Tvorcovia Odyssea vrátane členov Pražského výběru II. sa pri premiérovej klaňačke v košickom Štátnom divadle doslova rozšantili. Mali aj prečo. Kocábova hudba k Odysseovi nestratila ani po rokoch na svojej monumentálnosti.
Odysseus režiséra Evalda Schorma, na ktorom Ondrej Šoth participoval, bol kultovým projektom z konca socialistickej éry. Môžeme sa len tešiť, že sa k tomuto materiálu dostal súbor taký disponovaný, ako je košický balet.
Je ľahké sa vracať k Odysseovi, ak ho v súbore máme. A hneď piatich. Na prvej premiére dostal šancu Sergii Iegorov. Antického hrdinu odtancoval s dokonalým hereckým výrazom i tanečnou technikou. Premiérovou Penelopou bola Luidmyla Vasylyeva, tanečníčka s charakterom, ktorý sa prejavuje aj v najmenších gestách.
Keď sa na úvod Odysseus zahľadí do svojej hrdinskej budúcnosti, vieme, že jeho návrat domov bude ešte plný nástrah. Aj inscenačných. Skutočne nie je ľahké vyrobiť v divadle stroskotanie lode na útesoch, zobraziť Heliove stáda, veštby i lákanie Sirén. Komplikovaný príbeh moreplavca sa dá asi len ťažko vyrozprávať tak, aby sa v ňom orientovali diváci celkom bez znalosti Odysey či bez prečítania scénosledu.
Tanec však nie je na rozprávanie eposov, a vášeň zas Šoth do svojich choreografií dať dokáže. Kirké je skutočne vášnivá, Kalipso éterická, efektné sú prílety tanečníkov na scénu. Absolútne dokonalé prepojenie tanca a filmu by si však žiadalo viac filmových a scénických trikov.
Najväčším problémom tejto produkcie je však to, že sa Šoth neposunul od výtvarnej štylizácie svojich doterajších košických inscenácií. Trójska vojna vyrozprávaná zábermi z druhej svetovej vojny pôsobila priveľmi banálne, o to viac, že podobné zábery sme videli už v predchádzajúcom projekte – Svadbe podľa Figara (Mozarta). Pohľady na západy slnka nad morom sú pekné – na úrovni pohľadníc z dovolenky. Zapojenie výrazných členov Pražského výběru II. do filmových dokrútok bolo vtipným a dobrým nápadom, jeho realizácia ale pôsobila vizuálne nejednotne. Počítačovo upravený Poseidón bol impozantný, Kocáb sa ako Aiolos pohyboval na bielom obláčiku ako čierny pánko z obrazov Magritta, Kyklop pripomínal skôr diabla z rozprávky. Zlata E. Kinská má všetky predpoklady stvárniť bohyňu, jej výtvarne neštylizovaná hlava prilepená na vodnej hladine však Pallas Aténu nijako neevokovala.
Celý filmový materiál by sa žiadalo prežehliť jednotným výtvarným nápadom, aby sa priblížil úrovni ostatných zložiek. Celej produkcii chýbalo zaangažovanie kongeniálneho výtvarníka, akým bol Jozef Svoboda v pôvodnej verzii Odyssea. Vysvetlením sú možno obmedzené financie, možno snaha o väčšiu zrozumiteľnosť.
Sám Šoth povedal, že k remaku Odyssea ho priviedlo aj to, že v pôvodnom diele zostalo podľa neho mnohé nečitateľné. Chcel sa pokúsiť „dopovedať nevyslovené“. Takúto ambíciu však umenie odpúšťa len zriedka.
Štátne divadlo Košice: Odysseus. Hudba: Michael Kocáb, Libreto: Zuzana Mistríková, Ondrej Šoth. Kostýmy: Andryij Sukhanov. Film: Vasyl Sevastyanov. Scéna, choreografia, réžia: Ondrej Šoth.
Tancujú: Sergii Iegorov, Liudmyla Vasylyeva, Anton Faraonov a ďalší. Premiéra 26. októbra.
