Doktorka Čeňková je z cintorína

Pre väčšinou ľudí už asi navždy zostane doktorkou Alžbetou Čeňkovou. V tretej sérii Nemocnice na okraji mesta sa dokonca stane primárkou ortopedického oddelenia, teda nástupkyňou primára Sovu. No v Divadle Na Fidlovačce už niekoľko rokov dokazuje, že vie

Eliška Balzerová sa narodila 25. mája 1949 vo Vsetíne. Hrala v seriáloch Nemocnica na okraji mesta, Nemocnica na okraji mesta po dvadsiatich rokoch, ďalej v seriáloch Bambinot, Skúšky z dospelosti, Inžinierska odysea. Z filmov možno spomenúť Pěsti ve tmě,(Zdroj: SME – PAVOL FUNTÁL)
Pre väčšinou ľudí už asi navždy zostane doktorkou Alžbetou Čeňkovou. V tretej sérii Nemocnice na okraji mesta sa dokonca stane primárkou ortopedického oddelenia, teda nástupkyňou primára Sovu. No v Divadle Na Fidlovačce už niekoľko rokov dokazuje, že vie ľudí aj baviť. Naposledy ich rozosmiala minulý víkend v Pezinku, kde spolu s Tomášom Töpferom hrou Posledný doutník otvárali festival To najlepšie z humoru na českej scéne. Jej pravé meno je ELIŠKA BALZEROVÁ.

Hereckú kariéru ste začali v roku 1970 slovenským filmom S Rozárkou, postavou duševne postihnutej dievčiny, podľa predlohy Vincenta Šikulu, ešte pod svojím dievčenským menom.

Áno, Havránková. Mali sme prenajatú krásnu chalúpku, z ktorej sme dočasne vysťahovali jedného deduška. My, filmári, sme tam vtrhli a deduška sme dali bývať do hotela. Nechcel sa potom vrátiť, pretože sa mu v hoteli páčilo. V tomto filme som sa stretla s vtedy mladým začínajúcim hercom Martinom Hubom. Brat musel dať Rozárku do ústavu. Prišla stará sanitka a v nej bol Martin Huba, vtedy mladíček, v bielom plášti a lákal ma do auta. Pretože bola trochu stále ako dieťa, Maťo mal na ruke gašparka a ona za tou hračkou šla. To bolo moje prvé stretnutie s dnes slávnym Martinom Hubom, ktorý u nás v Prahe často pracuje, chodím sa na jeho veci pozerať.

Hovoríte vo filme sama po slovensky?

Prosila som pána režiséra, že si to chcem sama nahovoriť, mala som pocit, že po slovensky viem. Ale on povedal: Neviem, či to dokážete. Nechal texty nahovoriť Vierou Strniskovou. V hoteli som podľa nej starostlivo cvičila výslovnosť a postsynchrón ma nechal režisér urobiť. Jediný zádrh bol, že inak kladiete „d". Nebola som schopná povedať „duby". Ale napokon celú rolu hovorím ja. Inak by to bola len polovica role.

Ako vás režisér Vido Horňák našiel?

Robila som brniansku školu, bolo to blízko Bratislavy. Asi ma našiel v kartotéke hercov, na fotke. Mala som vlasy po zadok. Často sme sem cestovali, veľa sme kultúrne žili v Bratislave, bola akási odvážnejšia. Vtedy sa bez obáv jazdilo stopom, boli sme tu raz-dva. Na Slovensku som napríklad videla prvý koncert Karla Kryla.

U nás si vás ľudia pamätajú predovšetkým ako doktorku Čeňkovú z Nemocnice na okraji mesta. Ako beriete, že vás ľudia spájajú najmä s touto rolou?

Trinásťdielne seriály sa u nás predtým nerobili, boli sme skrátka zrazu ľuďom často na očiach. Ale pravda je, že to boli postavy zamilovaniahodné, pán Dietl ich napísal krásne. Ja som mala zvláštne meno, na tie časy neobvyklé. Pýtala som sa ho, ako prišiel na Alžbetu. Vravel: Viete, chodím po cintorínoch. Raz som na náhrobku uvidel napísané: Alžbeta Čeňková. Takže ja som vlastne z cintorína.

V čom podľa vás spočívalo Dietlovo umenie doslova pripútať k obrazovkám celý český aj slovenský národ?

