Hlavnú cenu si však odniesol tandem MARTIN DUŠEK – ONDŘEJ PROVAZNÍK so snímkou Poustevna, das ist Paradies, ktorý Zemanovi ani Klausovi po krku nešiel. Je to citlivá mozaika ľudí v českom meste na hraniciach s Nemeckom, ktorého väčšina obyvateľov bola po druhej svetovej vojne vysídlená.
Váš film sa odohráva v mestečku na hraniciach s Nemeckom. Nestala sa z pohraničných miest v dokumentárnom filme po vstupe do EÚ móda?
ONDŘEJ PROVAZNÍK: „Nepristupovali sme k tej téme ako k módnej vlne. Martin je z Českej Lípy a o Sudety sa vždy zaujímal. Veľa sme sa o tom rozprávali. Keď som prišiel do Poustevny, zdala sa mi jej atmosféra neuveriteľná. Je pravda, že téma pohraničných oblastí je teraz exponovanejšia, no my sme na tom začali robiť v roku 2004. Vtedy sa napríklad ešte toľko nehovorilo o Sudetoch ani o Vietnamcoch v Českej republike. “
Nepožiadali ste v Česku o grant z ministerstva kultúry. Prečo?
O. P.: „Náš producent oslovil Martina, že by chcel nakrútiť dokument zo stredoeurópskeho priestoru. Martin mu ponúkol tému Poustevna. Producent chcel však udržať dokument mimo štruktúr a zostať na čo najnezávislejšej ceste.“
MARTIN DUŠEK: „Granty, vzhľadom na rôzne termíny, môžu ovplyvniť aj obsah filmu. Kto sa hlási o grant, musí predvídať, čo asi tak schvália.“
O. P.: „Takto sme mali čas urobiť to tak, ako sme chceli, bez časových limitov.“
Odporúčate teda dokumentaristom vyhnúť sa grantom?
M. D.: „S producentom sme mali dohodu, že on to financuje a my dávame kreativitu a o výnos sa podelíme. Vo vzťahu k filmu to bol super prístup. Vo vzťahu k nám to znamenalo, že sme museli robiť množstvo komerčných aktivít. A to nás obmedzovalo. Je to niečo za niečo.“
O. P.: „Pre nás to bola škola, lebo to bola prvá veľká vec, ktorú sme robili od začiatku do konca. Asi by som ju však nechcel opakovať.“
Pri preberaní ceny ste priznali, že počas natáčania ste mali niekoľkokrát pocit, že je to vaša rozlúčka s dokumentom. Prečo?
O. P.: „Lebo to bolo veľmi ťažké. Vybrali sme si päť rôznych, veľmi špecifických ľudí, ktorí v sebe nemali prvoplánovú exhibíciu. Presvedčiť ich, aby s nami nakrúcali a zaujať ku každému iný prístup bolo náročné. A v strižni tiež. Stálo nás pekelné úsilie, aby to vyznelo spontánne a autenticky.“
M. D. : „Cestou do Poustevny sme si zadefinovali, že naším tvorivým procesom je autenticita, aj keď to možno znie banálne.“
O. P.: „Asi nie všetko je vo filme dokonalé, ale ten problém sme sa naozaj snažili ukázať čo najprirodzenejšou cestou.“
Je tá autenticita aj dôvodom, prečo váš nepolitický film vyhral v Jihlave v súťaži Česká radosť? Veď rozruch tam spôsobili snímky s politickými esami - portrét Miloša Zemana, či film o Sarajevskom atentáte spojený s Václavom Klausom.
