Otázka: Nedávno ste si prevzali najvyššie slovenské ocenenie za celoživotné dielo od profesionálnych fotografických organizácií. Prekvapilo vás to ako nadšenca fotografovania, ktorý sa touto činnosťou nikdy neživil a bral ju ako veľkého koníčka?
Odpoveď: Keď ma organizátori pozvali do Stredoeurópskeho domu fotografie v Bratislave, vedel som, že mám dostať nejaké vyznamenanie. Nevedel som aké, ani či len ja. Preto som bol veľmi prekvapený, keď mi túto cenu slávnostne odovzdali. Je to pre mňa ohromná pocta.
Otázka: Zdá sa, že máte za sebou najúspešnejší rok, ku ktorému prispieva vzácne životné jubileum.
Odpoveď: Nejako sa mi to nahrnulo. Zlatý odznak od Ústredného zväzu protifašistických bojovníkov som si ako jediný prevzal pri oslavách SNP na Partizánskej lúke pod Kriváňom a v Ružomberku mi udelil Zväz slovenských fotografov podobné ocenenie. Sú to naše najvyššie vyznamenania, viac si ani nemôžem priať.
Otázka: Význam a dôležitosť vašej fotografickej tvorby dokumentuje výstava v bratislavskej Univerzitnej knižnici v rámci prebiehajúceho medzinárodného festivalu Mesiac fotografie. Ako k nej došlo?
Odpoveď: Riaditeľ podujatia pán Macek ma požiadal o fotografie na výstavu. Vybral som sto čiernobielych zo staršieho obdobia a 60 farebných z novšieho. On urobil výber a ja som s ním spokojný. Prekvapil ma ten ohromný dav záujemcov na sobotnej vernisáži, kde boli mnohí zo zahraničia. Prišli preto, že tento týždeň je mnoho vernisáží a ja som sa popritom zviezol."
Otázka: Čo je tam vystavené?
Odpoveď: Sú tam historické pohľady na rodnú Bratislavu, po ktorej som už ako mládenec často chodil s fotoaparátom a všeličo ma zaujímalo. Tak som si fotil pre potešenie život na ulici i rôzne objekty. Toto okno do sveta cez objektív ma fascinovalo. Nebral so ho ako hračku, ale čoskoro som zistil, že je to umenie a snažil som sa urobiť čo najlepší záber. V rokoch 1933 až 1935 som nafotil hŕbu negatívov, ktoré som ihneď vo fotokomore spracovával. To som bol členom silného a veľmi aktívneho fotoklubu v Ymke. Tam som veľa odkukal od vyštudovaného fotografa Miloša Dohnányho, s ktorým sme sa stali veľkými priateľmi a krátko pred ukončením vojny tragicky zahynul. Až o desaťročia sa ukázalo, aké je dobré mať starostlivo uložený archív. Aj keď cez vojnu sa mi mnoho negatívov zničilo, ešte je stále čo pozerať.
Otázka: Vo výbere sú aj fotografie z iných častí Slovenska.
Odpoveď: Veľa som cestoval a všade s fotoaparátom. V Bánovciach nad Bebravou som fotil jarmok, zemiakovú brigádu pod Tatrami, náhradný drevený most pred Telgártom postavený Sovietskou armádou v roku 1945. Dokumentoval som rôzne sviatky a podujatia, bombardovanie Bratislavy a horiacu rafinériu Apollo, po regiónoch folklór a sociálnu tematiku či zastavenie Chruščova na stanici v Štrbe, keď vlakom pricestoval na oficiálnu návštevu v 1958. roku.
Otázka: To už ste pracovali pre Československú tlačovú agentúru. Ako sa to pošťastilo amatérovi?
Odpoveď: Četka mala sídlo v Prahe a bolo pre ňu náročné vysielať svojho fotografa na Slovensko. Preto hľadala spolupracovníkov a mňa si v roku 1936 vybrala spolu s Jožkom Cincíkom. Boli sme len dvaja na Slovensku a mali sme ohromné privilégium - poverenie od štátnej agentúry. Ten papier mi všade otváral dvere, aj policajti pred ním skrotli. Bez problémov som fotil prezidenta Beneša z troch krokov, bol som v blízkosti rumunského kráľa Karola na jeho návšteve v Bratislave v roku 1938, či ministra Hodžu, čo bol vtedy veľký fenomén. Boli to ohromné zážitky a nový netušený priestor na rozširovanie činnosti v tejto záľube. Tešilo ma, keď sa moje obrázky objavili v celoštátnej tlači. Bol to pre mňa honor, aj keď finančne nie príliš výhodný, ale na to som takto nepozeral. Fotenie ma veľmi bavilo a mal som výhodu v ovládaní cudzích jazykov. Pomohlo mi aj slušné správanie a samozrejme odborná robota. Nestalo sa, aby som mal nejaký konflikt. Po vzniku Slovenskej republiky som fotil pre Slovenskú tlačovú agentúru, kde sa Cincík stal šéfom fotooddelenia.
