zte.“
„Jánošík bol rodák z Terchovej. Mal úžasnú silu. Ale tá sila ani nebola taká neprirodzená, ako ľudia hovoria, lebo bola vrodená. Až do dvanástich rokov cical mater, a keď sa ako šestnásťročný bil s chlapcami, podvihol drevenú izbu a jednému chlapcovi pod ňu vopchal klobúk. Vtedy ešte nenosil ani opasok, čo mu baby dali doň motúz usúkaný z detských pupkov.“
Toľko povesť o Jánošíkovi. Postava hôrneho chlapa, ktorý s valaškou v ruke túžil po spravodlivosti, je výborný materiál na hrdinské eposy aj na divadelné dosky.
„Pre stredoeurópsky priestor neexistuje lepší hrdina ako Jánošík. Slováci ho potrebovali ako svojho hrdinu, ku ktorému môžu vzhliadať a ktorého si môžu vystaviť za sklo v kredenci, ako si tam dnes dávajú Mečiara,“ hovorí slovenská režisérka Natália Deáková po skončení jej verzie Jánošíka v brnianskom Ha Divadle.
Jánošík je súčasťou repertoáru Činoherního studia v Ústí nad Labem, kde dvadsaťšesťročná slovenská režisérka Natália Deáková pôsobí aj ako umelecká šéfka. Minulý týždeň sa v rámci zájazdu predstavili divákom v Brne a v Ostrave.
Hrdina podľa Junga
Deáková pracovala s hrou Jánošík od českého dramaturga a spisovateľa Jiřího Mahena. V tomto Jánošíkovi sa tancuje, ale nie je to roztancovaná upišťaná šou. Valaškami sa rúbe, ale nie na efekt. Akoby vyrezávali jazvy na Jánošíkovej duši. Aj hrach sa sype, ale akosi snovo.
Jánošík zvádza skĺznuť do folklórnej „podívanej“, živelného ohňostroja, vycifrovných sukienok a rozgajdaných pupkov. Vodidlo k Deákovej hre je inde - režisérka rada cituje v bulletinoch k svojim predstaveniam zakladateľa analytickej psychológie Carla Gustava Junga. Aj Jánošík je hra s archetypálnymi prvkami povesti o veľkých hrdinoch. Obmotáva ho pupočná šnúra, matkin tieň ho prenasleduje aj pri najhrdinskejších činoch.
Koľko deci krvi a mlieka
Detinského a zbožňovaného Juraja, ktorý podľa Mahena začína „kariéru“ spasiteľa ľudu už v kňazskom seminári, výborne dopĺňa mladá slovenská herečka Zuzana Onufráková.
Použiť prívlastok temperamentná Slovenka by zaváňalo stereotypom, no je to ona, kto na javisko vnesie najviac decilitrov krvi a mlieka. A hoci sa ústecký Jánošík hrá, pochopiteľne, v češtine, Anička na javisku spieva po slovensky a občas prehodí nejaké to „hej“. „Hrala by som rovnako, aj keby to bolo v anglickom alebo poľskom divadle. Ale samozrejme, že to vnímam aj národne, že je to náš hrdina a som hrdá, že hrám Jánošíkovu Aničku,“ tvrdí Onufráková.
Ďalší slovenský herec Matúš Bukovčan si zahral Hrajnohu. Je rozkošný, namä keď v divácky vďačnej scéne pripomína Kristiána z Cyrana, ktorý sa márne snaží vypotiť aspoň jednu romantickú vetičku pre svoju milovanú.
Slovenský King–Kong
Slovenská režisérka Natália Deáková zaujala divadelnú verejnosť aj kritikov ešte počas študentských rokov na DAMU, keď zinscenovala Ravenhillove Polaroidy. Neskôr okrem iného režírovala Snehovú kráľovnú Hansa Christiana Andersena v Národním divadle v Brne. Lidové noviny tento rok publikovali ódu na „režisérku, ktorá sa nebojí šokovať, (...) ktorá sa výlučne venuje súčasným hrám, nebojí sa ani tých najkontroverznejších, a dá sa povedať, že ich dokonca plánovite vyhľadáva.“
Nemohli tušiť, že režisérku už dlho fascinuje aj nesúčasný, ale zato večne živý vzťah slovenského King-Konga menom Jurko Jánošík k jeho matke, Terchová, slovenská folklórna hudba, ktorá dokáže byť jemne „čičíkavá“ aj drsne naturalistická ako sychravé ráno na lazoch.
Natália Deáková si veľmi praje priniesť práve do doliny pod Rozsutcom „svojho“ Jánošíka. No uvedomuje si, že Slotova bašta by jej tú češtinu z Jánošíkových úst možno neodpustila. Zbojníci, piráti a režisérky, ktoré sa neboja šokovať, majú bližšie k šibenici než k dobovým „Šándorom“.
Autor: Jana Kadlecová Brno – Bratislava
