Keď MIROSLAV ŽBIRKA vystupoval na jednom z českých festivalov, poprosili ho, aby hral hlavne hity. Na pódiu slovenský spevák kontroval: „Organizátori chcú, aby som hral hity, ale my ich máme toľko, že jedna hodina nám nestačí!“ povedal známy spevák. Mal pravdu. Práve dnes mu vychádza výberový album s jeho najlepšími skladbami, ktoré zaplnili až dve cédečká.
Práve vychádza album vašich najväčších hitov, ktoré začína pesničkami z druhej polovice 70. rokov, ale vy ste začínali oveľa skôr, v časoch slovenského bigbítu. Ako si spomínate na toto obdobie?
„Ešte v šesťdesiatom deviatom bolo všetko dovolené, aj keď sa to nedá porovnať so súčasnosťou. Vtedy sme prišli na scénu so skupinou Modus a povyhrávali bítové festivaly. Potom sa začali diať všetky tie veci a my sme sa neprestávali čudovať. Prišiel som do Véčka, kde hrala žilinská skupina Blackmailers, ostrihaná úplne dohola. Pýtam sa ich: chlapci, vy máte repertoár z piesní Jimiho Hendrixa, čo to má znamenať, veď sa to k tej hudbe vôbec nehodí! Oni, že ich zastavili na korze policajti, naložili do auta a ostrihali. Vtedy mi nedošlo, aké je to absurdné.“
Prečo?
„Bral som to ako súčasť reality, ako to, že človek nemohol ísť napríklad do Viedne. Nenormálne by bolo, keby sme mohli ísť. V roku 1972 sme zistili, že nás na agentúre nechcú a tak sme sa rozpadli. Až o štyri roky som sa vrátil k Jankovi Lehotskému, ktorý sa pretĺkal so svojim zoskupením do nového Modusu, kde sa vtedy objavila aj Marika Gombitová. Prišla pieseň Úsmev, Bratislavská lýra, vyhrali sme a dostali ďalší zákaz. Rudé právo o nás napísalo, že sme sa ’shledali v prvcích kosmopolitních’. Potom trvalo rok, kým sa Kamilovi Peterajovi podarilo presvedčiť kompetentných, aby Modus mohol konečne vydať platňu.“
V tom čase sa s albumom Doktor Sen začala vaša sólová dráha?
„Keď sme v roku 1977 vyhrali na Bratislavskej lýre s Úsmevom, ja sám som súťažil so svojou piesňou Zažni, samozrejme so sprievodom Modusu. Záznam z tohto vystúpenia sa však nedochoval. Mám pocit, že ho vymazali práve kvôli tomu článku v Rudom práve.“
Kedy sa vlastne pohli ľady, že hudobníci mohli zase nahrávať a koncertovať?
„Keď sme si dali ušiť zamatové saká a prišli s piesňou Dievčatá. Vtedy nám už dovolili viac a hlavne nám nekládli otázky typu: Čo je to Modus, módna prehliadka alebo čo? Čo tým chcete povedať? V roku 1978 sme už mali vypredané kulturáky a Slovkoncertu došlo, že sme asi tou skupinou, ktorá môže prilákať ľudí. Ale narábali s nami, ako sa im to hodilo. Nerozhodovali sme o žiadnych koncertných termínoch, čo zapríčinilo, že som vlastne nebol celý čas doma. Jedna pani na Slovkoncerte mala taký výkres, na ktorý narysovala, že cez víkend nebudem doma, ale v Kladne a na druhý deň v Michalovciach. Ako sa tam dopravím, to už neriešila!“ (smiech)
S Modusom ste mali úspech. Tak prečo ste sa potom rozhodli vydať sa na sólovú dráhu?
„Janka Lehotského už prestalo baviť, že ja, Laci Lučenič a Dušan Hájek, ktorí sme predstavovali akúsi rockovú bunku v kapele, sme mu do toho príliš kecali. Chcel ísť vlastnou cestou, aby to mal celé pod kontrolou. Pamätám sa, že mi môj vyhadzov z kapely neoznámil on, ale môj kamarát Milan Drobný. Bolo to na letisku. Prišiel za mnou s tým, že mi musí niečo povedať. Už nie si v Moduse! Hovorím mu: to by som mal ja vedieť, či som v Moduse alebo nie. Tak som išiel za Jankom , že som počul absurdnú vec, vraj už nie som v kapele. Janko začal nervózne presúvať papieriky po stole a vtedy som pochopil, že je to tak! (smiech) Jedinou útechou bolo, že som v tom nebol sám a že sa to týkalo aj Dušana a Laciho.“
Čo ste urobili?
„Rozhodli sme sa, že budeme pokračovať. V lietadle som novú kapelu nazval Exit, podľa nápisu nad núdzovým východom. Ale potom sa mi ten názov prestal páčiť a zmenil som to na Limit. A po prehrávkach v Lamači nás pustili ďalej, aj keď sme sa museli premenovať na Miroslav Žbirka a Limit. Našťastie som mal za sebou debutový album Doktor Sen, ktorý som točil ešte so skupinou Modus a Limit mal zrazu repertoár na koncertné turné. Medzitým sme zistili, že z pesničiek Ako obrázok, Balada o poľných vtákoch alebo V slepých uličkách sa stali hity. Všetko do seba pekne zapadlo. Nebol v tom žiadny plán. Odvtedy až dodnes počúvam, ako som odišiel z Modusu a ako som to mal perfektne vymyslené!“ (smiech)
Prečo ste vlastne začali skladať pesničky?
