Doktorka Čeňková je z cintorína

Hereckú kariéru ste začali v roku 1970 slovenskýmfilmom S Rozárkou, postavou duševne postihnutej dievčiny, podľa predlohyVincenta Šikulu, ešte pod svojím dievčenským menom.

Áno, Havránková. Mali sme prenajatú krásnu chalúpku, zktorej sme dočasne vysťahovali jedného deduška. My, filmári, sme tam vtrhli adeduška sme dali bývať do hotela. Nechcel sa potom vrátiť, pretože sa mu vhoteli páčilo. V tomto filme som sa stretla s vtedy mladým začínajúcim hercomMartinom Hubom. Brat musel dať Rozárku do ústavu. Prišla stará sanitka a v nejbol Martin Huba, vtedy mladíček, v bielom plášti a lákal ma do auta. Pretožebola trochu stále ako dieťa, Maťo mal na ruke gašparka a ona za tou hračkoušla. To bolo moje prvé stretnutie s dnes slávnym Martinom Hubom, ktorý u nás vPrahe často pracuje, chodím sa na jehoveci pozerať.

Hovoríte vo filme sama po slovensky?

Prosila som pána režiséra, že si to chcem samanahovoriť, mala som pocit, že po slovensky viem. Ale on povedal: Neviem, či todokážete. Nechal texty nahovoriť Vierou Strniskovou. V hoteli som podľa nejstarostlivo cvičila výslovnosť a postsynchrón ma nechal režisér urobiť. Jedinýzádrh bol, že inak kladiete „d". Nebola som schopná povedať „duby". Alenapokon celú rolu hovorím ja. Inak by to bola len polovica role.

Ako vás režisér Vido Horňák našiel?

Robila som brniansku školu, bolo to blízkoBratislavy. Asi ma našiel v kartotékehercov, na fotke. Mala som vlasy po zadok. Často sme sem cestovali, veľa sme kultúrne žili vBratislave, bola akási odvážnejšia. Vtedy sa bez obáv jazdilo stopom, boli smetu raz-dva. Na Slovensku som napríkladvidela prvý koncert Karla Kryla.

U nás si vás ľudia pamätajú predovšetkým ako doktorkuČeňkovú z Nemocnice na okraji mesta. Ako beriete, že vás ľudia spájajú najmä stouto rolou?

Trinásťdielne seriály sa u nás predtým nerobili, bolisme skrátka zrazu ľuďom často na očiach. Ale pravda je, že to boli postavyzamilovaniahodné, pán Dietl ich napísal krásne. Ja som mala zvláštne meno, natie časy neobvyklé. Pýtala som sa ho, ako prišiel na Alžbetu. Vravel: Viete,chodím po cintorínoch. Raz som na náhrobku uvidel napísané: Alžbeta Čeňková.Takže ja som vlastne z cintorína.

V čom podľa vás spočívalo Dietlovo umenie doslovapripútať k obrazovkám celý český aj slovenský národ?

Tiež som mu raz takúto otázku položila. A on povedal:Na takýto veľký projekt musíte mať látky na dvojnásobok až trojnásobok.Jednotlivé diely boli také hutné, nabité dejom a na konci bol vždy otáznik: Akoto dopadne? A tiež mal osobitý humor. Lietajúca holubička Ivy Janžurovej, to užje klasika. On to remeslo dobre vedel. Dnes sa nakrúti jeden deravý seriál,ktorý nemá ani na jeden alebo dva diely a urobia z toho 20 dielov. Keď idevlak, tak ide pol hodiny. To je dobré na film, ale nie na seriál, kde ľudiasledujú príbeh, chcú vedieť, ako to dopadne. Seriál, to je malá„obrazovečka", a chcete vidieť svojich hrdinov zblízka, vo veľkýchdetailoch. To je všetko.

