Tvrdí, že najväčšou devízou Desmodu je vytrvalosť, napriek tomu sa v kapele stabilne hádajú, dokonca kvôli jedinému slovíčku v textoch piesní. Zároveň trvá na tom, že kapela neprodukuje žiadny "odpad" a všetko, čo zložia, skončí na albume. Spevák skupiny Desmod Mário "Kuly" Kollár.
V akom veku sa začalo prejavovať, že skončíte ako muzikant?
Prvá lastovička prišla už na základnej škole, keď sme s kamarátmi v siedmej triede začali dosť intenzívne počúvať hudbu. Boli sme rockovo ladení, kamarát Roman mal brata, ktorý nosil platne z Maďarska a tak sme sa dostali k veciam ako Iron Maiden, Judas Priest a podobne. V tej dobe som bol veľký „judasista".
Aj ste ich napodobňovali?
Jasné, skákali sme po gaučoch, aj po poschodovej posteli. Ja som bol „akože" bubeník. Rozložil som si kartónové krabice a ako paličky som používal štrikovacie ihlice. (smiech)
Mali ste dlhé vlasy? Lebo u metalových kapiel šlo o poznávacie znamenie.
Hej... Škoda, že nemám so sebou doklady, ukázal by som vám ich. Na vojne sa mi však dosť preriedili a už to nevyzeralo pekne. Aj som sa pokúsil nechať si ich narásť, ale nebolo to ono a radšej som ostal pri krátkom účese. Chalani z kapely mi hovoria, že vyzerám ako riedko sadená kukurica. (smiech)
Do Desmodu ste nastúpili v šestnástich, kúpili si vás digitálkami. To už bolo v snahe stať sa u nás hviezdou?
Kdeže, Československo nám vtedy bolo malé. Chceli sme byť presne ako Iron Maiden, teda známi na celom svete. Bol som sa pritom iba pozrieť na skúške Desmodu a práve vtedy im chýbal niekto, kto by spieval pesničku od skupiny Turbo. Poprosili ma teda, či by som to nezaspieval, urobil som to a cestou domov ma prehovárali, aby som ostal. Vtedajší gitarista mi dal digitálky, čo bola na tú dobu veľká vec, pretože mali aj kalkulačku. Prikývol som, ale zhodou okolností sa mi ešte v autobuse rozbili.
Ste školený spevák alebo samorast?
Samorast. Aj som sa prihlásil na spev na konzervatórium do Dúbravky, dokonca som dvakrát spravil prijímačky, ale peniaze, ktoré mi dal otec na šeky za školu - okolo dvestoštyridsať korún - sme ako kapela vedeli zužitkovať úplne inak, takže som tam ani nechodil. Keď sa to stalo druhýkrát, už som sa na to definitívne vykašľal.
Video: Kuly o tom, ako sa dostal do skupiny Desmod:
((video1))
Kamera: Samo Trnka
Desmod hral na začiatku iba prevzaté veci. Je bežné, že kapely nezačnú rovno svojim repertoárom, ale kopírujú iných?
Áno, je to normálne. Kopírovali sme kapely, ktoré sa nám páčili a ktoré naši gitaristi dokázali doma stiahnuť. V praxi to znamenalo hranie Tublatanky, Turba a pokúšali sme sa aj o zahraničné veci. Začal letieť Helloween, tak sme ho zaradili aj my. Vlastné veci sme vtedy vôbec nerobili, ale už sa to blížilo. Práve na Helloweene sme zistili, že naň môj hlas nie je stavaný, takže to znelo dosť humorne. Škoda, že z tej doby nemáme žiadne nahrávky... Ale čo, možno je to aj dobre. (smiech)
Potom prišla myšlienka tvoriť aj niečo vlastné, prvé skladby však boli úplné kópie niečoho iného, i keď sme vyberali veci, ktoré na Slovensku poznal iba málokto. Nič z toho sa nedostalo na svetlo božie, čo je len dobre, pretože by nás za to niekto mohol zabiť.
Vydavateľstvá nás odbíjali, my sme na ne urputne útočili
Z toho, že budete svetovými hviezdami, ste vytriezveli kedy?
To je o tom, že sny a plány sú obrovské, v skúšobni to vyzerá byť úplne svetový formát, najmä keď zistíte, že sa dá vďaka technike používať echo, hall a podobne, čo výsledku dodáva širší priestor a rozmer... Ale potom si uvedomíte, že všetko je inak. Vytriezvievanie je strašne ťažké. Zrazu vám dôjde, že nemôžete spievať swahilčinou (výraz pre napodobňovanie angličtiny ešte pred vznikom textu, pozn. autora), ale potrebujete niečo poriadne. V slovenčine nám to znelo strašne zle, boli sme nespokojní a tak sme skúšali angličtinu, hľadali sme sa... celé to bolo divné.
Na začiatku ste obiehali vydavateľstvá, tie vás však ignorovali.
