Je jednou z najrešpektovanejších dizajnérok na súčasnej svetovej scéne. Francúzka MATALI CRASSET. Najvhodnejšie slovo na jej prácu je výskum. Crasset skúma správanie, životný štýl ľudí a snaží sa predvídať, ako by sa mohol vyvíjať, keby sme otvorili svoje mysle. Hľadá novú, súčasnú logiku vecí. Jej dizajn je ako návod, ako to skúsiť inak. Na Slovensko prišla na pozvanie pravidelného diskusného projektu o architektúre a dizajne Clubovka.
O svojej tvorbe hovoríte, že viac ako forma vecí vás zaujíma ich typológia. Mohli by ste to vysvetliť na konkrétnom príklade?
„Na začiatku sa vždy snažím zistiť, čo by som mohla ľuďom prostredníctvom svojej práce priniesť. O forme vtedy neuvažujem. Skôr premýšľam, čo priniesť do scenára života. Chcem, aby moje veci niečo iniciovali. Napríklad šľachetnosť, pohostinnosť, aktivitu. Ak sa konkrétne zaoberám stoličkou, tak sa nezaoberám iba jej primárnou funkciou, ktorou je, že stolička je na sedenie. Snažím sa myslieť na to, čo všetko iné by sa dalo so stoličkou robiť, aby vo výsledku k nej ľudia pristúpili aktívne, inak.”
Veľa pracujete s farbami, pozitívnymi, žiarivými. Čo je farba?
„Pre mňa sú farby spoločný jazyk. Formy nemajú spoločný jazyk, ich významy sa v rôznych kultúrach menia. Naopak, farby dokážeme všetci vnímať veľmi podobne. Je to niečo inštinktívne, niečo, čo pôsobí okamžite a nepotrebuje interpretáciu. Tá je v nich. Farby mi dovoľujú byť viac prístupnou – pochopiteľnou pre ľudí.”
Po škole ste pracovali pre talianskeho dizajnéra Denisa Santachiaru a neskôr ste päť rokov pracovali pre Philippa Starcka. Aká skúsenosť z tohto obdobia je dôležitá pre vašu súčasnú prácu?
„Santachiara mi po škole pomohol získať osobnú istotu v tom, čo robím a ako premýšľam. Zistila som, že sa netreba báť reality a že môžem robiť to, čo chcem, podobne ako počas štúdia. U Starcka som chcela pochopiť, ako je možné, že jeden človek dokáže obsiahnuť taký obrovský záber. Nezaujímala ma jeho estetika, ale ako môže s rovnakým prístupom robiť maličké veci aj obrovské zákazky. Vtedy som mala príležitosť robiť preňho jeden obrovský projekt pre firmu vyrábajúcu elektroniku. Tak som sa pozerala, o čo vlastne ide. Aké rozhodnutia sú potrebné, ako funguje spolupráca všetkých zainteresovaných vrstiev. Aká je cesta od prvej skice k masovej výrobe. Bola to skvelá škola. Bol v tom majster. “
Aký je osobný vnútorný cieľ vo vašej práci?
„Existuje veľký rozdiel medzi tým, čo majú ľudia v hlavách, a tým, čo dovoľujú existujúce štruktúry okolo nás. Myslím, že ľudia v súčasnosti chcú byť viac mobilní, flexibilní, slobodní, ale nemôžu práve pre pevné štruktúry. Snažím sa hľadať nejaké cestičky, ako sa dostať von z klietky.”
Ste aktivistka vo svete dizajnu, ale tiež kurátorka a pedagogička. Čo je pre vás prioritou pri úvahe nad dizajnom?
„Dôležité je byť prístupný, zrozumiteľný. Ľudia sa často boja ísť do galérie súčasného umenia, lebo si myslia, že mu neporozumejú, a rovnako sa boja aj súčasného dizajnu, lebo nevedia, čo s ním robiť. Vo svojej tvorbe na to kladiem dôraz. Napríklad Hotel Hi v Nice, ktorý som navrhla. Ľudia si v ňom môžu otestovať, o čom je súčasný dizajn. Izby sú rôzne a hostia sa môžu počas pobytu sťahovať z jednej do druhej. Práve preto, aby si mohli vyskúšať, čo je pre nich najlepšie. Získajú novú skúsenosť. Dizajn je diverzita. Ľudia sú často nenápadne manipulovaní prostredníctvom médií v tom, čo je akože dobré. A to potom chcú domov. Bez toho, aby skúšali pochopiť svoje skutočné potreby. Je dôležité byť sebou.”
Autor: Ľubica Hustá (Autorka je vedúca redaktorka časopisu Designum)