Dnes už scenár nepíše jeden človek, ale viacerí.Dostanú kostru, ako sa má príbeh vyvíjať a rozpracujú ho do dialógov. Častonemajú k postavám ako autori žiaden vzťah, je to pre nich iba kšeft.

Ja tiež dostávam také úlohy, že možno tá pani budetaká, možno taká... Ide len o to, aby tí ľudia rozprávali. Keď si pustímniektoré seriály, vidím iba otvárajúce sa pusy, vôbec nemusím počúvať, čohovoria. U Dietla vás bavilo počúvať hrdinov, ako sa vzájomne doberajú, ako sivyznávajú lásku, ako sa nenávidia.

Aký ste mali vzťah k svojej postave?

To bola taká moja kamarátka, od nástupu do Divadla naVinohradech. Tam si ma všimol pán režisér Dudek a rolu mi ponúkol. Spočiatkusom sa hnevala, že uviaznem v bielych plášťoch, režiséri mi stále ponúkali ibadoktorky, inžinierky a mladé intelektuálne ženy. No teraz vidím, že to bolamoja osudová rola. Málo platné, keď vás ľudia vidia v televízii, tak sa staneteslávnym aj v zahraničí. Dostávala som hory listov podľa toho, kde seriálvysielali. Raz som išla po Champs-Elysées a zrazu na mňa začali kričať: „AlžbetaČeňková!" Bolo to smiešne, vydesila som sa , že som slávna už aj v Paríži.Ale boli to turisti z Nemecka.

Keď vás hneď v prvom diele prijímal primár Sova dopráce, bola to situácia určite odpozorovaná zo života. Príde mladý človek, plnýelánu a narazí na profesionála, ktorého si váži, ale ten ho zmrazí. Postupne siho však začne vážiť.

Lebo vidí, že maká. To je tak v každej profesii. Ale vmedicíne ide o život. Tam musia ľudia pracovať nie na sto, ale na dvestopercent, pretože prerábate človeka, operujete veľké kĺby, veľké kosti. Záleží na vás, či človek bude chodiť,alebo či mu odrežete nohu. Tým mu zmeníte celý život. Tam sa musia ľudiavyberať veľmi starostlivo. Tiež teraz riešim takúto vec. V novej seriálovejsérii som ja primárka. Odrazu vidím - a autorkatam dala aj tie flashbacky - uvedomujemsi, aké dôležité bolo, že mi primár Sova vtedy vyslovil nedôveru. Aby sa človek snažil. Spomínam si, čo mipovedal a ja to teraz hovorím tomu mladému kolegovi tiež. Tieto postavy násbudú sprevádzať až do smrti. Stavte sa, že keď zomriem, nad mojou rakvoupovedia: Spomeňme si na Alžbetu Čeňkovú.

A zase budete na cintoríne.

Zase ako Alžbeta Čeňková!

Od roku 1977 ste pôsobili v Divadle na Vinohradech. V90. rokoch ste sa však spolu s Tomášom Töpferom pustili do veľkého projektu, doobnovy Divadla Na Fidlovačce. Čo vás motivovalo na túto zmenu?