Desmod funguje už strašne dlho, okolo dvadsať rokov. Štrnásť rokov sme sa len potulovali a šesť rokov sme na scéne. Ťažko povedať, prečo sa to zmenilo... Texty nám začal písať jeden chlapík a výsledok sme začali ponúkať rôznym vydavateľstvám. Tie nás fakt urputne odbíjali, my sme na ne zase urputne útočili. BMG si zrazu povedalo, že skúsi dať niečo na výberovku, ale tá skladba bohvieaký úspech nemala. Tak to v začiatkoch chodí.
Kde ste nacvičovali?
V starom rodinnom dome, kde sme kúrili v „peterkách", celé to malo svoju chuť, vôňu, atmosféru... Bolo to v dedinke Žirany pri Nitre, nikto tam nebýval, nemalo to susedov, takže sme tam mohli hulákať, koľko sme chceli, dalo sa tam prespať, byť aj týždeň zatvorený... Skvelé miesto.
Cvičíte dodnes?
Určite áno, najmä keď sa robí nový album, vznikajú pesničky a podobne. V skúšobni musíte fungovať v podstate celý rok, veď pripravovať sa treba na koncerty, na turné, na všetko... Pravdou je, že v lete to vynechávame, pretože sa hrajú festivaly a skúšobni vtedy dávame pokoj.
V čom je Desmod dobrý?
Našou devízou ako delo je vytrvalosť. Iní by to po toľkých rokoch snaženia sa už asi vzdali. My sme však chceli hrať za každú cenu.
Vytrvalosť nestačí. Je mnoho kapiel, ktoré sú roky v garážach a pivniciach, napriek tomu neprerazili.
Iste. Sme silní ako kolektív, samostatne by sa z nás neuchytil asi nikto. Dokážeme sa vzájomne vyburcovať, veľmi dobre sa nám spolu tvorí, a musím povedať, že v skúšobni ma to vyslovene baví. Niet nad to, ako keď si vzájomne triafame spoločnú strunu. Máme akési kolektívne myslenie, celá kapela už je akoby jeden organizmus.
Video: Desmod live - skladba Pár dní:
((video5))
Kamera: Karol Sudor
Projekt G8 nebol o zvyšovaní popularity, ale o pocte autorovi
Keď ste mali pokusy o sólové úlety mimo kapely, údajne vám to ostatní zazlievali.
Nešlo však o klasické sólové projekty ani o zazlievanie, skôr sa pýtali, či bolo treba vôbec ísť do nejakého projektu. Týkalo sa to vecí ako G8 - Vráť trocha lásky medzi nás, Meky Revival a podobne.
Tu sa pristavím - myslíte, že prerobenie Balady o poľných vtákoch od Žbirku do modernej verzie stálo za to? Príliš veľa ľudí hovorí, že sa zabila pôvodná atmosféra skladby.
Za všetkým, čo som kedy robil, si stojím. Nikdy som do niečoho nešiel naslepo, vždy som chcel vedieť, kto to bude robiť, ako to bude vyzerať, kto sa okolo nás bude motať, kto to naspieva a podobne. Baladu o poľných vtákoch predsa naspievali úžasní ľudia ako Katka Knechtová, Miko Hladký a ďalší... Podľa mňa to bolo výborné.
Páči sa vám aj G8 a Vráť trocha lásky medzi nás?
Veľmi. Najmä to, ako je tá pesnička spravená. Nešlo nám predsa o zvyšovanie našej popularity, ale o poctu autorovi.
Práve to kritici napádali. Že sa spravil veľký biznis na smrti Doda Dubána.
Možno som naivný, ale mne bolo povedané, že ide o to, aby sme mu vzdali poctu. Tak som to aj bral, páčilo sa mi to, a doteraz, keď počujem tú skladbu v aute z rádia, dám si ju hlasnejšie. Bol to veľmi dobrý projekt.
Lídri kapiel sa snažia vyzerať čo najlepšie, byť - ak to preženiem - sexidolmi, mnohí z nich sú doslova metrosexuáli. U vás je to trochu inak. Na vašom koncerte som zažil, že ste sám seba nazývali korytnačkou. Napriek tomu vás fanynky žerú. Čím to je?
U nás to malo byť opačne - ja som mal byť bubeník a on mal byť spevákom, vtedy by bolo všetko v poriadku. Ja s Kukom z Horkýže Slíže sme v podstate vyvrátili teóriu o tom, že spevák musí byť pekný. (smiech)
Čiže na imidži nezáleží?
Ale áno, ten je veľmi dôležitý, najmä pre mladých ľudí. Veď aj ja som sa snažil schudnúť cez rôzne diéty, ale jednoducho mi to nejde. Mám rád jedlo, som aký som a tak to skúšame inou cestou - osloviť ľudí najmä muzikou. A chvalabohu sa nám to darí.
Pred Slávikom sme sa považovali za normálny priemer
Kedy ste pochopili, že Desmod je naozaj slávny?
Neviem, ale asi až na poslednom Zlatom Slávikovi.
Neverím.
Predtým sme sami seba brali iba ako normálny slovenský priemer, ktorému sa relatívne darí, ľudia si kupujú naše platne, chodia na koncerty, boli sme v podstate spokojní. Ale potom prišli výsledky Slávika, čo nás „oddrbalo" niekde úplne inde. To bol obrovský šok, nič také sme nečakali. Absolútne, to mi verte.
