V spájaní pohybových a naratívnych prvkov narážame na systémový problém. Pri sledovaní tanca je divák naladený na iné kódy, ako pri počúvaní textu, slová sa môžu teda dostávať do polohy narušiteľov krehkých mimoverbálnych signálov.
Prírodný úkaz
Projekty na pomedzí viacerých žánrov však najčastejšie zlyhávajú na limitoch interpretov, ktorí buď len tancujú, alebo len hrajú, málokedy oboje naraz. To neplatí na prírodné úkazy, akým je študentka konzervatória Nela Pocisková.
Hrá s filmovou prirodzenosťou, spieva s ľahkosťou aj tie najnáročnejšie party, ako to už dokázala v muzikáli Novej scény Neberte nám princeznú. V Labuťku predviedla navyše aj svoje tanečné danosti. Pôžitok zo sledovania jej výkonu kazila len informácia, že tancuje so zlomeným rebrom, čo bolo z jej strany určite odvážne.
Celé obsadenie Labuťka pôsobí sympaticky. Tanečník Ján Špoták i tanečnica Marianna Paulíková zvládali na slušnej úrovni aj činoherné pasáže. Ďurovčík presunul Labuťko z javiska viac do skúšobne, pohybom objavuje postavy v tanečníkoch a tanečníkov pod postavami. Netancuje sa na baletných špičkách, ale na fit loptách.
Z Labutieho jazera zostala prakticky len symbolika - biela a čierna labuť, princ a jazero plné sĺz. A, samozrejme, Čajkovského silné melódie. Anton Popovič ich v závere posunul do rockovej balady, ktorej dala Pocisková zaujímavý výraz.
Pavlacovská poetika
Petrovi Pavlacovi sa podarilo dostať do textu veľa z autentických pocitov „tancujúcich tiel“. Silná je aj téma starnúcich tanečníkov, ktorí svoj vek prežívajú intenzívnejšie ako tí, pre ktorých je telo výrobným nástrojom.
Je celkom zaujímavé sledovať vývoj vzájomných vzťahov štyroch kontrastných postáv, hoci sme občas vystavení priveľmi násilnému psychologizovaniu. Slová sa nepodarilo zbaviť pátosu, náročné teórie pohybu, objatí či života sú však súčasťou „pavlacovskej“ poetiky. Marián Geišberg v úlohe starnúceho tanečníka vyrobil zo slov akési abstraktné štruktúry, podobné klikom-hákom, ktoré v jednej scéne kreslí na stenu. Slová sa tak dostávajú skôr do polohy zvukového plánu, ktorý začíname vnímať viac iracionálne ako racionálne.
Scéna i kostýmy Martina Černého zodpovedali situácii i priestoru Štúdia L+S, ktoré nie je ideálne na tanec. Labuťko odtiaľ štartuje na turné po Slovensku, v rámci ktorého sa určite bude hrať aj v horších sálach. Dúfam však, že ani rozdielnosť podmienok na prezentáciu nepripraví túto produkciu o mnohé zaujímavé momenty, pre ktoré sa ju oplatí vidieť.
Slovenské divadlo tanca Labuťko
Scenár a libreto: Peter Pavlac, Ján Ďurovčík
Hudba: Peter I. Čajkovskij, Anton Popovič
Réžia a choreografia: Ján Ďurovčík
Účinkujú: Marián Geišberg, Nela Pocisková, Marianna Paulíková, Ján Špoták
Premiéra 25. októbra 2007 v Štúdiu L+S v Bratislave.
Autor: Zuzana Uličianska FOTO – SDT