V Divadle na Vinohradoch mám dodnes veľa kamarátov abola som tam šťastná. Ale obaja sme s Tomášom cítili, že zmena by bola dobrá.Mali sme okolo seba partiu ľudí, s ktorou sme robili divadlo mimo divadla.Prvýkrát sme s tým začali na Hrade - pán prezident Havel chcel otvoriť Hradľuďom a divákom, pretože sám je dramatik. Obchádzali sme to tam s režiséromKačerom, urobili sme tam Sen noci svätojánskej, potom sa tam robil Rómeo aJúlia, a vznikli z toho shakespearovské slávnosti. Teraz tam každoročnerežíruje spomínaný Martin Huba. Zrazu sme mali okolo seba ľudí a ako hovoríTomáš, keď obsadíš jednu Shakespearovu komédiu, máš súbor. Mladá komická, starákomická, starý charakter, mladý charakter, mladý milovník, starý milovník amáte divadelný súbor. A my sme ho mali. Zrazu som objavila divadlo, ktorézarastalo nielen trávou, ale už aj stromami. Ako hovorili za komunizmu, „z hygienických dôvodov" ho zavreli. Alezavreli ho, lebo nechceli dávať peniaze na kultúru. Vraveli sme si: To jekrásne divadlo. Akýsi génius loci je tam ukrytý, to divadlo bolo svojho časuslávne, keď tam bola Andula Sedláčková a pán Nový. Na strechu nad hlavou smezačali zháňať peniaze najskôr ako absolútni blázni, všetci sa nám smiali. Veľaľudí čakalo na to, či to dokážeme, museli sme si vybojovať svoje miesto naslnku. Ale už tam desať rokov „válčime" a už sme na mape pražskýchdivadiel zaznamenaní.

Váš kolega Tomáš Topfer - u nás tiež známy ako seriálová hviezda zoŽivota na zámku a z Četníckych humoresiek - tam aj režíruje.

Áno, Tomáš tam začal aj režírovať. Je to predovšetkýmmôj kamarát. Divadlo môžu robiť ľudia dopredu dohovorení. A my chceme robiťdivadlo obidvaja rovnaké. Láskavé, aby človek neodchádzal domov sfackovaný, abysa v divadle nehádzali výkaly, nestriekali sa ľudia krvou a netrhali sivnútornosti. A keďže sme zdedili nejaký priestor a „na Fidlovačce" to bolo vždy hudobnédivadlo, tak sme chceli zachovať, aby sa tam hrala hudba. Robíme teda ajmuzikály, ale také, ako my vravíme, viac hrané.

V predstavení Muj báječný rozvod hráte sama až dvadsaťpostáv a vaším partnerom je iba plyšový pes.

To je taká one woman show. Pred dvoma rokmi som tu sňou v Pezinku na festivale zvíťazila. Hru napísala Geraldine Aron, je to ožene, ktorú v 50. rokoch opustí manžel, odíde za mladou. To, ako sa k tomu onapostaví, je hra celého večera. Boli tam autorkou napísané hlasy, keďtelefonujem priateľom alebo aj na linku dôvery. Keď sme hru s režisérkouskúšali, aby som ju pobavila, vždy som tie hlasy do telefónu robila sama,mužské aj ženské. Nakoniec sme to tam nechali. Hra ma bavila, lebo má na koncinádej pre ženy, ktoré sa práve rozvádzajú, je to zaujímavý návod, ako to prežiťv zdraví. Stále máme "narvané". Dve hodiny som na javisku sama, aleveľmi ma to baví. Skončí sa to šťastne, ona si nájde muža, perfektného. Autorkabola na premiére a veľmi sa jej to páčilo. Povedala, že príde na dvestúreprízu, takže teraz tu bola zas. Hra sa hrá v 32 krajinách sveta, ale iba mysme dosiahli 200 repríz. Budem ju hrať aj ďalej, ak neumriem.

Pred pár dňami ste mali premiéru hry Čaj u královny,kde hráte kráľovnú Alžbetu. Ako dopadla?

Diváci tlieskali, asi boli spokojní. V predstavení mámveľmi zložitú masku. Alžbeta mala kiahne, vtedy sa to liečilo asi ortuťou azliezli jej vlasy. Takže mám holú hlavu, maska sa robí hodinu. Potom sinasadzujem krásnu hrdzavú parochňu. Pán režisér si vymyslel, že celúkonštrukciu zložitého alžbetínskeho kostýmu si oblečiem na javisku. Je to jejposledný deň a ona všetky škrupule hodila za hlavu. Vidieť ju ako úplnéhonaháča a na ňu sa vešajú všetky tie obruče a sukne. Je to veľmi technickynáročné a do toho rozprávam, vôbec nezastavím slovo, pretože ona chce všetkoľuďom povedať v posledný deň, než umrie. A na konci umrie. Aj tá smrť je veľmivyčerpávajúca. Predstavujem si, aké to je, keď kráľovná nerada odovzdáva moc. Je to o toľkých témach, o eutanázii, odroge, pretože mala už veľké bolesti, liečila ich šnupaním kokaínu alebo akýmsiópiom. Je to aj o tom, že divadlo je večné a moc pominuteľná. Kto dnes vie, ktovládol za éry Williama Shakespeara bez toho, aby to študoval? Ale vieme, že žilWilliam Shakespeare a hráme ho dodnes.