Neprenikajú výsledky hlasovania ľudí medzi jednotlivých interpretov už vopred?
Môžem zodpovedne potvrdiť, že nie. Čakal som, že nám niekto aspoň niečo naznačí, ako sme dopadli, ale nič. O to väčší šok sme zažili, keď nás vyhlásili ako víťazov.
Na druhom albume Mám chuť je po predposlednej skladbe netradične viacminútová pauza a za ňou nasleduje improvizovaná pesnička Móre, na konci ktorej oznamujete, že nie ste z I.M.T. Smile. Mali ste v tom čase výhrady voči Ivanovi Táslerovi?
Možno mi uveríte, možno nie, ale v tom čase mi to jednoducho spontánne napadlo. Zrejme preto, lebo ho obdivujem od začiatku jeho kariéry. Od chvíle, kedy som Ivana počul spievať. Má neskutočne silný prejav, taký podľa mňa na Slovensku nemá nikto. Možno niekto povie, že mu hlasovo nepasuje, ale má neskutočné krásne podanie skladby. Jednoducho mu ju veríte. Vidieť, že si uvedomuje, o čom spieva.
Niekto spieva, ide z neho krásny hlas, ale neveríte mu, lebo cítite, že mu to písal niekto iný. Mladý dvadsaťročný človek nemôže spievať o krásnych kvetoch a lúkach, lebo v tom preráža, že to musel písať niekto starší. Najradšej mám spevákov, ktorí si texty píšu sami, lebo potom to vedia lepšie a najmä inak zaspievať či precítiť.
Veď aj Táslerovi píše texty niekto iný - Vlado Krausz.
Jasné, ale Ivan sa vie s nimi neskutočne stotožniť. Až tak, že máte zimomriavky.
Súhlasíte teda s Rišom Műllerom, že Tásler je talentom storočia?
Určite áno.
Ďuďo z Hexu je pre mňa chlap, ktorý hovorí otvorene do očí
Aké sú všeobecne vzťahy medzi kapelami ako No Name, Gladiator, I.M.T. Smile, Desmod, Hex... Odmyslite si teraz hudobnú generáciu pred nimi.
Úplne v pohode, všetci sa bez problémov rešpektujeme.
To je v rozpore s tým, čo tvrdí práve tá staršia generácia - Laco Lučenič, Jožo Ráž a ďalší - že tie vzťahy sú zlé.
Ak niekto niekoho nemusí, jednoducho sa nestretávajú a nerozprávajú. Iste, že človek sa občas dozvedá rôzne veci, ale aj keď sa čosi dozviete poza chrbát, nie je dobré, ak sa to vykrikuje pred inými kapelami, pretože tie vám potom „doprajú". Okamžite povedia, čo kto kde povedal. Napríklad teraz ma maximálne prekvapil Ďuďo z Hexu. Prišiel za mnou, povedal mi, čo si o nás myslí a to sa mi páči viac ako nejaké ohováranie poza chrbát.
Skritizoval vás?
Povedal, že nás nemá rád, uviedol aj dôvod a v mojich očiach stúpol. Na druhý deň sa mi trochu ospravedlňoval, ale povedal som mu, nech sa netrápi, pretože pre mňa je teraz chlap, ktorý hovorí otvorene.
Čo z našej hudby počúvate?
Pehu, I.M.T. Smile, Zuzku Smatanovú, ktorá má teraz fantastický nový album. Zabrúsila trochu do etna a je to skvelé. V podstate počúvam všetko, v aute mám Paru, dokonca počúvam aj Hex. (smiech) U mňa je to jednoduché - muziku rozdeľujem na „páči sa mi" a „nepáči sa mi". Od pesničiek oddeľujem aj to, o akého človeka ide - ak ho trebárs ako osobu nemusím, ale spraví dobrú skladbu, nie je čo riešiť. Nemôžem odsúdiť nejaký hit len preto, že sa mi nepáči jej interpret v súkromí.
Video: Desmod live - skladba Aby bolo jasné:
((video4))
Kamera: Karol Sudor
Drogy nás len lízli, ale nebavili
Týkalo sa Desmodu heslo „sex, drogy a rokenrol"?
No... (smiech) My papáme len punčové zákusky. Ono je normálna vec, že pred i po koncerte si dáme nejaký pohárik. Je to v rámci zábavy, aby sme striasli trému. Hovoríme tomu „zodpovednosť".
Striasate ju takto pravidelne?
Ani nie, dokonca medzi sebou uzatvárame stávky, koľko vydržíme nepiť. Raz sme si povedali, že nepijeme celý mesiac. Iní si vychutnávali suché vínko, nám tiekli slinky. (smiech) Takto sa hecujeme, navyše sme týmto spôsobom všetci okrem bubeníka Jana skončili aj s fajčením. Povedali sme si totiž, že až do nového roka nefajčíme. Do Silvestra chýbal mesiac a keď sme to nakoniec vydržali, rozhodli sme sa, že už ani nezačneme.
Čo iné drogy?
Nejako moc sa nás nedotkli, prešli sme len takým líznutím a vôbec nás to nebavilo.
Marihuana či aj niečo tvrdšie?