Otázka: Napriek bohatej fotografickej činnosti ste v minulosti veľmi málo vystavovali. Prečo?
Odpoveď: Samostatné výstavy som nemal. Často mi niečo vybrali na skupinové prehliadky, ktoré pripravoval najmä veľký organizátor a propagátor amatérskeho fotografického diania i výborný fotograf Ivan Kozáček. Začiatkom roku 1951 som sa musel vzdať všetkých aktivít vo fotoklube Ymka, kde som prešiel rôznymi funkciami až po náčelníka, keďže ma služobne z Bratislavy preložili do Tatranskej kotliny. Pracoval som v Správe liečebných ústavov Národnej poisťovne. O pár mesiacov som prežil ťažkú železničnú haváriu na úseku Tatranská Lomnica Studený Potok a stal som sa invalidom. Po dvoch rokoch sa mi zdravotný stav zlepšil, že som Rolleiflex a Leicu zas udržal v rukách a začal som fotiť v tatranskom prostredí. Očarila ma farebná fotografia a diafilmy. Ako kultúrny referent v zdravotnom ústave som pre pacientov organizoval program a stal som sa lektorom Akadémie vzdelávania. Bol som prvý, kto svoje prednášky doplnil diafilmami. Propagoval som Tatry a iné krásy Slovenska. Po dlhej rehabilitácii som bol schopný opäť robiť väčšie horskú túry i cestovať do zahraničia. Od roku 1961 som sa systematicky venoval prednáškovej činnosti v tatranských sanatóriách, zotavovniach a školských zariadeniach.
Otázka: Teoretik fotografie Aurel Hrabušický zo Slovenskej národnej galérie, ktorý napísal o vás v roku 2001 monografiu, tvrdí, že ste boli dlho vnímaný viac ako organizátor fotografického diania ako autor. Kedy nastal zlom v hodnotení?
Odpoveď: Bratislavský fotograf Jožo Sedlák robil počas štúdií na Akadémii muzických umení v Prahe diplomovú prácu o fotoklube Ymka. On vlastne mňa s Dohnánym vytiahol na verejnosť a hneď potom sme mali výstavu v rámci Mesiaca fotografie v roku 1995. Bolo to zhodou okolností tiež v Univerzitnej knižnici, ale v iných priestoroch ešte pred jej rozsiahlou rekonštrukciou. Odvtedy som mal mnohé autorské výstavy v rôznych mestách. Tematické o architektúre, filmovom festivale v Trenčianskych Tepliciach alebo o starej Bratislave či z prierezového výberu.
Otázka: Odborníci vás považujú za priekopníka dokumentárnej žurnalistickej tvorby na Slovensku, posledného žijúceho predstaviteľa medzivojnovej fotografickej moderny, a samozrejme, najstaršieho aktívneho fotografa. Je vaše dielo už uzavreté?
Odpoveď: Okrem iných zaujímavostí, na ktoré denne natrafím, fotím veľké hotelové stavby v Trenčianskych Tepliciach a opäť ma opantali moje milované Tatry. Chodím po kalamitných oblastiach a fotím.
Otázka: Dovoľuje vám to zdravotný stav?
Odpoveď: Pred troma mesiacmi sa mi objavili bercové vredy na členku. Bol som aj v nemocnici, ale už sa liečim doma. Lekár mi odporučil nenamáhať sa, ale pomalú chôdzu áno. A tak si pokojne chodím, kde chcem a kedy chcem. Tiež pripravujem výstavu v Trenčianskych Tepliciach.
Otázka: Uvažujete aj o výstave k storočnici?
Odpoveď: Samozrejme a veľmi rád by som sa jej chcel dožiť.
UPOZORNENIE: Obrazová redakcia vydala k správe fotoreportáž.