Tiež som mu raz takúto otázku položila. A on povedal: Na takýto veľký projekt musíte mať látky na dvojnásobok až trojnásobok. Jednotlivé diely boli také hutné, nabité dejom a na konci bol vždy otáznik: Ako to dopadne? A tiež mal osobitý humor. Lietajúca holubička Ivy Janžurovej, to už je klasika. On to remeslo dobre vedel. Dnes sa nakrúti jeden deravý seriál, ktorý nemá ani na jeden alebo dva diely a urobia z toho 20 dielov. Keď ide vlak, tak ide pol hodiny. To je dobré na film, ale nie na seriál, kde ľudia sledujú príbeh, chcú vedieť, ako to dopadne. Seriál, to je malá „obrazovečka", a chcete vidieť svojich hrdinov zblízka, vo veľkých detailoch. To je všetko.

Dnes už scenár nepíše jeden človek, ale viacerí. Dostanú kostru, ako sa má príbeh vyvíjať a rozpracujú ho do dialógov. Často nemajú k postavám ako autori žiaden vzťah, je to pre nich iba kšeft.

Ja tiež dostávam také úlohy, že možno tá pani bude taká, možno taká... Ide len o to, aby tí ľudia rozprávali. Keď si pustím niektoré seriály, vidím iba otvárajúce sa pusy, vôbec nemusím počúvať, čo hovoria. U Dietla vás bavilo počúvať hrdinov, ako sa vzájomne doberajú, ako si vyznávajú lásku, ako sa nenávidia.

Aký ste mali vzťah k svojej postave?

To bola taká moja kamarátka, od nástupu do Divadla na Vinohradech. Tam si ma všimol pán režisér Dudek a rolu mi ponúkol. Spočiatku som sa hnevala, že uviaznem v bielych plášťoch, režiséri mi stále ponúkali iba doktorky, inžinierky a mladé intelektuálne ženy. No teraz vidím, že to bola moja osudová rola. Málo platné, keď vás ľudia vidia v televízii, tak sa stanete slávnym aj v zahraničí. Dostávala som hory listov podľa toho, kde seriál vysielali. Raz som išla po Champs-Elysées a zrazu na mňa začali kričať: „Alžbeta Čeňková!" Bolo to smiešne, vydesila som sa , že som slávna už aj v Paríži. Ale boli to turisti z Nemecka.

Keď vás hneď v prvom diele prijímal primár Sova do práce, bola to situácia určite odpozorovaná zo života. Príde mladý človek, plný elánu a narazí na profesionála, ktorého si váži, ale ten ho zmrazí. Postupne si ho však začne vážiť.

Lebo vidí, že maká. To je tak v každej profesii. Ale v medicíne ide o život. Tam musia ľudia pracovať nie na sto, ale na dvesto percent, pretože prerábate človeka, operujete veľké kĺby, veľké kosti. Záleží na vás, či človek bude chodiť, alebo či mu odrežete nohu. Tým mu zmeníte celý život. Tam sa musia ľudia vyberať veľmi starostlivo. Tiež teraz riešim takúto vec. V novej seriálovej sérii som ja primárka. Odrazu vidím - a autorka tam dala aj tie flashbacky - uvedomujem si, aké dôležité bolo, že mi primár Sova vtedy vyslovil nedôveru. Aby sa človek snažil. Spomínam si, čo mi povedal a ja to teraz hovorím tomu mladému kolegovi tiež. Tieto postavy nás budú sprevádzať až do smrti. Stavte sa, že keď zomriem, nad mojou rakvou povedia: Spomeňme si na Alžbetu Čeňkovú.

A zase budete na cintoríne.

Zase ako Alžbeta Čeňková!

Od roku 1977 ste pôsobili v Divadle na Vinohradech. V 90. rokoch ste sa však spolu s Tomášom Töpferom pustili do veľkého projektu, do obnovy Divadla Na Fidlovačce. Čo vás motivovalo na túto zmenu?