No... ako by som to povedal... aj marihuana. (smiech) Ale to bolo veľmi krátke obdobie. Nám stačí alkohol. Treba to však ukočírovať, i keď niekedy sa to nedá a človek spadne do hlbokej jamy.
A sex?
To je individuálne, dôležité je vymedziť si správne mantinely. Prečo sa neporozprávať, nezabaviť a podobne? Ale keby to zachádzalo do nejakých vážnejších a intímnejších vecí, už by to nebolo dobré, lebo sa môže stať, že vzniknú ohováračky a dostane sa to až k rodinám. Človek si musí uvedomiť, čo riskuje, keď sa púšťa do nejakého romániku. Hrozí, že stratí tých najbližších. A pochybujem, že sa to človeku oplatí.
Je pravdou, že sú aj fanynky, ktoré sa ponúkajú svojim idolom do postelí?
Nie, nemyslím. Tie skôr hľadajú také to "hihihi, hahaha", proste rehot, aby sa ukázali v blízkosti populárnych ľudí, sadli si k vám v podniku, aby ich videli kamarátky a podobne. Iste, že keď do toho padne nejaký „alkoholček", tak sa to občas zvrháva. Ale však čo... slobodní členovia kapely môžu. Prečo nie?
Klesá vekom záujem o takéto veci?
Nie. (smiech) Ja si myslím, že aj František Krištof Veselý - keby žil - by si dal kedykoľvek povedať. Chlap je jedno zvrhlé zviera, ktoré môže v kuse.
V kapele sa hádame stále
Keď sa tvorí nový album, je vám jasné, ktorá skladba bude hitom?
My si síce pri nahrávaní myslíme, že taká a taká pesnička môže byť hitom, ale nakoniec to vypáli úplne inak. Nahráte album a vyskočí čosi iné, s čím ste nerátali. Muzikant totiž stráca pri vlastnej tvorbe objektivitu a tápa. Vtedy prichádza čas, kedy to treba dať vypočuť cudzím ľuďom - rodine, kamarátom a podobne, u ktorých je istota, že vám povedia do očí pravdu. Oni nezaujato prezradia, čo ich zaujalo.
Mávate v Desmode tvorivé hádky o pesničky?
Jasné. Veľké, až by ste sa čudovali. O konečnej podobe sa hádame stále, rovnako pri výbere singlov. To sú strašné 
hádky, vynadáme si najhoršími slovami, aké existujú, štekáme po sebe, reveme, občas niečo letí miestnosťou a občas sa aj týždeň nerozprávame. Ohovárame sa ako staré ženy. Je to divoké, raz sme to už chceli aj rozpustiť. Padali vety ako „serme na to, celý album je zlý, v prdeli, takúto kravinu hrať nebudem" a podobne. Album je potom hotový, zrazu sa máme všetci radi, usmievame sa na seba a je nám dobre.
Kto je najtvrdší?
Najvýbojnejší je jednoznačne gitarista Rišo. Zaujímavé však je, že vždy keď sa my dvaja hádame, po dvoch až troch týždňoch príde za mnou a povie, že „mojej žene sa tá pesnička páči... je celom dobrá". (smiech) Je totiž šok zrazu počuť v slovenčine skladbu, ktorú sme nacvičili v swahilčine. Raz takto prišiel, vypočul si to, zarazilo ho to do sedačky a nevedel sa nadýchnuť. Spieva sa tam „dúfam, že nemáš vážny vzťah a priateľa čo vraždí". To slovo vraždí mu tam tak vadilo, že nadával ako pohan.
Produkujete pri tvorbe CD toľko odpadu ako Team? Dušan Antalík mi spomínal, že vyberajú z cca tridsiatich skladieb.
My nemáme z čoho vyberať, lebo všetko, čo spravíme, ide hneď na album. Máme málo času. (smiech)
Inými slovami - robíte len dobré skladby?
Asi. (smiech) Ešte nikdy sme nevyberali, na CD je všetko, čo sme zložili.
Kedysi ste mali v skladbách i na koncertoch dídžejské sety. To bol koho nápad? Spojiť ich s rockom nebývalo zvykom.
Veľmi sa nám to páčilo, videli sme to kdesi vonku u západných kapiel, robil to napríklad Aerosmith. Takže sme to brali ako niečo normálne a povedali sme si, že bude zaujímavé počuť niečo také v rockovej muzike.
Už sa vám to nepáči?
Nejako to samo pominulo, priznám sa, že ani neviem ako. Zrazu sme nahrali album a zistili sme, že je to dobré aj bez toho. (smiech)
Rokmi väčšina kapiel akoby zmäkčovala repertoár. Vidieť to na Tublatanke, Hexe, na Gladiátore, ktorého prvý album je oveľa tvrdší ako tie ďalšie, i na vás. Prečo je to tak? Kapely starnú a mäknú?
Kapelu ovplyvňujú ľudia. A muzikanti si možno ani neuvedomujú, že sa prispôsobujú tomu, čo majú ľudia najradšej. Keďže svet je taký, že rádiá si vyberajú najmä mäkšie veci, tak je úplne prirodzené, že ak mal niekto úspech s niečím mäkším, chce spraviť to ďalšie celkom podobné. Sú však aj kapely, ktoré vždy musia mať na albume doslova tvrdú vec, napríklad my. S tým si robíme radosť. Koniec koncov, robíme skladby, aké nás bavia a je logické, že tam máme rýchle i pomalé, tvrdé i mäkšie, milované i nenávidené veci. Tie pesničky celkovo kopírujú nás samých.
