omédia režírovala Katrin Hillerová z tamojšieho Burgtheatru.
Hvoreckého text bol súčasťou projektu Wiener Wortstätten pod vedením Bernharda Studlara. Pamätať si ho môžete z Nitry, kde Divadlo Andreja Bagara uvádzalo jeho hru I. ako Ina. „Slovenský inštitút sme skúšali len týždeň. Scénické čítanie trvalo tri štvrte hodiny. Ťažko hovoriť o nejakej mojej réžii. Skôr som chcela text dobre odprezentovať,“ odpovedala mailom pre SME Katrin Hillerová.
Režisérka sa už počas štúdia v Essene podpísala pod réžiu Shakespearovho Čo len chcete, pracovala v Salzburgu, Viedni či v Zürichu. „Mám rada groteskné hry odohrávajúce sa v neobyčajných situáciách na nezvyčajných miestach. V texte opísaný Slovenský inštitút vo Viedni takým je. Postavy tam stroskotali a ich vzájomné stretnutie vedie k tragikomickým nedorozumeniam a k preformovaniu kultúrnej inštitúcie na manželskú. Táto myšlienka a jej groteskný vývoj sa mi veľmi zapáčili,“ hodnotí dej Hvoreckého hry. Tá dostala aj prívlastok „twin-city love story“, ale autor vraj v žiadnom prípade nechcel propagovať lodnú dopravu. Skôr chcel ironizovať na tému, aké majú klišé Viedenčania o nás a my o nich.
Pri réžii sa Katrin snažila zdôrazniť naivitu postáv. „Zdalo sa mi, že len tak môže byť príbeh uveriteľný.“ Autor pre nedostatok času do réžie nezasahoval, výsledkom sa musel nechať prekvapiť. Katrin zasa nepozná Hvoreckého tvorbu podrobne. Na réžiu sa pripravovala čítaním Michalových článkov o Slovensku. Scénické čítanie podľa nej vyšlo. „Publikum sa veľa smialo. Aj keď naše čítanie bolo posledné zo štyroch, takže sme začínali asi až po troch hodinách, diváci zostali a bavili sa,“ teší sa režisérka. Priala by si viac slovenských divákov, pretože niektoré miesta na konci sa dajú poriadne pochopiť vtedy, keď divák ovláda obe reči.
A čo po jednorazovom čítaní so Slovenským inštitútom ďalej? „Určite si viem predstaviť ďalšie uvedenie. Michal by pokojne mohol dopísať ešte jednu-dve scény a koniec by mohol byť ešte bláznivejší. Chceme sa znovu stretnúť a možno z toho niečo vzíde. Takéto čítania sú najmä pre autorov obohacujúce,“ uzatvára Katrin Hillerová.
Aj Hvorecký priznal, že sa vo Viedni veľa naučil. Literárna kritika mu vyčíta neschopnosť písania dialógov. Dramatický text bol postavený len na nich. „Ľudia sa smiali, tak asi fungovali dobre,“ pochvaľuje si dialógový tréning autor. Scénické čítanie bolo pre Hvoreckého „inšpiratívne a netradičné, preto by som chcel hru uviesť aj u nás.“ O príbeh Bratislovera a Wienislavy zatiaľ podľa autora prejavilo záujem divadlo Aréna.
