Ružové sny

OBJEDNÁVKOVÝ FORMULÁR TU

Chcela by zmeniť svoj život. Jakub si vie vymýšľať a dokáže presvedčiť, že všetky túžby a sny sú splniteľné. Jakub a Jolanka sa k sebe približujú i vzďaľujú, nachádzajú sa, aby sa opäť jeden druhému stratili. Život ich napokon naučí chápať, kde sú hranice sna, túžby a skutočnosti. Keď autor scenára Dušan Dušek film prvý raz uvidel, prenikla ním vlna radosti. Zdal sa mu byť lepší ako scenár.

Denník SME pre vás pripravil ďalšiu filmovú edíciu. Séria Slovenský film 70. rokov nadväzuje na minuloročný projekt, v rámci ktorého sme vám spolu so Slovenským filmovým ústavom priniesli najlepšie filmy rokov osemdesiatych. Každý týždeň až do konca novembra si budete môcť k denníku SME kúpiť v novinových stánkoch aj jeden z klasických filmov slovenskej kinematografie za cenu 99 korún. Podrobné informácie o edícii nájdete na www.dvd.sme.sk. Prajeme vám príjemné čítanie a príjemné divácke zážitky.

Vyzerala som ako také mladé teľa

Na film Ružové sny spomína predstaviteľka hlavnej hrdinky Jolanky IVA BITTOVÁ. Telefonicky sme ju zachytili počas jej dlhodobého pobytu v USA, pred odchodom na turné.

Ako ste sa dostali k roli v tomto filme?

Bola som v prvom ročníku hudobno-dramatického konzervatória v Brne a zahliadla som na škole pána režiséra Dušana Hanáka. Zháňal predstaviteľku Jolanky a neviem, či nepotreboval obsadiť ešte aj postavu poštára - mojím spolužiakom bol vtedy Maroš Kramár. V ten večer som hrala v Divadle Na Provázku, tuším Baladu pro banditu a Dušana Hanáka zrejme môj prejav zaujal. Pozval ma na konkurz a nakoniec ma aj obsadil do úlohy Jolanky. Za ten okamih som vďačná, lebo ten film je moja srdcová záležitosť. Som rada, že som mala to šťastie.

Vo filme vás Juraj Nvota vozil na bicykli. Neboli to pre vás nebezpečné scény?

Boli sme mladí a vôbec sme si tieto veci nepripúšťali. Ďurko, ako ho poznám, má dodnes také chlapčenské srdce, je veľmi hravý a vynaliezavý. Viac než o to, ako to hrá, sa staral o to, ako to Dušan režíruje. Už vtedy mal režisérske sklony, bol schopný vidieť príbeh aj očami režiséra. Vymyslel veľa vecí, bavili sme sa a bolo to veľmi hravé. Hrozne fajn.

Vo filme ste sa na seba veľmi zamilovane pozerali. To ste tak dobre zahrali?

Keď sa na seba s odstupom času pozerám, tak som tam naozaj vyzerala ako také mladé teľa. Bola som strašne mladá, mám pocit, že som ani nevedela, čo sa so mnou deje. V tom veku človek prežíva všetko úplne inak, stará sa o úplne iné veci. Bola som okúzlená celou atmosférou. Viem, že v tom čase viselo stále vo vzduchu, že ak Dušan film dokončí, či pôjde do kín, či sa dostane medzi ľudí. No atmosféra bola úžasná, Dušan sa celý čas snažil, aby všetci príbehu uverili, aby to hral každý sám za seba.

Hovoríte, že si vo filme pripadáte ako teľa, ale boli ste mladá, štíhla, krásna, tvorili ste s Jurajom Nvotom pekný pár.

Ďurko je tam krásny!

Oslovil vás príbeh lásky?

Brala som to všetko tak, ako to prichádzalo, objavovala som to behom nakrúcania. Rola pre mňa nebola náročná, všetko som prijímala prirodzene, bez zbytočných problémov a otázok. Dušan je jeden z mála režisérov, ktorý so mnou každý záber veľmi starostlivo prediskutoval - spolupráca bola úžasná. Ukázal mi aj do budúcna, ako má fungovať vzťah režisér a herec. Mnohí režiséri nemajú takýto prístup, aby herca naozaj viedli. Je veľmi dôležité viesť dialóg.

Nakrúcali ste aj v rómskej osade. Ako ste vychádzali s jej obyvateľmi, ktorí boli tiež aktérmi filmu?