Nenávidené? Sú skladby, za ktoré sa dnes hanbíte?
Čo sme stvorili, to sme stvorili. Sú veci, ktoré... Poznáte napríklad pesničku Playstation 2?
Jasné.
Sú totiž veci, pri ktorých si hovoríme, že sme to neposunuli tak ako sme chceli, a vyvinulo sa z nich čosi iné.
Tá pesnička sa vám nepáči?
Mne sa páči všetko, čo sme kedy nahrali, len ľudia majú na ňu trochu iné názory.
Kapely nežijú z predaja CD, ten je však dôležitý
Ste už v pozícii, kedy vám vydavateľstvo nezasahuje do konečnej podoby albumu?
Áno, už sme. Šéf Universal Music si to len vypočuje a povie: „Keď ste s tým spokojní vy, tak som aj ja."
Býva predmetom zmluvy medzi kapelou a vydavateľstvom aj počet albumov za určité obdobie? Je k niečomu takému Desmod tlačený?
Slovíčko „tlačený" by som vynechal, pretože to je o inom. Umelec podpíše zmluvu, trebárs na päť rokov a dovtedy má vydať napríklad tri albumy. Časovo sa to nejako rozumne rozdelí, aby bol čas na dozretie nových skladieb, na tvorbu, aby si ľudia kapelu vypočuli a obľúbili... Je to normálna štandardná zmluva, akú podpisuje každý, kto ide stavať dom a osloví firmu, aby mu ho do roka postavila.
Kapely zvyknú meniť vydavateľstvá, vy ste to spravili tiež. Prečo?
Normálne a štandardne nám skončila zmluva, rozprávali sme s viacerými vydavateľstvami a s jedným sme sa dohodli. Vždy je to o lepších podmienkach, o lepšej ponuke.
Zarábajú kapely na predajoch CD?
Nie, kapely žijú z čohosi iného, predaj CD im veľa nezarobí. Každopádne je predaj dôležitý, lebo ovplyvňuje životnosť kapely. Ak umelec nepredáva, vydavateľ o neho logicky nemá záujem.
V akých číslach predaja sa musí kapela pohybovať, aby ju chcel?
To je veľmi jednoduché - každý vydavateľ chce na kapele zarobiť. Keď mu nezarába, nechce ju. Ak zarába, bije sa o ňu.
Koľko je to teda?
Presné číslo sa nedá povedať. Musíte prekročiť hranicu, ktorá sa vola „dedlajn", aby vydavateľ nebol stratový.
„Dedlajn" pri Desmode je koľko?
Vôbec netuším. To je u každého individuálneho. Ide o to, aby sa vrátilo to, čo vydavateľ vrazil do kapely, do nahrávacieho štúdia, výroby CD, obalu, klipov a podobne. „Dedlajn" je bod, v ktorom sa vrátia všetky náklady, všetko navyše je zisk.
Koľko kusov ste predali z najúspešnejšieho CD?
Vyše tridsaťtisíc kusov, ale neviem to presne.
Mnohí si CD nekupujú, lebo si ho stiahnu cez internet. Zabíja kopírovanie hudbu či nie? Pýtam sa to preto, lebo mnohí hovoria, že „radšej nech nás počúvajú z kópií, ako by nás nemali počuť vôbec".
To, čo načínate, je veľmi tenký ľad. Môžem totiž hovoriť len za seba.
Veď mňa zaujíma práve váš subjektívny názor.
Nebudem teda hovoriť ani za kapelu, ani za nikoho. Myslím, že sťahovaniu z internetu sa neubránime, lebo sa to 
ani nedá. Akonáhle sa na pulte objaví prvý kus albumu, okamžite ho niekto „buchne" na net a sťahuje si ho každý, kto chce. Pre kapelu je možno aj dobré a postačujúce, že ľudia si hudbu stiahnu a počúvajú ju, lebo ak sa im páči, prídu aj na koncert. Ale má to aj odvrátenú stranu, a to už je pre kapelu zlé - ak sa nepredáva album, lebo ho majú všetci stiahnutý, nenaplní sa „dedlajn" a vydavateľ takú kapelu nechce. Čiže tým, že si ľudia sťahujú z internetu, zabíjajú najskôr nie hudbu, ale práve kapelu. A keď kapela nebude vydávať, následne aj hudbu.
Ako v tomto smere vidíte budúcnosť? Lebo internet sa bude len rozširovať.
Práve sme sa o tom s chalanmi bavili. CD je už dnes vec, ktorá mladým ľuďom zavadzia. Ak si ho aj kúpia, stiahnu si muziku do počítača alebo iPodu a hodia ho na poličku. Takže neviem. Teraz je také „drbnuté" obdobie, keď nikto netuší, čo sa bude diať. CD sa stalo prežitkom a čo ho nahradí... neviem. Vôbec.
