Prehliadka v Bukurešti, ktorá sa tento týždeň končí, je vôbec prvá výstava po revolučnej jeseni 1989, ktorá ukazuje diela slovenských výtvarníkov rumunskému publiku. Vo veľkolepom Ceaucescovom paláci Národného divadla je vyčlenených 800 štvorcových metrov len pre Slovákov. Niečo také doma nenájdeme. Ani taký veľkorysý priestor, ani monumentálne zahraničné prehliadky.
Nebojme sa palácov
O Rumunoch sa už notoricky vie, ako radi investujú do svojej kultúry a jej prezentácie v zahraničí. Tvrdia, že vo svojej situácii si môžu získať záujem a sympatie Európy a vzdialeného sveta len svojou kultúrou a umením. Stačí si spomenúť na národnosť filmov, ktoré v posledných rokoch zbierajú ceny na medzinárodných festivaloch. A možno to platí aj naopak - azda preto sú Rumuni zvedaví na iné kultúry. Nezľakli sa navyše palácov z čias pompézneho exhibicionizmu a premenili ich na multifunkčné kultúrne stánky. V rozľahlej budove Národného divadla je galerijný priestor, ktorý patrí rumunskému Múzeu národného výtvarného umenia.
Slovenským kurátorom, zvyknutým na minimalistické pomery, vyráža galéria dych. V mieste presvetlenom veľkými vitrážami sa aj päťmetrové dielo z cyklu Ohmatávanie hrobu Rudolfa Sikoru zdá byť malým. Pričom v Bratislave sa len veľmi ťažko dá nájsť galéria, kam by „vošlo“ vizuálne bez problémov.
Rumunskí diváci obdivujú inštaláciu 120 diel zo súkromnej zbierky súčasného umenia Prvej slovenskej investičnej skupiny v ideálnych podmienkach, o akých slovenskí výtvarníci a zainteresované publikum môžu na domácej pôde iba snívať.
Valec–bezdomovec
Ťažisko zbierky tvorí neoficiálna scéna slovenského výtvarného umenia od 60. rokov, ktorej devízou je pestrá pluralita výtvarného názoru. Kurátorka Zuzana Bartošová v nej prezentuje bohatstvo diel, osobností a talentov zo Slovenska z obdobia, keď v komunistickom Rumunsku niečo podobné bolo nemysliteľné. O to viac toto publikum oceňuje vnútornú angažovanosť a autentickosť našich tvorcov ako Peter Bartoš, Pavol Binder, Rudolf Fila, Milan Paštéka, Dezider Tóth, Vladimír Havrilla, Jozef Jankovič a mnohých ďalších, ktorí si dokázali v čase neslobody udržať vkus, identitu a neuhli zo svojho autorského programu.
Presvedčivá výpoveď „valcuje“ široké rumunské publikum v situácii, keď súčasné výtvarné umenie na Slovensku je doma takmer bez strechy nad hlavou. Paradox, že diel je dosť, ale nedajú sa vidieť, lebo do dnešného dňa sa nenašla vôľa vytvoriť inštitúciu národnej galérie alebo múzea moderného umenia, je z diaľky Bukurešti ešte očividnejší.