V Divadle na Vinohradoch mám dodnes veľa kamarátov a bola som tam šťastná. Ale obaja sme s Tomášom cítili, že zmena by bola dobrá. Mali sme okolo seba partiu ľudí, s ktorou sme robili divadlo mimo divadla. Prvýkrát sme s tým začali na Hrade - pán prezident Havel chcel otvoriť Hrad ľuďom a divákom, pretože sám je dramatik. Obchádzali sme to tam s režisérom Kačerom, urobili sme tam Sen noci svätojánskej, potom sa tam robil Rómeo a Júlia, a vznikli z toho shakespearovské slávnosti. Teraz tam každoročne režíruje spomínaný Martin Huba. Zrazu sme mali okolo seba ľudí a ako hovorí Tomáš, keď obsadíš jednu Shakespearovu komédiu, máš súbor. Mladá komická, stará komická, starý charakter, mladý charakter, mladý milovník, starý milovník a máte divadelný súbor. A my sme ho mali. Zrazu som objavila divadlo, ktoré zarastalo nielen trávou, ale už aj stromami. Ako hovorili za komunizmu, „z hygienických dôvodov" ho zavreli. Ale zavreli ho, lebo nechceli dávať peniaze na kultúru. Vraveli sme si: To je krásne divadlo. Akýsi génius loci je tam ukrytý, to divadlo bolo svojho času slávne, keď tam bola Andula Sedláčková a pán Nový. Na strechu nad hlavou sme začali zháňať peniaze najskôr ako absolútni blázni, všetci sa nám smiali. Veľa ľudí čakalo na to, či to dokážeme, museli sme si vybojovať svoje miesto na slnku. Ale už tam desať rokov „válčime" a už sme na mape pražských divadiel zaznamenaní.

Váš kolega Tomáš Topfer - u nás tiež známy ako seriálová hviezda zo Života na zámku a z Četníckych humoresiek - tam aj režíruje.

Áno, Tomáš tam začal aj režírovať. Je to predovšetkým môj kamarát. Divadlo môžu robiť ľudia dopredu dohovorení. A my chceme robiť divadlo obidvaja rovnaké. Láskavé, aby človek neodchádzal domov sfackovaný, aby sa v divadle nehádzali výkaly, nestriekali sa ľudia krvou a netrhali si vnútornosti. A keďže sme zdedili nejaký priestor a „na Fidlovačce" to bolo vždy hudobné divadlo, tak sme chceli zachovať, aby sa tam hrala hudba. Robíme teda aj muzikály, ale také, ako my vravíme, viac hrané.

V predstavení Muj báječný rozvod hráte sama až dvadsať postáv a vaším partnerom je iba plyšový pes.

To je taká one woman show. Pred dvoma rokmi som tu s ňou v Pezinku na festivale zvíťazila. Hru napísala Geraldine Aron, je to o žene, ktorú v 50. rokoch opustí manžel, odíde za mladou. To, ako sa k tomu ona postaví, je hra celého večera. Boli tam autorkou napísané hlasy, keď telefonujem priateľom alebo aj na linku dôvery. Keď sme hru s režisérkou skúšali, aby som ju pobavila, vždy som tie hlasy do telefónu robila sama, mužské aj ženské. Nakoniec sme to tam nechali. Hra ma bavila, lebo má na konci nádej pre ženy, ktoré sa práve rozvádzajú, je to zaujímavý návod, ako to prežiť v zdraví. Stále máme "narvané". Dve hodiny som na javisku sama, ale veľmi ma to baví. Skončí sa to šťastne, ona si nájde muža, perfektného. Autorka bola na premiére a veľmi sa jej to páčilo. Povedala, že príde na dvestú reprízu, takže teraz tu bola zas. Hra sa hrá v 32 krajinách sveta, ale iba my sme dosiahli 200 repríz. Budem ju hrať aj ďalej, ak neumriem.

Pred pár dňami ste mali premiéru hry Čaj u královny, kde hráte kráľovnú Alžbetu. Ako dopadla?

Diváci tlieskali, asi boli spokojní. V predstavení mám veľmi zložitú masku. Alžbeta mala kiahne, vtedy sa to liečilo asi ortuťou a zliezli jej vlasy. Takže mám holú hlavu, maska sa robí hodinu. Potom si nasadzujem krásnu hrdzavú parochňu. Pán režisér si vymyslel, že celú konštrukciu zložitého alžbetínskeho kostýmu si oblečiem na javisku. Je to jej posledný deň a ona všetky škrupule hodila za hlavu. Vidieť ju ako úplného naháča a na ňu sa vešajú všetky tie obruče a sukne. Je to veľmi technicky náročné a do toho rozprávam, vôbec nezastavím slovo, pretože ona chce všetko ľuďom povedať v posledný deň, než umrie. A na konci umrie. Aj tá smrť je veľmi vyčerpávajúca. Predstavujem si, aké to je, keď kráľovná nerada odovzdáva moc. Je to o toľkých témach, o eutanázii, o droge, pretože mala už veľké bolesti, liečila ich šnupaním kokaínu alebo akýmsi ópiom. Je to aj o tom, že divadlo je večné a moc pominuteľná. Kto dnes vie, kto vládol za éry Williama Shakespeara bez toho, aby to študoval? Ale vieme, že žil William Shakespeare a hráme ho dodnes.