Rozčuľuje ma rozdúchavanie národnostných problémov
Chodíte voliť?
(smiech) Chodím, ale s horúcou hlavou. V Desmode sa vždy pred voľbami vášnivo o týchto témach debatuje, každý sa snaží každého ovplyvniť, ale mne je to už v podstate jedno.
Prečo?
Už len z toho dôvodu, že sa tu vystriedalo toľko vlád a premiérov, pričom je to stále... akési rovnaké.
Ste vpravo či vľavo?
Ja som taký zlatý stred, neprikláňam sa nikam. Čo ma však rozčuľuje, je rozdúchavanie národnostných problémov a podobné blbosti. Niektorým tu ide o totálne kraviny a potom sa stáva, že ľudia zo severu veria tým drístom o Maďaroch dole.
Mnohí muzikanti sa angažujú vo volebných kampaniach. Je v tomto smere kúpiteľný aj Desmod?
My sme hrali pre jednu stranu ešte v čase, keď sme začínali. Robili sme to vyslovene pre peniaze, lebo sme si potrebovali kúpiť dodávku na vozenie sa celej kapely. Bola to vtedy smiešna suma, keby som vám ju povedal, tak skonštatujete, že sme blázni. Ale verím tomu, že dnes sa na tom dá dobre zarobiť.
Ste teda kúpiteľná skupina?
Chceme byť už mimo politiky, pretože si myslíme, že kapela by ju nemala ovplyvňovať. Politici majú presvedčiť ľudí sami a nie pomocou niekoho iného. Hovorím to napriek tomu, že sa to nedeje len u nás, ale i vonku. Je čudné, aby nejaká kapela vykrikovala „poďte voliť týchto" len preto, že za to dostala peniaze. To je blbosť. Iná vec je, ak to robí niekto z presvedčenia. Prečo nie?
Ovplyvňuje politika muziku?
Určite áno. Keď je krajina chudobná, muzikanti nemôžu čakať, že ľudia budú chodiť na koncerty a kupovať si albumy. Navyše politická situácia sa často odráža aj v textoch. Taká ekonomická kríza je ako téma pre text celkom inšpirujúca. Umelec z toho čerpá, hneď má na koho nadávať, ukazovať prstom... A ľudia ho za to žerú.
Desmod ešte žiadny protestsong nevydal.
To nie, ale vo viacerých textoch sme už mali uštipačné poznámky. Ani nie tak voči politike ako takej, skôr voči boháčom.
Syna v klipe som použil v dobrom úmysle
V skladbe Posledná spievate o dieťati, ktoré zomrelo. V klipe ste použili vlastného syna. Nebolo to trochu morbídne pokúšanie osudu?
Celá pesnička bola zameraná na to, aby si ľudia uvedomili, aké sú deti v našich životoch dôležité a že na ne treba myslieť nielen počas života ale i po smrti. Chcel som poukázať na to, že sa treba starať aj o ich hrobčeky. Veľa som ich videl zanedbaných, a i keď šlo o deti, ktoré zomreli trebárs v roku 1952, trápilo ma to. Hovoril som si, že do toho ťukneme, aby si to ľudia uvedomili. A pomohlo to, neskôr som ich videl vyčistené a upravené. Priznávam teda, že to bolo celé účelové.
Prečo ste tam však dali vlastného syna?
Hľadali sme aj s manažérom vhodné dieťa, pretože sme chceli, aby to bolo silné. Nikto však nebol k takémuto účelu ochotný „požičať" svoje dieťa.
Ani v kapele?
Presne tak. Tak som sa nasral a dal tam svojho malého.
Čo na to vaša rodina?
V tej to zarezonovalo. Výhrady nemala ani tak manželka, ako starší členovia rodiny, ktorí hovorili presne to isté čo vy - aby som neťahal Krista za nohu z kríža a neprovokoval, pretože sa mi to môže vrátiť. Povedal som si však, že to robíme s dobrým úmyslom a snáď to nedopadne zle. Neviem... ja sám mám z toho zmiešané pocity a som rád, že tá skladba už „vyšumela". Boli okolo toho divoké diskusie aj na internete. Na koncertoch však majú ľudia tú pesničku radi.
Video: Kuly o tom, ako reagovala rodina na to, že v klipe ku skladbe o mŕtvom dieťati použil svojho syna:
((video2))
Kamera: Samo Trnka
Zmeňme tému, lebo sa rozčúlim
Ďalšia zaujímavosť - k hitu Niekto ti to povie skôr než ja ste spravili klip, ktorý naráža na problematiku gayov. Text však o nich nie je. Prečo?
Text je naozaj o vzťahu „chalan - baba", ale celé to bolo o tom, že sme nechceli ísť normálnou cestou. Dať tam klasický pár, bude to rovnaké ako u mnohých iných. Hľadali sme niečo, čo by bolo zaujímavé a napadlo nám, že u nás je v tomto smere stále zahmlená doba.
Zahmlená v čom?
Že sa na gayov stále pozerá ako na niečo choré. Tak sme sa sami seba pýtali, prečo na to nepoukázať. Veď medzi nami normálne žijú a treba využiť každú možnosť na vyvrátenie mýtu, že ide o buzerantov, ktorí vám budú robiť zle a podobne. Pretože takýto prístup je úplná blbosť.
