Viedenský Theater an der Wien má v tejto sezóne na plagáte tituly a mená, ktorým je ťažké odolať: Haydnov Orlando paladino, Poulencove Dialógy karmelitánok, Cherubiniho Medea, Janáčkovu Káťa Kabanová... Dirigenti Harnoncourt, de Billy, Luisi, režiséri Carsen, Warner... A úplne na začiatok lahôdka v našich končinách naozaj zriedkavá: hosťovanie petrohradského Mariinskeho divadla ( na snímke z archívu Theater and der Wien), ktoré pod vedením slávneho ruského dirigenta Valery Gergieva pripravilo šesť predstavení Čajkovského Onegina a Prokofievovho Hráča.
Mariinsky orchester je teleso mohutného, až hedonistického zvuku. Temperamentný Gergiev si môže dovoliť vyburcovať hráčov k symfonickým parametrom. Na javisku totiž stoja speváci, čo si s fortissimom poradia. Celkom v duchu ruskej vokálnej školy, ktorá dáva prednosť plnému speváckemu výkonu, hoci len na pár rokov, pred technicky precíznym školením hlasov.
Žiaľ, Jevgenij Nikitin, predstaviteľ titulného partu Eugena Onegina, ponúkol iba mužne znelý barytónu. Herecky tvrdý, nemuzikálny spevák prenechal post hlavného mužského hrdinu výrazovo sugestívnemu Lenskému Jevgenija Akimova. Irina Matejeva bola lyrická Tatiana, s rezervami v ostrejšej vysokej polohe, Jekaterina Semenčuk ako Oľga očarila kontraaltovou farbou hlasu. Inscenácia hosťujúcich režisérov Moshe Leisera a Patrice Cauriera, ktorí majú v umeleckých životopisoch viacero zaujímavých inscenácií v európskych divadlách, vyvolávala otázku, načo Petrohrad potreboval zahraničný tím na výtvarne takú staromódnu inscenáciu. A tak hlavným hrdinom predstavenia ostal skvelý orchester a ováciami ovenčený dirigent.
Podobná situácia – slovenskými reáliami nemerateľný hudobný zážitok a aplauz pre Gergieva – sa opakovali i pri Prokofievovom Hráčovi. Tu sa však o divácke bravo podelili i s hráčmi na javisku, ktorí nám v inscenácii renomovaného gruzínskeho činoherného režiséra ukázali, že aj v Petrohrade vedia robiť moderné divadlo. Temur Čechidze dostal za túto inscenáciu prestížnu cenu, Zlatú masku 1997. Najmä úžasný tenorista Vladimir Galuzin, u ktorého sa neuveriteľným spôsobom snúbi talianska farba hlasu s wagnerovskými zvukovými parametrami a s obdivuhodnou muzikalitou – si s intonačne i rytmicky extrémne náročným partom Alexeja poradil absolútne suverénne, bez očného kontaktu s dirigentom.
Hudobne prekrásny Eugen Onegin bol diváckym ťahákom petrohradského hosťovania, lístky boli vypredané dávno pred predstavením. Napokon sa však zážitkom číslo jeden stalo Prokofievovo náročné dielo, ktoré obecenstvo doslova strhlo.
P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin, S. Prokofiev: Hráč.
Mariinske divadlo v Theater an der Wien, 19. a 20. októbra 2007. l Dirigent Valery Gergiev
Autor: Michaela Mojžišová (Autorka je operná publicistka)