M. D.: „Vyhrali sme to asi vďaka osobnému prístupu, ktorý kombinujeme s humorom. Veľké témy ako vykorenenosť sa môžu odrážať aj v banálnych detailoch.“
O. P.: „Nás by nezaujímalo robiť politickú tému jednostranne alebo provokatívne. Film ma zaujíma pre univerzálne veci a príbehy. Ale Poustevna nie je apolitický film. Len sa pozerá iným, možno rafinovanejším spôsobom na problematiku Sudet a toho kraja. Už dlho sme chceli urobiť film zo Sudet, ale až mestečko Poustevna nám dalo návod, ako to urobiť. Nechceli sme sa zaoberať až tak minulosťou, ale ukázať, ako tá oblasť vyzerá teraz.“
M. D.: „A ukázať, ako sa tam dodnes tá história odráža.“
Film vyznieva ako úžasná mozaika - máte tam vietnamské dievča Denisu, skupinu mentálne postihnutých, zblúdeného Holanďana, nemeckého sexuálneho turistu. Je nutné pracovať so špecifickými až bizarnými postavičkami pri portréte opusteného mesta?
O. P.: „Ale to sú obyčajné postavy. Denisa zastupuje dvadsať percent tamojších mladých ľudí. Nevyberali sme si zámerne bizarné postavy. Naopak, to mesto je také špecifické, že sme tam narazili na mnoho osôb, ktoré sa ponúkajú pre film svojím exhibicionizmom a čudáctvom. Náš kľúč boli ľudia charakteristickí pre tú oblasť a ktorí mali svoj hlbší ľudský príbeh.“
M. D.: „Človek v Poustevne prechádza okolo Vietnamcov, stretáva skupinku mentálne postihnutých, vrazí do Nemca, ktorý práve vychádza zo sex-baru a okolo neho ide sudetská Nemka pani Váňová na bicykli.“
Takých špecifických miest je dosť. Prečo práve Poustevna?
O. P.: „Ľudia tam takto žijú vedľa seba, ale nie spolu. Ale nenakrúcali sme náš prvý dojem. Veľa sme pracovali na tom, aby sme získali hlbší pocit z toho miesta. Jazdili sme tam pol roka predtým, než sme začali nakrúcať.“
M. D.: „Myšlienka nebola nakrútiť film, v ktorom ukážeme, akí komickí ľudia žijú v Poustevne, ale priniesť film o ľuďoch, ktorí v Česku žijú, hoci my ich nikdy nestretneme. A ako prekvapivo veľa majú spoločného. Preto môžu žiť len v Poustevne.“
Prečo len tam? Je to miesto pre stratených?
M. D.: „Poustevna nie je ich voľbou. Je to jediné miesto, ktoré im ostalo. Všetci chcú ísť odtiaľ preč.“
Ale Nemec vo vašom filme hovorí, že Česko a Poustevna je raj. Čo u neho spúšťa toto zidealizované videnie?
O. P.: „Tiež sme boli prekvapení, koľko Nemcov považuje Čechov za veselý národ, ktorý sa vie baviť. Samozrejme, že my máme o sebe inú mienku a keď cestujeme do zahraničia, máme pocit, že ľudia sú inde otvorenejší. On si tu mohol užívať so svojou podporou, ktorá mu dovoľovala ísť dvakrát za mesiac do bordelu a chodiť do krčmy. Cítil sa teda lepšie a projektoval si to do toho, že mu Čechy pripadali veselšie.“
Príbeh sudetskej Nemky pani Váňovej je podobný osudu Vietnamky Denisy. Pani Váňová zažila povojnový odsun, ktorý bol motivovaný politicky, Denisa sa presťahovala z Vietnamu z ekonomických motívov. Tá paralela sa vykryštalizovala samovoľne, alebo ste chceli poukázať na to, že nedobrovoľné presuny ľudí pokračujú aj dnes?
O. P.: „Bola to jedna z rovín príbehu.“
M. D.: „Denisa si zrejme nenájde vzťah k mestu, kam prišla nedobrovoľne, takže asi odíde. Nechceli sme hovoriť o novom fenoméne presunov ľudí v globalizovanom svete, ale o tom, ako sa opakuje história jedného mesta, ktoré raz bolo vyprázdnené. Bude dlho trvať, kým tam vznikne nejaká funkčná komunita.“
Denisa z Poustevny. MFDF JIHLAVA |
Autor: Jana Kadlecová Jihlava – Bratislava