Muzika ako prostriedok na búranie predsudkov?
Určite áno. Mám viacero kamarátov homosexuálov a sú to úplne normálni ľudia. V živote by ste nepovedali, že sú inak orientovaní.
Istý politik KDH o homosexuáloch tvrdí, že žijú v smrteľnom hriechu.
Smrteľný hriech je čosi úplne iné ako orientácia. Neviem, toto je ťažké vysvetliť, lebo tí, čo to tvrdia, sú zadubenci a tupí ľudia. Prečo bola kedysi sparťanská armáda najsilnejšia? Lebo to bola armáda homosexuálov, v ktorej každý bránil svojho milenca. Tým bola neporaziteľná. Homosexualita predsa existuje aj medzi zvieratami. Medzi ľuďmi je tiež od nepamäti, to len u nás sa to kedysi zahmlievalo. A nazývať to smrteľným hriechom? Veď to je úplná blbosť. To fakt a úplne vážne niekto povedal?
Ste veriaci?
Som a naozaj verím v Boha. Ale môžem sa modliť aj doma vo svojom byte, v komôrke, kdekoľvek. Nevidím dôvod, prečo by som to mal chodiť niekam vykrikovať alebo ukazovať. Práveže mám také skúsenosti, že tie staré babky, ktoré chodia na dedine do kostola, narobia viac zla ako neveriaci a homosexuáli. Bože, toto je téma, okamžite ju zmeňme, lebo sa rozčúlim.
Politika i cirkev manipulujú s ľuďmi. To však robíte aj vy na koncertoch, keď manipulujete s davom, ktorý skáče ako vy pískate? Mýlim sa?
Určite, každá kapela manipuluje s ľuďmi. A nielen koncertmi, ale i výzorom, imidžom, textami, pretože tie sú veľmi dôležité.
Aj názormi.
Samozrejme. Všetkým, čo povieme v rozhovoroch, k čomu sa vyjadríme... Keby som teraz začal ohovárať inú kapelu, určite by si to našlo odozvu, mnohí by sa nahnevali, ale mnohí by povedali „niečo na tom bude, lebo ani Kuly ich nemá rád". Hudobníci teda vedia ovplyvňovať rôzne sféry života človeka. Ale kapely to nezneužívajú. Politici a cirkev áno.
U mnohých umelcov sa popularita po čase preklopí do polohy, že im začne liezť na nervy. Už ste tým prešli?
Áno, priznám sa. Nie že by mi fanúšikovia liezli na nervy, ale už je toho toľko, že kde sa pohnem, tam počúvam „ahoj, čau, daj mi podpis" a podobne. Ono je to príjemné, ale keď to počas dňa zažívate už šiestu hodinu, radšej sa schovávate. Manželka to raz vyskúšala - šli sme na pešiu zónu a po asi dvadsiatich minútach sama povedala „poďme preč". Musím však povedať aj to, že teraz sú ľudia takí hanblivejší, takže je to super. Po podpis prídu naozaj len tí odvážni, ostatní si len šuškajú a ukazujú prstom.
Nie je dôsledkom toho všetkého fakt, že sa na verejnosti kontrolujete a iba hráte? Že Kuly v súkromí je iný ako ten, ktorého stretnem na ulici?
Nie. Ja nehrám nikdy. Ani to neviem. Aký som, taký som, pomaličky sa gúľam po obchodoch, ľudia na mňa pozerajú... Raz šla so mnou moja sestra, bola asi päť metrov za mnou, lebo si pozerala výklady trochu dôkladnejšie ako ja, potom ma dobehla a porozprávala reakcie, ktoré počula. Niektorí prejdú okolo a až za mnou začnú, že „vieš, kto to bol? Ten tlstý z Desmodu". (smiech)
Ľudia našu pomoc pozostalým po výbuchu v Krompachoch pochopili inak ako sme zamýšľali
Po výbuchu v Krompachoch, pri ktorom zahynula mama s dcérou, ste na pódium počas košického koncertu pozvali zraneného Jakuba. Mnohí vám to vyčítajú, že to bolo lacné PR a hra na city, keďže to natáčala Joj.
Tohoto, čo teraz hovoríte, sme sa strašne obávali. Že to niekto pochopí úplne inak, ako sme pôvodne zamýšľali. To nešťastie v Krompachoch bolo čosi, čo sme si celá kapela zapamätali a viackrát sme sa o tom v aute rozprávali. Mňa vyslovene zasiahli fotky tej dcérky a mamy, pretože sám mám dieťa, žena dokonca vtedy plakala pri telke. Povedali 
sme si, že by sme tej rodine mohli pomôcť. S televíziou to nemalo nič spoločné. Problém však bol, že sme sa s pozostalými nevedeli skontaktovať. Absolútne. Vtedy mi napadlo, že poznám redaktorku z Joj, ktorá to nešťastie odvysielala.