To bol veľmi silný zážitok. Bolo to pri Košiciach. Dušan ich pár dní predtým navštívil a vysvetlil im, čo sa bude diať. Verili tomu, že ja som naozaj Jolanka, tak ma aj volali. Spomínam si, ako ma raz jedna rodina pozvala do domčeka a chceli ma vydať. Nakŕmili ma a zoznámili ma so svojím synom. Nevedela som, ako uniknúť. Bolo to zaujímavé.

Ale unikli ste.

Našťastie pre mňa prišli, že musíme ísť nakrúcať.

Ľúbostný príbeh vo filme nedopadol šťastne. Sú rozdiely medzi kultúrami, z ktorých pochádzali Jolanka a Jakub, neprekonateľné? Dopadlo by to tak aj v živote?

Asi áno, ale podľa mňa nie preto, že to boli Rómka a biely. Sú situácie, keď sa láska takto utne. Priznám sa, že mi to bolo ľúto. V scéne, keď som sa mala pobozkať so svojím nastávajúcim, mi to nebolo práve jedno, radšej by som bola utiekla za Ďurkom, do jeho náručia.

Ako sa vám páčila hudba od Petra Hapku?

Krásna. Petr Hapka to urobil naozaj pekne a Stivín tam hral tie flautičky. Všetko tam funguje. Myslím si, že film bude mať stále čo povedať, ničím mi nepripadá zastaraný. Skôr naopak.

Už niekoľko mesiacov ste v USA. Čo teraz robíte?

Celé leto som budovala miesto, kde môžem fungovať so svojím pätnásťročným synom Toníkom, ktorý tu začal chodiť do školy. Načasovala som si to tak, že v tejto chvíli už mám domácnosť zabezpečenú. Skúšam od leta, mala som premiéru s Georgeom Mrazom tu v New Yorku. Mám rozrobenú prácu s niekoľkými muzikantmi, sú to samí úžasní ľudia. Čaká ma turné. Po novom roku by som mala začať naozaj naplno hrať a koncertovať.

Vybrali si ma pre moje uši spomína filmový Jakub - JURAJ NVOTA

"Príbeh sa mi veľmi páčil. Zdal sa mi nový, exotický a pritom je to večný príbeh Romea a Júlie 70. rokov na Slovensku. Prečo si ma Hanák vybral? Možno aj pre moje odstávajúce uši. Pokiaľ ide o Ivu, myslím, že v tom mal prsty Maroš Kramár, bola to jeho spolužiačka na konzervatóriu v Brne.

Ja som bol študent 3. ročníka na vysokej škole. Poznal som Hanákove filmy 322, Deň radosti a veľmi sa mi páčili. Byť s Dušanom bolo krásne. Nielen pri filmovaní.

Pokiaľ ide o moje kúsky na bicykli, to nebolo nič zložité, to vedel každý chalan z ulice. Žonglovať som sa naučil z dlhej chvíle, na poslednej dovolenke s rodičmi, ale kúzlo, ako zjesť nôž, ma naučil pán režisér.

V Ružových snoch som veľmi nehral. Jednak som to nevedel, a keď som sa aj pokúšal, Dušan počkal, kým ma to prejde a budem normálny. Iva bola a je stále krásna. Stretávame sa len náhodne, ale na Ružové sny nezabudneme. Dušan dal dokopy ľudí, čo sa mali radi a kamarátili sa spolu, aj po nakrúcaní. Věra Bílá stále vyspevovala a snívala, že raz bude speváčka. Ivu tiež viac priťahovala hudba. Dušan to s nami vedel a Rómovia ho brali ako svojho."

ik

Romeo a Júlia naľahko a netragicky

Dušan Hanák. (Foto: SITA/T. Benedikovič )

V "olovenej dobe" normalizácie, ktorá kompromisníkov primala zobať z ruky, neposlušným zapchala ústa a jedného vohnala do smrti, Dušan Hanák ako jediný zvolil svojráznu produktívnu stratégiu. Nechytal sa s mocou za pasy ani nehľadal, ako jej prejsť cez rozum, ale nachádzal priamo v jej škárach priestor na autentickú výpoveď. Tak sa mu v zohratej trojici so spisovateľom a kameramanom podarilo vo vzdušne lyrickom kľúči stvoriť krehkú romancu o láske cez hranicu dvoch kultúr.