A opäť ste Alžbeta, ako v Nemocnici na okraji mesta.

Áno, mám jeseň Alžbiet. Idem z jednej Alžbety do druhej. Tie „strihy" boli veľmi zaujímavé. Hrala som kráľovnú. V jej postoji, v jej prejave je veľká sila. Je to vládkyňa. Potom som si umyla vlasy, prezliekla sa do bieleho plášťa a stala som sa vládkyňou ortopedického oddelenia. Bolo to podobné, žena vo vedúcom postavení to má zložité. Ako sa tí chlapi nechcú podvoliť, to je vám zaujímavé. Bojovali o jej kreslo. Alžbeta sa nevydala, išlo o to, aby zabránila občianskej vojne medzi protestantmi a katolíkmi, vraveli jej aj panenská kráľovná. Ale milencov mala, že by ich nespočítala, dokonca milenca o 26 rokov mladšieho. Bola to vášnivá žena. A tiež vedela, že keď sa vydá, vezme do ruky moc kráľ, muž, čo by si jej poradcovia boli veľmi priali, boli nešťastní, že im vládne žena.

Festival v Pezinku ste tentoraz otvárali vy s Tomášom Töpferom hrou fínskeho autora Bengta Ahlforsa Poslední doutník. Je to hra o tom, že erotika nie je len výsadou mladých.

Autor hry bol aj na premiére a bol spokojný, ale nadával, že sme na to veľmi mladí, napísal to pre sedemdesiatnikov. Povedala so mu: Ale pán Ahlfors, tam predsa ide ešte o sex. Je to uveriteľné? Myslím si, že my sme tak akurát, že nám to ešte niekto verí. Je to o manželoch, ktorí sú spolu 35 rokov a hrozne si lezú na nervy, všetkým. Už si všetko povedali, deti sú z domu, každý má iné záujmy. Divákov to strašne baví, obzvlášť tí dlhšie zosobášení hovoria: To je ako u nás doma. S Tomášom si to užívame, lebo sa poznáme už 40 rokov, môžeme si k sebe herecky veľa dovoliť. Príbeh sa nečakane vyrieši. On, manžel, je ten, ktorý má manželky plné zuby a ona je tá večná brbla. Paradoxne, tá pani má milenca a je to najlepší kamarát jej manžela. Na javisku, je to asi len sekunda, ale divák musí vedieť, že spolu spia. Autor hry nám vravel: Láska kvitne v každom veku a erotika tiež, nemyslite si, v domove dôchodcov beží erotika najviac, to by ste sa čudovali.

Každý vás vníma ako elegantnú, noblesnú herečku. Viete ľudí aj pobaviť?

Ja myslím, že viem. V Divadle Na Fidlovačce som doteraz hrala len komediálne úlohy. Na školu som bola prijatá ako „anštandtka", to je terminus technicus - taká heroína. Potom som bola v televízii zafixovaná do rolí statných intelektuálok. Ale mňa baví ľudí viac rozosmievať, ako ich rozplakať.

Tvrdíte o sebe, že ste "veselá holka".

No som, no Ježiš! To by ste sa mali spýtať mojich detí, aká dokážem byť veselá - je so mnou celkom zábava. Ale málokto to vie. (Smiech.)

