Je to skôr miesto, kde sa niečo deje. Pocit, príbeh, atmosféra. Môže to byť kopec, na ktorom chvíľu sedí a obdivuje hviezdy, alebo lavička pred chalupou obrastenou hroznom. Niekedy sa obľúbené miesto môže stať paradoxne na istý čas neobľúbeným, keď sa spojí napríklad s pracovným stresom. "Obľúbené miesto je pre mňa také, ktoré ma nabíja energiou. Nerobí ho miesto, ale ľudia alebo situácia. Nesmie byť mŕtve. Jedna vec je napríklad pekná architektúra a druhá to, čo z nej vyžaruje a ako sa v nej človek cíti," hovorí výtvarník.
Farebné provizórium
K miestam, kde sa rád zdržuje, radí aj svoj ateliér. Aby bol blízko svojej rodiny, prenajal si ho v dome, kde má byt a teší sa z toho, že mu tu často robia spoločnosť deti, ktoré tvoria s ním. Tým, že je orientovaný do dvora a nedoliehajú sem zvuky z ulice, je ako stvorený na tvorivú činnosť. Ilúziu pokojného odľahlého vidieckeho sveta vytvárajú mohutné stromy za veľkým oknom.
Ateliér má zariadený jednoducho a účelne kolážou z vecí, ktoré sem postupne nosil zo starého ateliéru. Niektoré pochádzajú dokonca z jeho prvej garsónky. Nezaprel v sebe scénografa a mnohé upravil, dotvoril alebo primaľoval. Luxusný nábytok vraj nepotrebuje ani v ateliéri, ani v súkromí. Skôr má rád okolo seba veci, ku ktorým má osobný vzťah. "Každého určuje to, čím sa obklopuje. Niekto sa rád obklopuje knihami, niekto luxusným nábytkom, niekto si potrpí na tigra na podlahe, niekto na vyleštenú koženú sedačku. Ja si na potrpím si na veci, ktoré mi niečo hovoria, ktoré majú v sebe život, ako napríklad "vymodlená" lavica v kostole, rokmi vyšúchaná od kolien, alebo stará thonetka, ktorú treba opraviť," hovorí výtvarník.
K veciam, ktoré má ich stále pri sebe, patrí napríklad aj malá zarámovaná fotka babičky. Bola to vraj úžasná žena, plná energie, aktívna do vysokého veku. Spomína si na príhodu, keď mala deväťdesiat a priviezli jej drevo na kúrenie. Iba pokrútila hlavou a poznamenala, že jej vydrží tak dva-tri roky a čo bude robiť potom.
Príbehy starých vecí
Fero Lipták má rád staré veci. Žiadne drahé starožitnosti, skôr zaujímavé objekty. K jeho najmilším patrí starodávna brúska na žiletky, holičské kreslo, ktoré si zreštauroval, lekárska brašňa, alebo kočík, ktorý našiel, keď búrali starú Petržalku. Tiež niekoľko starých kufrov. Za srdcu blízky považuje fragment - čelo z postele z roku 1840, ktorá pôvodne patrila dramatikovi Jozefovi Hollému. Má pre neho nadčasovú hodnotu." Je rozdiel medzi starou stoličkou a stoličkou z Ikey. Obidve môžu byť pekné, ale z thonetky dýcha história. Staré veci ma fascinujú tým, že ich sprevádza nejaký príbeh, že o nich niečo viem, napríklad ako a na čo sa používali. Patria ku mne a ťahám ich za sebou ako tieň," hovorí. V bazáre v Spišskej Belej si napríklad za pár korún kúpil starý sterilizátor na nástroje, lebo ho oslovil tvarom. Plánuje ho používať ako kufor na farby. V byte vymenili okná, ale starých mramorových parapetov z 50. rokov sa ani nedotkli. Z úcty k peknému materiálu a poctivej práci.
Bez kníh sa nezaobídem
K jeho najmilším veciam patria aj knihy. Neváha investovať najmä do obrazových publikácií a odbornej literatúry. Kniha je pre neho nielen zdroj inšpirácie a informácií, ale tiež estetický objekt. "Rád držím knihu v ruke a listujem v nej. Mám z toho oveľa lepší pocit, ako čítať texty na počítači. To je to isté ako s fotkami. Radšej v ruke ako na obrazovke,"dodáva.
Späť do prírody
Rád chodí načerpávať energiu na chalupu do Lišova. Dedinský domček nechali v pôvodnom stave, vodu ťahajú zo studne. Vraj nie je nič lepšie ako na chvíľu nechať za chrbtom všetky výdobytky civilizácie, byť v krásnej prírode a zažiť spoločnosť príjemných jednoduchých ľudí, ktorých pohostinnosť a nezištnú pomoc si nadovšetko váži.
Knihy patria k jeho najmilším spoločníkom. Radšej investuje do zaujímavej literatúry ako drahého nábytku. |
Fotografiu babičky má stále nablízku. Putuje s ním celý život z bytu do bytu. |