Gádžovia a Rómovia zo slovenskej dediny nie sú však Montekovci a Capuletovci. Napriek predsudkom a odlišnej kultúre spolu ako-tak vychádzajú, i keď s nevraživosťou a konfliktmi, takže aj láske poštára Jakuba s Cigánkou Jolankou je súdené rozoznieť sa hudbou strieborného vetra a takmer bezbolestne doznieť v šedi dní nielen pre nepriazeň prostredia, ale aj odlišnosť očakávaní. Jakub je z rodu rojkov, ktorí síce nepíšu básne, ale sám ich život je poézia. Je to Fifipierko, pierot vznášajúci sa v oblakoch, a keď si pri tom aj zlomí nohu, neskláti ho to a žije v oblakoch ďalej. Jolanku otravuje živorenie v cigánskej osade, a Jakub predstavuje šancu uniknúť. Keď Jolanka pochopí, že Jakub pre ňu postaví nanajvýš vzdušný zámok, kým Cigán Vojto stavia na pokraji osady skutočný dom, zvolí miesto holuba na streche vrabca v hrsti...

Ružové sny teda vôbec nie sú až také ružové. Pozadie tej romance obývajú na jednej strane zemité typy z poetickej kuchyne Dušana Dušeka, videné s láskyplným humorným nadhľadom. Obraz hmýrenia v kultúrne svojbytnej cigánskej osade, buldozerovanej režimom do splošťujúcej integrácie, sa zas opiera o dôkladný sociologický výskum a nepotrpí si na romantizáciu Cigánov idúcich do neba. Zo stretu oboch vrstiev vyrástla bezbolestná parafráza na Shakespearovu tragédiu, postavená na oscilácii medzi poéziou a prózou života a nabitá autentickou človečinou v rýdzo slovenskom vydaní, iskriaca asociatívnou metaforikou.

Pavel Branko
Autor je filmový kritik

Úprimný, nežný film

Dana Pribullová (23), herečka

Ružové sny sú prvým z dvoch spoločných projektov režiséra Dušana Hanáka a spisovateľa Dušana Dušeka. Ich stretnutím vznikol tvorivý tandem, ktorý jedinečne obohatil Hanákovu filmografiu. Dušekova poetika a poetizácia našla pochopenie v Hanákových snahách o pravdivosť výpovede a zobrazenie autentického človeka. V príbehu úprimnej lásky dedinského poštára Jakuba a Jolanky z neďalekej rómskej osady vyrozprávali všeobecne zrozumiteľný príbeh podobný Shakespearovej dráme o Rómeovi a Júlii. K celkovej atmosfére filmu prispeli aj [ne]herecké výkony dvoch titulných postáv – vtedy študenta divadelnej réžie na VŠMU Juraja Nvotu a brnianskej konzervatoristky Ivy Bittovej. Nakrúcalo sa od 12. mája do 28. augusta 1976, samotnej produkcii však predchádzala dôkladná príprava scenára v rokoch 1974–75. Hanák a Dušek navštevovali rómske rodiny v osadách na východe Slovenska, kde sa snažili odpozorovať ich spôsob života a zvyky. Ružové sny sú najdiváckejším filmom Dušana Hanáka. Získali nielen Cenu československej filmovej kritiky za rok 1976, ale aj cenu filmového diváka na festivale českých a slovenských filmov v Bratislave 1977. Neskôr k nim pribudlo i niekoľko významných filmových ocenení v zahraničí – napr. na 12. MFF v Teheráne 1978 a 2. MFF v Alle`s 1980. V 70. rokoch boli Ružové sny ako jediný slovenský film uvedené aj v zahraničnej kinodistribúcii.

Fakty o filme

• 1976, 80 minút, farebný

• Réžia: Dušan Hanák

• Scenár: Dušan Hanák, Dušan Dušek

• Kamera: Jozef Šimončič

• Hudba: Petr Hapka

• Kostýmy: Milan Čorba

• Hrajú: Juraj Nvota, Iva Bittová (nahovorila Zuzana Kronerová), Josef Hlinomaz (nahovoril Ľudovít Greššo), Marie Motlová (nahovorila Božena Slabejová), Hana Slivková (nahovorila Žofia Martišová), Marián Labuda, Milan Kiš, Václav Babka, Míla Beran (nahovoril Daniel Živojnovič), Naďa Hejná, Ľudovít Kroner (nahovoril Jozef Kroner), Anton Trón (nahovoril Štefan Figura), Věra Bílá, Libuše Havelková, Arpád Rigo (nahovoril Ivan Rajniak)

Autor: Video: SFU