Eliška Balzerová odštartovala svoju filmovú kariéru v roku 1970 slovenským filmom S Rozárkou, natočenom podľa predlohy Vincenta Šikulu. Zahrala si v ňom duševne postihnutú dievčinu. Jej partnerom nebol herec, ale výtvarník.
Archív STV
Režisér Vido Horňák ju zrejme ako mladú začínajaúcu herečku objavil v hereckej kartotéke, mala vtedy vlasy po zadok. Zahrala si tu ešte pod svojím dievčenským menom "Havránková". Pri natáčaní filmu sa zoznámila aj s vtedy začínajúcim hercom Martinom Hubom.
Archív STV
V prvej sérii Nemocnice na okraji mesta bola doktorka Alžbeta Čeňková aj nevestou primára Sovu. Jej seriálové manželstvo s Ladislavom Frejom však nedopadlo najlepšie.
Archív
V tretej sérii sa doktorka Alžbeta Čeňková stane primárkou ortopedického oddelenia. Krátko si tu zahral aj bývalý primár Sova. O to, aby sa "Lacinko" Chudík objavil ešte raz pred divákmi v tejto svojej životnej úlohe, sa pričinila aj Eliška Balzerová.
Pavla Černá
Pri natáčaní tretej série seriálu Nemocnica na okraji mesta, s Jiřím Bartoškom a Josefom Abrhámom.
Pavla Černá
S predstavením Poslední doutník zožali minulý týždeň spolu s Tomášom Töpferom veľký úspech v Pezinku, na festivale To najlepšie z humoru na českej scéne. Je to hra o tom, že láska kvitne v každom veku a že erotika nie je len výsadou mladých. Autorom je fínsky dramatik píšuci švédsky Bengt Ahlfors. Sám autor českú premiéru videl a pochválil. Tvrdí však, že hru napísal pre hercov - sedemdesiatnikov.
Petr Našic
Eliška Balzerová opäť v úlohe Alžbety, tentoraz kráľovnej. Hra Esther Vilarovej mala premiéru len pred pár dňami v Divadle Na Fidlovačce. Divadlo funguje už desať rokov a o jeho zmŕtvychvstanie sa pričinili Eliška Balzerová a jej kolega, kamarát Tomáš Töpfer. "Stále nás s Tomášom dávali dokopy. Keď sme divadlo otvárali, Tomáš povedal: Konečne máme s Elzou dítě." Všetci spozorneli, ale myslel tým, že Divadlo Na Fidlovačce je naše dieťa," vraví Eliška Balzerová.
Petr Našic
Stavte sa, že nad mojou rakvou povedia: Spomeňme si na Alžbetu Čeňkovú.
Pavol Funtál

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  3. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  4. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  5. Nový Jaguar XF Sportbrake
  6. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov
  7. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  8. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP
  9. Keď ide o zdravie a majetok, rozhodujú sekundy
  10. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program
  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Aké auto si vybrať - nové, zánovné alebo jazdené?
  3. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  4. Nový článokHB Reavis predstavuje projekt Stanica Nivy na veľtrhu
  5. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  6. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  7. Nový Jaguar XF Sportbrake
  8. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva
  9. Jeden nákup a všetko vybavené, alebo one stop shopping
  10. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  1. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 17 178
  2. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov 6 733
  3. Moskva alebo Petrohrad? 6 179
  4. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva 3 258
  5. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program 2 398
  6. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 1 910
  7. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli 1 856
  8. S odletmi z Košíc leto nekončí. A tie ceny! 1 786
  9. Chcela vyliečiť syna, vyvinula prírodnú kozmetiku Ťuli a Ťuli 1 711
  10. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni 1 460

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Lesník: Tetrov z lesov nemizne preto, že tam ťažíme

Riaditeľ odštepného závodu Lesov SR v Liptovskom Hrádku JÁN VRBENSKÝ hovorí, že za holé časti národných parkov môžu kalamity, nie lesníci.

KOMENTÁRE

Už opäť Air Kiska

Kiskov portrét zaujíma v obrazárni nepriateľov Fica (Smeru a SNS) stále popredné miesto.

DOMOV

Ochranár, pred ktorým cúvli lesníci aj štát

Za dlhodobý prínos získal Bielu vranu Erik Baláž.

Neprehliadnite tiež

Šéf Fondu na podporu umenia: Odborníkov je málo, bojujeme s konfliktom záujmov

Prioritami pre fond na nasledujúci rok sú národné výročia. Stanovilo to ministerstvo.

ROZHOVOR

Viliam Klimáček: Musel som prekonať Dubčekovu auru dobráka

Bol mužom minulosti. Film o ňom sa pýta, prečo ho všetci milovali.

Na hymnu Nežnej revolúcie chce Ivo Hoffman zabudnúť. Napísal jej opačnú verziu

Už desať rokov nehral na gitare, spoločnosť ho sklamala.

Chceli hymnickú pieseň, v ktorej bude slovo Rosa

Pustite si najväčšie hity pesničkára Wabiho Daněka.