Zavolal som jej a povedal: „Diana, neexistuje u vás človek, ktorý by vedel zohnať kontakt na Ringošovcov? Niečo im chceme dať". A ona, že ten kontakt zoženie. Následne sa však pochválila kolegom a Joj si vymyslela, že si to natočí. Povedal som, že stretnutie si natočiť môžu, ale to, čo chceme urobiť, už nie. Celé sa to potom udialo práve na tom koncerte. Vychádzali sme z toho, že Jakuba poteší, keď uvidí zákulisie koncertu, kapely a podobne. Veľmi sa mi páčilo, ako k nemu pristupovali muzikanti. Neprekážalo im, že im Jakub behá do šatní, dotýka sa ich nástrojov, dokonca Ivan Tásler, o ktorom som si myslel, že bude prísnejší, sa s ním bavil úplne v pohode.
Prečo ste ho však vzali na pódium?
To bol buď nápad Jakubovho otca alebo Jojky, neviem presne. Povedali nám, že Jakub si vyslovene želá ísť na pódium. Podľa mňa si chudák ani neuvedomoval, čo chce, tobôž, keď vyslovil, akú pesničku si želá.
Veď to... vybral si Zhorí všetko čo mám.
Presne tak. To bolo smutné. Odmietam však, že sme sa hrali na falošnú charitu, chceli sme úprimne pomôcť. Takéto niečo ani nepotrebujeme. Koniec koncov, charitu hrávame aj bez toho, aby o tom niekto vedel. Okrem toho - bežne bez nároku na honorár hrávame pre základné školy. Pochybujem, že to robí aj nejaká iná kapela. Nikde to pritom nevyťahujeme, vy ste prvý, komu to hovorím. Proste chceme, aby mali deti radosť. Takže aj to, čo ste spomínali, nebo náš nápad, ale Jojky. My sme to plánovali bez kamier. Vzniklo z toho presne to, čo sme nechceli.
Čo s vami spravilo narodenie dieťaťa?
Zmenilo sa veľa. Zrazu podvedome myslíte na to, že doma vás okrem manželky čaká i niekto ďalší. Je to miláčik a dokonca tvrdím, že otec miluje viac svoje dieťa ako partnera. (smiech) Aspoň ja to tak cítim. Navalí sa na vás zodpovednosť, dokonca som začal pokojnejšie šoférovať. Dovtedy som bol na cestách úplný blázon a debil. Je mi jasné, že sa mi nesmie nič stať, lebo... Raz som bol doma, nemohol som dva týždne chodiť kvôli kolenám a bolo mi až do plaču, keď som si uvedomil, čo by bolo, keby som sa niekde zabil a malinký by ostal s Dankou sám. Normálne mi to prišlo strašne ľúto.
To, že muzikanti nie sú často doma, ale na turné, v štúdiu, na akciách, vplýva na súkromný život dosť zle. Ako to znáša manželka?
Začiatok bol dosť divoký, prvý rok až dva jej to šlo veľmi ťažko vysvetliť a pochopiť, dokonca to bolo tak, že to už takto ďalej nepôjde. Potom sme si sadli a o všetkom podebatovali, pretože nedá sa žiť tak, že budete po sebe štekať ako psy. Aj muzika je práca, ktorá financuje chod rodiny. Vďaka nej máme na šeky, na jedlo, na oblečenie, na to, aby mohol ísť malý do školy... Sľúbil som, že keď budem doma, budem sa snažiť venovať sa im čo najviac. A naozaj to dodržiavam. A aj keď som preč, kašlem na účty, neustále volám domov. Keď sme nahrávali v Prahe, mal som vyše desaťtisíc korún účet, ale jednoducho každý večer som musel počuť aj manželku, aj malého. Čiže Danka to pochopila, je tolerantná a všetko je v pohode.
Video: Desmod live - skladba 100 rokov samoty:
((video3))
Kamera: Karol Sudor
Čo chystáte?
Nový album, už má aj názov - bude sa volať Kyvadlo. Celý je vyslovene o vzťahoch a aj to kyvadlo vlastne vyjadruje, že naše vzťahy sa kývajú... raz ste na jednej, raz na druhej strane.
Bude mäkší oproti Uhlu pohľadu?
Nemyslím si, skôr naopak. Ľudia, ktorí to počuli, povedali, že to je dosť tvrdé a je otázne, či nám to budú hrať rádiá. Ale o tie nám ani tak nešlo, skôr o to, aby si to ľudia kupovali a chodili na koncerty. Ale je pekné, ak sa to páči aj rádiám a hrajú to.
Kedy vyjde?
Približne v polovičke novembra, prvý singel, ktorý sa volá Čierna diera, nasadzujeme už teraz. Tiež má text, kvôli ktorému sme sa v kapele strašne povadili. (smiech)
Konkrétne?
Spieva sa tam, že „nikdy by som neveril, že práve ty stiahneš v mojej duši rolety". Tie rolety natoľko iritovali ostatných, že zase vznikli vášnivé debaty a hádky. (smiech)
Pozn.: Rozhovor bol autorizovaný, Mário "Kuly" Kollár v prepise nič nezmenil. Medzititulky: redakcia.
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu .
V pondelok si na SME.sk prečítajte rozhovor s Lukášom Krivošíkom, šéfredaktorom konzervatívneho pravicového portálu Pravé Spektrum.
Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@gmail.com a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.
