Slovenské umenie nebolo donedávna na peniaze zvyknuté. Za socializmu boli peniaze pred verejnosťou dômyselne ukryté v nákupnej politike jednotlivých štátnych galérií alebo v priamych investíciách do výzdoby námestí, sídlisk, divadiel a domov kultúry či smútku.
Aj tí, ktorí nepatrili k oficiálnemu dvoru, boli v systéme socialistického fungovania legálnymi obchodníkmi s vlastnou živnosťou, teda s umením. Tak, ako mal vládca poruke dvorného šaša, ktorý mal dovolené „hovoriť pravdu“, tak paradoxne v niektorých obývačkách nomenklatúrnych kádrov viselo kvalitné avantgardné umenie. Jedni chápali umenie ako službu ideológii a druhí ako napĺňanie tvorivých ideálov. No obe strany sa zhodne pohybovali vo vypreparovanom svete neprirodzených vzťahov.
Splnený sen
Je prekvapujúce, že výtvarná obec dnes ešte stále zákony trhu prijíma skôr ako nečakaného votrelca, než ako prirodzenú súčasť životného cyklu umenia. Krajné názorové stereotypy, že umelecká hodnota diela tratí, keď sa prizná jeho trhová cena, alebo naopak, že hodnota je daná len jeho cenou, nie sú až také zriedkavé.
Súčasná realita je pritom len naplnením pred- a porevolučných túžob o vlastnom umeleckom trhu a scéne, ktorá sa črtá konečne do podoby, známej z krajín na západ od nás. Možno sme ju doteraz z našej postkomunistickej perspektívy videli utopicky ružovo ako vysnívaný ideál slobody pod ochrannou rukou „všemocných“ peňazí.
mená a Mená
Keď pred niekoľkými rokmi začali aukčné spoločnosti programovo dražiť súčasné umenie, zistili, že napriek nižším ziskom v porovnaní s umením starším, vyvoláva aj tento „umelecký segment“ potrebu vlastniť ho. Dobré PR, kvalitné katalógy, profesionálna starosť o diváka, s výberom umenia garantovaným odborníkmi zmobilizovali za krátky čas slušný záujem o súčasné umenie, ktorým by nepohrdla zabehaná galéria.
Špecifický demokratický duch aukčných výberov vyvolal na scéne nejedno trpké či veselšie prekvapenie. Dražba je svojím spôsobom súťaž, takže jednotlivé „mená“ a „Mená“ umelcov, vyňaté z dejinných a zo spoločenských väzieb, hrajú zrazu len za seba, vlastnými zbraňami a vo vlastnej réžii. A čaro nechceného niekedy zamieša karty tak, že Viera Žilinčanová visí vedľa Jozefa Jankoviča a Milan Paštéka vedľa Márie Medveckej.
A dokonca niektorí z tých, ktorí sú viac-menej trpení slovenskou kunsthistóriou, sa tešia niekoľkonásobne vyššej podpore milovníkov a zberateľov umenia. Nedá sa vyhnúť otázke: Ktorá podoba súčasného umenia je naozaj tá pravá? Tá z umenovedných kníh, alebo tá z aukčných katalógov?
Šach alebo valčík
Aukčné spoločnosti priznávajú, že deliaca čiara medzi kvalitou a nekvalitou v obchode s umením nejde vždy totožným smerom s tým kunsthistorickým. No ani odborníci z umenovednej obce nevlastnia exkluzívny copyright na večnú pravdu.
Ideálom je, keď sa dokážu stretnúť. Príkladom sú dejiny výtvarného umenia, ktoré sú plné takých stretnutí, ale zároveň aj tam platí fráza „čas ukáže“. U nás sa buď z opatrnosti, alebo len z neskúsenosti stále nevieme rozhodnúť, či sa medzi obchodom a umením má hrať šachová partia, alebo tancovať viedenský valčík.
Autor: Beata Jablonská (Autorka je kunsthistorička)