A opäť ste Alžbeta, ako v Nemocnici na okraji mesta.

Áno, mám jeseň Alžbiet. Idem z jednej Alžbety dodruhej. Tie „strihy" boli veľmi zaujímavé. Hrala som kráľovnú. V jejpostoji, v jej prejave je veľká sila. Je to vládkyňa. Potom som si umyla vlasy,prezliekla sa do bieleho plášťa a stala som sa vládkyňou ortopedickéhooddelenia. Bolo to podobné, žena vo vedúcom postavení to má zložité. Ako sa tíchlapi nechcú podvoliť, to je vám zaujímavé. Bojovali o jej kreslo. Alžbeta sanevydala, išlo o to, aby zabránila občianskej vojne medzi protestantmi a katolíkmi, vraveli jej aj panenskákráľovná. Ale milencov mala, že by ich nespočítala, dokonca milenca o 26 rokovmladšieho. Bola to vášnivá žena. A tiež vedela, že keď sa vydá, vezme do rukymoc kráľ, muž, čo by si jej poradcovia boli veľmi priali, boli nešťastní, že imvládne žena.

Festival v Pezinku ste tentoraz otvárali vy s TomášomTöpferom hrou fínskeho autora Bengta Ahlforsa Poslední doutník. Je to hra otom, že erotika nie je len výsadou mladých.

Autor hry bol aj na premiére a bol spokojný, alenadával, že sme na to veľmi mladí, napísal to pre sedemdesiatnikov. Povedala somu: Ale pán Ahlfors, tam predsa ide ešte o sex. Je to uveriteľné? Myslím si, žemy sme tak akurát, že nám to ešte niekto verí. Je to o manželoch, ktorí súspolu 35 rokov a hrozne si lezú na nervy, všetkým. Už si všetko povedali, detisú z domu, každý má iné záujmy. Divákov to strašne baví, obzvlášť tí dlhšiezosobášení hovoria: To je ako u nás doma. S Tomášom si to užívame, lebo sapoznáme už 40 rokov, môžeme si k sebe herecky veľa dovoliť. Príbeh sa nečakanevyrieši. On, manžel, je ten, ktorý má manželky plné zuby a ona je tá večnábrbla. Paradoxne, tá pani má milenca a je to najlepší kamarát jej manžela. Najavisku, je to asi len sekunda, ale divák musí vedieť, že spolu spia. Autor hrynám vravel: Láska kvitne v každom veku a erotika tiež, nemyslite si, v domovedôchodcov beží erotika najviac, to byste sa čudovali.

Každý vás vníma ako elegantnú, noblesnú herečku. Vieteľudí aj pobaviť?

Ja myslím, že viem. V Divadle Na Fidlovačce somdoteraz hrala len komediálne úlohy. Na školu som bola prijatá ako„anštandtka", to je terminustechnicus - taká heroína. Potom som bola v televízii zafixovaná do rolístatných intelektuálok. Ale mňa baví ľudí viac rozosmievať, ako ich rozplakať.

Tvrdíte o sebe, že ste "veselá holka".

No som, no Ježiš! To by ste sa mali spýtať mojichdetí, aká dokážem byť veselá - je so mnou celkom zábava. Ale málokto to vie.(Smiech.)