Aj keď je vroclavský Dialóg bienále s nedlhou históriou (koná sa od roku 2001), počtom odohraných predstavení, kvalitou programu i prítomnosťou prominentných zahraničných hostí patrí do kategórie špičkových európskych udalostí. „15 najodvážnejších inscenácií z 13 krajín sveta“ - hlásali bilbordy.
Nazvať svoj výber odvážnym je zo strany riaditeľky festivalu Krystyny Meissnerovej skutočnou odvahou. Ešte väčšia je ponúknuť netradičné, provokatívne až kontroverzné divadelné diela miestnemu publiku a to rovno v rekordnom počte 43 predstavení, samotný festival bol síce ohraničený ôsmimi dňami, no prezentácia pre divákov trvala o ďalších päť dní dlhšie. A všetky predstavenia boli vypredané.
Uvedené skutočnosti vypovedajú minimálne o dvoch javoch: jedným je štedrá podpora festivalu zo strany mesta (celkové náklady na festival presahujú 40 mil. Sk), druhým veľký dopyt miestneho obyvateľstva po najkvalitnejšom európskom umení. Oboje môžeme tu na Slovensku iba závidieť. Pritom niektoré z mien tvorcov, ktoré sa objavujú vo Vroclavi, máme možnosť poznať aj u nás, konkrétne na Divadelnej Nitre.
Odvážny prístup ku klasike
Režisér svetového mena Johan Simons sa predstavil inscenáciou dráždivej - pretože nejednoznačnej barokovej drámy Život je sen (NTGent).
Odvahu v narábaní s klasikou preukázal aj slávny nemecký režisér Andreas Kriegenburg so súborom Münchner Kammerspiele. Jeho Tri sestry (na snímke Reuters), zatvorené v jednej z izieb svojho domu ako bábiky v papierovej škatuli, sú zádumčivé i detsky hravé, chvíľu súčasné mladé dámy, chvíľu ožívajúce obrázky zo zaprášeného albumu. Všetko je tu neskutočné a neskutočne smutné.
Silná vizualizácia, netradične využitý špecifický priestor, zapájanie prvkov z nečinoherných druhov divadla a predovšetkým slobodná interpretácia klasiky alebo použitie jej motívov pre potreby nového diela - to bola jedna z hlavných tendencií prezentovanej tvorby.
Vyznávali ju aj diela na hranici druhov ako tanečný až akrobatický Woyzeck z Kórey, cirkusová švédsko-dánska Malá morská panna z dielne režisérky Katrine Wiedermannovej alebo drastická i poetická Giselle Michaela Keegan-Dolana v podaní Fabulous Beast Dance Theatre z Dublinu.
Anjeli v Amerike
Minimalizmus vo výrazových prostriedkoch, zámerný chlad v celkovom pôsobení, dôraz na racionalitu a intelekt v prístupe k predlohe, ale aj v oslovení diváka – to sú príznaky „nemeckej“ štýlotvornej línie poľského divadla. Na tohtoročnom Dialógu ju zastupoval režisér Michał Zadara s inscenáciou Odmietnutie gréckych vyslancov, Paweł Miszkiewicz v rozhovoroch na tému identity s názvom Peer Gynt. Škice z drámy Henrika Ibsena, ale aj Grzegorz Jarzyna v projekte s názvom [mede:a], ktorý realizoval vo viedenskom Burgtheatri.
Súhvezdie ĺídrov poľskej réžie doplnil javiskový maximalista Jan Klata - jeho inscenácia Transfer! patrila k vrcholom Divadelnej Nitry 2007, jeho interpretácia klasickej Aischylovej Oresteie otvárala Dialóg.
Hádam najväčšiu odvahu v hľadaní pravdy o človeku a spoločnosti však prejavil režisér Krzysztof Warlikowski. Jedna z mála súčasných hier na festivale, slávni Anjeli v Amerike Tony Kushnera, vypovedá o vykorenenosti a samote, strachu zo smrti, hľadaní zmyslu existencie, a to na pozadí vzťahov medzi homosexuálmi.
Dobré festivaly podávajú správu o mimoriadnych tvorivých činoch, napomáhajú mobilitu tvorcov, divákovi prinášajú jedinečný zážitok a rozvíjajú jeho slobodné myslenie i kreativitu. Festival Dialog 2007 naplnil toto poslanie bez zvyšku.
Autor: Darina Kárová (Autorka je riaditeľka Medzinárodného festivalu Divadelná Nitra)