„Pretože ma to bavilo, ale najprv som nemal potrebu ich nahrávať a tešiť sa z toho, že ich počujem v rádiu. Skladal som piesne do šuplíka. Až neskôr, keď ma Kamil vyzval natočiť album, som si zvykol na ich nahrávanie. Ako na kofeín. Odvtedy sa mi zdá, že som tu na to, aby som skladal pesničky. A neopustilo ma to dodnes. Teraz tu spolu sedíme a bavíme sa o výberovke, ale kdesi vzadu v mojej hlave už pracujú nové nápady. Pesničky mi dávajú pocit uspokojenia. Je to niečo ako životný štýl, ktorý si treba strážiť, pretože človek musí odolávať rôznym nástrahám ako napríklad ponukám na rôzne moderovania alebo poroty. Som opatrný, pretože viem, že času už nie je veľa. Chcem si ho rezervovať na pesničky.“
Napísali ste množstvo hitov. Aký je váš recept na ich zloženie?
„Vtedy, keď si neuvedomujete, že chcete zložiť hit. To je prípad Balady o poľných vtákoch, ktorú som napísal len pre vlastné potešenie. Ale dá sa na to ísť aj úplne inak. Napríklad, že sa s niekým stavíte, že napíšete pieseň do zajtra. Je úplne jedno, ako sa pieseň zrodí, doležitý je výsledok.“
Keď ste zložili napríklad Biely kvet, Atlantídu alebo Denisu, ani vtedy vás nenapadlo, že máte v rukách hit?
„Vôbec. Biely kvet som pôvodne zložil na klavíri, ktorý sme nakoniec ani nepoužili. Pamätám si len ten pocit, že ma bavilo hrať si dokookola túto melódiu. Ale na druhej strane som sa asi prejavil ako dobrý manažér, keď som na Lýru prihlásil práve Atlantídu a Biely kvet, piesne, ktoré zabrali. Musel som to vedieť, aj keď neviem prečo. Mohol som vybrať napríklad Bažanta na víne.“ (smiech)
Dalo by sa povedať, že máte svoj rukopis. Čím to je? V tom, že sú vaše piesne rovnaké?
„Práveže v tom, že nie sú rovnaké! (smiech) Dokonca nie je ani pravda, keď mi často hovoria, že vyzerám stále rovnako. Spomínam si, keď som vydal platňu Nemoderný chalan, tak som nenosil okuliare, čo bolo považované skoro za zradu.“
Keď ste dávali dokopy túto výberovku, vrátili sa vám spomienky na staré časy?
„Pesničky sú skvelá cesta do minulosti, možno ešte lepšia ako fotografie, pri ktorých si človek hovorí, aký bol kedysi mladý. (smiech) Napríklad pieseň Zažni mi pripomína cestu do štúdia starým mikrobusom značky Barkas, vracali sme sa z Poľska. V aute sa nekúrilo a tak sme tam mali horské slnko. Boli sme síce opálení, ale aj tak nám bola hrozná zima. Pri Balade o poľných vtákoch sa mi zas vybavuje prvý ’husľostroj’, ktorý mal na Slovensku Martin Karvaš. Pokúšali sme sa ju nahrať s kapelou, ale nebolo to ono. Ten kláves ju vlastne zachránil. Kamilovi sa to nepozdávalo, musel som zabojovať. Bolo to dosť netradičné.“
Niektorí hudobníci hovoria, že keď ide o pesničky, idete tvrdo za svojím cieľom. David Koller o vás zase povedal, že ste policajt!
„Skôr by som povedal, že som znervózňovač, ktorý zneistí všetkých okolo seba otázkou: Je to dobre? A zrazu začnú všetci okolo mňa pochybovať. David Koller to vystihol, ale už si na to dávam pozor. Radšej si zahryznem štyridsaťkrát do jazyka a zasiahnem len vtedy, keď je to nevyhnutné. Spomínam si, ako sme v jeden deň nahrali štyri piesne, zbalili nástroje a vyčerpaní sme sa rozišli. Zobral som si nahrávky domov a zistil, že majú zlé tempá. Na druhý deň som zatelefonoval Dušanovi Hájekovi, že to musíme znovu natočiť. On na to ’To nemyslíš vážne’. Ale nakoniec som ich všetkých presvedčil a oplatilo sa. Medziiným aj pri Bielom kvete. Keď sme dávali dokopy túto kompiláciu, ozval sa zrazu hlas kolegu Honzu Horáčka, Biely kvet má veľmi dobré tempo! Bol to prvý človek po sto rokoch, ktorý ma za to pochválil. Cítil som veľkú satisfakciu, pretože ma trápili výčitky svedomia, že som všetkých nútil to prerábať.“
Keď sa pozeráte späť do minulosti, mali ste štastie na ľudí?
„Určite. Už od čias Modusu, kde bol Janko Lehotský, Marika Gombitová a Laco Lučenič. Laciho som poznal ako vášnivého zberateľa platní a prekvapilo ma, keď som raz prišiel do Véčka, hral spolu s Fermatou všetky tie zložité veci. Odporučil som ho do Modusu. Bol jedným z prvých, ktorí ma tlačili do vlastných vecí. Okrem toho sme milovali Sixties, Beatles a hrali sme spolu ich pesničky, čo vlastne definovalo medzi nami niečo ako krvnú skupinu. A spomínam si ešte na ďalšieho človeka, Mariána Bednára z Beatmenov, ktorý sa ma raz na ulici opýtal, či mám vlastné pesničky. A ja že niečo mám,že rád skladám na klavíri. A on na to. Vieš čo? Rob to aj na gitare! (smiech) Ale Laci bol prvý, ktorý sa pustil do aranžovania mojich vecí. Nechcem povedať, že on a Kamil Peteraj ma k mojej sólovej kariére dokopali, ale dosť sa to tomu výrazu podobá.“
