„Páčil sa vám festival?“ obrátil sa s otázkou v sobotu večer do hľadiska mladý muž. „Lebo, ak sa páčil vám, páčil sa aj mne.“ Ten muž je Marek Hovorka a už jedenásť rokov je riaditeľom Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Jihlava.
Sychravo a hmla. To sú kulisy, v ktorých sa jihlavský festival nemení. Ale to podstatné – filmová ponuka a záujem divákov sa nafukuje do stále monumentálnejších rozmerov. A nie je to preto, že v sobotu večer nás na záver zas prišiel pobaviť šarmantne neohrabaný demagóg Michael Moore.
V najnovšom filme Sicko vášnivo namieril kameru na americké zdravotníctvo, ktoré po zhliadnutí tejto snímky naozaj nechcete zažiť na vlastnej koži. Ale prečo nám, napríklad, sugeruje, že britské verejné zdravotníctvo je geniálne? Nič to, už sme si zvykli na bieleho muža s jeho nechápavo arogantným kukučom a sofistikovane zavádzajúcimi postupmi. Ale vtipný je, napríklad keď obete amerického zdravotníctva naloží na lodičky a na plný plyn sa ženú vpred na Guantánamo, kde majú zajatci zdravotnú starostlivosť na vysokej úrovni zdarma.
Hlad po dokumente
Ale späť k hnedosivej jesennej Jihlave. Je to úžasný pohľad a ešte lepší pocit, ktorý by tomuto festivalu mohli niektoré slovenské závidieť: kiná sú do noci natrieskané, diváci po filme zostávajú na diskusie s tvorcami a potom sa filmárske publikum sťahuje do tradičného stanu. „Vzniká naozaj hlad po dokumentárnom filme,“ hodnotí pre SME rastúci divácky záujem jedna z organizátorov festivalu Andrea Slováková. „Tento rok sme sa presunuli z troch sál do piatich, počet filmov sme zvýšili zo 120 na 170.“
Ceny s olympijským ohňom
Snímky, ktoré sa do Jihlavy privezú, sú čoraz príťažlivejšie. Pohybujú sa na širokej škále od politicky angažovaných cez sociálne obviňujúce až po veľmi osobné výpovede a experimenty. Od Miloša Zemana, ktorý si odfukuje na Vysočine, cez novodobé otroctvo – zneužívanie žien až k hľadaniu svojho „Ja“ cez tantrický sex. Divák sa tento ročník mohol ľahko cítiť chytený v sieti s traumatizujúcim pocitom, ktorý pozná len z veľkých filmových festivalov a la Karlove Vary. Totiž že aj tak všetky dobré snímky nestihne a tešiť sa z jednej znamená obetovať inú. A napokon aj Marek Hovorka vyzerá zaneprázdnenejší než Jiří Bartoška. „To preto, že trváme kratšie,“ tvrdí s úsmevom pre SME.
Sobotné udeľovanie cien sa nieslo v klasickom absurdno-ironickom duchu – tentoraz s olympijským ohňom. Cenu v sekcii Česká radosť si odniesli Martin Dušek a Ondřej Provazník za film Poustevna, das ist Paradies, ktorý je mozaikou osudov obyvateľov malého mestečka na hraniciach s Nemeckom. („Niekoľkokrát som si počas natáčania myslel, že tento film je moja rozlúčka s dokumentom,“ vyhlásil Dušek. „Teraz mám chuť robiť ďalšie.“ Rozhovor s tvorcami prinesieme v najbližších dňoch.) V sekcii Medzi morami zvíťazila hypnotická snímka Družstvo od bieloruského režiséra Sergeja Loznitsa a najlepším svetovým dielom sa stal film Jamesa T. Honga 731: dvojaká tvár pekla, ktorý si vypomáha históriou japonsko-čínskych vzťahov, aby vypovedal o „relatívnosti pravdy, ktorá závisí od toho, kto je v danej dobe pri moci“.
Dvaja Slováci z FAMU
Silná slovenská dokumentaristická generácia sa tento rok v Jihlave neprezentovala, keďže filmy ešte nemá dokončené. Slovensko zastupovali dvaja Slováci študujúci na FAMU – Viera Čákanyová s filmom Piraňa, portrétom bulvárnej novinárky, a Adam Oľha s poetickou snímkou Martin – Lisabon, v ktorej uvažuje nad láskou.
A na záver jedna technická: festival sa ukážkovo stará o „hlad po dokumente“ u hostí, kam radí aj novinárov. Každým rokom lepšia videotéka, kde si môžu filmoví profesionáli pozrieť filmy, ktoré nestihli v kine, bodovala. Už žiadne požičiavanie DVD a čakanie na to, kým ich niekto iný vráti. Väčšina filmov bola stiahnutá v počítačoch vo videotéke. Niektoré zostanú na www.doc-air.com aj po festivale.
Autor: Jihlava
