. Fotka klame. Aj on. Vždy, lebo si vyberá, čo zveční. CARL DE KEYZER, belgický fotograf, člen známej fotografickej agentúry Magnum. So SME si deň po svojej vernisáži posedel na múriku Domu umenia v Bratislave. Bez kávy a pohodlia.
V Bratislave vystavujete súbor Zóna, ktorý vznikol vo väzniciach a v nápravnovýchovných zariadeniach na Sibíri. Vraj ste prvým zahraničným fotografom, ktorého tam pustili. Ako sa vám to podarilo?
„Keď som bol na fotografickom workshope v Rusku, spýtal som sa, či by bolo možné fotografovať vo väzniciach. Bol tam jeden ruský fotograf, ktorý fotil v bývalých gulagoch. Tie dnes slúžia ako väzenia. Mohol so sebou vziať dvoch ľudí. Odviezli nás do takého ukážkového väzenia, kde organizovali prehliadku pre zahraničných žurnalistov a ambasádorov. Spýtal som sa fotografa, či by nebolo možné fotografovať tam dlhšie. O pol roka neskôr nás pustili do táborov.“
Všetko ste fotili v jeho sprievode?
„Áno, Kuznecov je jeden z najznámejších fotografov v Krasnojarsku. Cenil si, že môže fotografovať po boku člena agentúry Magnum.“
Takže máte rovnaké snímky?
„To je na tom zvláštne. Všetko sme fotili naraz, stáli sme pri sebe, ale keď sa pozriete na moje snímky a potom na jeho, je to úplne iný svet.“
Ako je to možné?
„Ha! To je predsa fotografia! A fotografia nie je nikdy objektívna. Vždy v nej zostáva trochu fikcie. Jeho snímky sú tmavé, s tvrdými kontrastmi, moje farebné až akoby trochu veselé.“
Niektorým divákom táto farebná veselosť môže pripadať klamlivá. Stretávate sa s takými reakciami?
„To je môj úmysel.“
Ako môže mať fotograf agentúry Magnum úmysel prinášať z väzníc a nápravnovýchovných táborov snímky, ktoré pôsobia veselo?
„Bola to prifarbená verzia, lebo som mohol fotiť len to, čo ma nechali vidieť. Fabriky, kde stroje fungujú, väzni, ktorí mali úroveň, priestory na spanie, kde viseli obrazy. Vždy len tie najkrajšie miesta. Vedel som, že to tak nevyzerá všade. Robili si svoju propagandu. Preto som sa rozhodol, že to, čo chcú ukázať pekným, ukážem ešte krajšie. Chcel som vytvoriť efekt šoku. Ľudia vedia, že za tým sa musí ukrývať niečo viac. “
Šokovalo vás to, čo ste videli v táboroch?
„Ten cyklus som robil v správnom momente. V Rusku bol chaos, myslel som si, že si tam budem môcť fotiť, čo chcem, ale riadne ma kontrolovali. Mal som dve možnosti: fotiť propagandisticky alebo hľadať pozorne snímky medzi riadkami.“
Dalo sa to pri tej kontrole?
„Dalo, napríklad v pohľade väzňov som ukázal, že to, čo vidíme na fotkách je len maska a manipulácia. Dal som do toho iróniu a absurditu, ale to je nebezpečné. Ľudia by mohli uveriť, že prehnaná farebná forma je skutočnosť. Je to trochu nebezpečný prístup.“
Vystavovali ste Zónu aj v Rusku?
„Áno. Všetci boli riadne naštvaní. Na tlačovej konferencii sedelo 500 ľudí a chceli zlynčovať riaditeľa múzea. Tvrdili, že je to čistá propaganda. Vedeli, ako to v táboroch vyzerá, každý tam mal niekoho z rodiny. V Rusku je 350 táborov, je v nich viac než milión väzňov. Predtým som nafotil fotografickú knihu Homo Sovieticus o Rusoch, ktorí prežili režim preto, že robili a hovorili niečo iné, než si mysleli. To tu asi poznáte – život s dvoma tvárami. Takže som im vysvetlil, že Zóna je to isté – tiež má dve tváre. Jednu, ktorú môžu na fotke vidieť a druhú, o ktorej sa vie, ale sa neukazuje. Myslel som si, že som to zobrazil dosť jasne: s farbou, s preháňaním. Veď niektoré pôsobia ako z Disneylandu. Akoby som väzňov zneužil na fotografiu a súčasne v tej fotografii prezrádzam, že boli zneužití. Ale nie všetky fotky sú Disneyland.“
Dali sa fotiť aj nedisneylandovské fotografie?
„Očakával som, že uvidím, ako veci nefungujú. Ako sú ľudia chorí, ale to mi neukázali. Dozvedel som sa, že v každom tábore je vyše 3000 väzňov a ročne ich zomrie 200. To je veľa. Nie sú tam lieky, nemocnica tam je len jedna.“
Pri tej výstave veľa vysvetľuje aj váš text, ktorý si pomáha Solženicynom. Ten si nahnevaní Rusi neprečítali?
„Text mal ísť aj do knihy. Napísal ho Steven Rosefield, zvláštna postavička, americký profesor, špecialista na KGB. V 60. rokoch bol poradcom Nixona, teraz žije v Moskve. Jeho text je kritický voči Putinovi. Preto ma ľudia v Rusku, ktorí mi s výstavou pomáhali, poprosili, aby som to nedával do knihy. Tebe sa nič nestane, odídeš pokojne do Belgicka, ale my pôjdeme do väzenia, vraveli. Tak som ho do knihy nedal, ale sprevádza výstavy.“
Čo vás zarazilo v táboroch?
„Strávil som tam 8 mesiacov, ale spolu som tam fotografoval len 90 hodín. To je veľmi málo na knihu. Niekedy prebiehali návštevy veľmi rýchlo, hodinu, pol hodiny. Myslel som si, že to budem aj nakrúcať, ale rýchlo som pochopil, že si musím vybrať – len fotiť. Prichádzalo za mnou veľa ľudí, ktorí mi chceli rozprávať svoj príbeh, aby som niečo o nich napísal.“
Aké boli tie príbehy?
„Jeden pán mi povedal, že musím zavolať do Rady OSN pre ľudské práva v Ženeve. Lebo o tri týždne ho majú prepustiť a on nechcel ísť preč.“
Chápali ste ho?
„Mal 60 rokov a bol tam 35 rokov. Chápal som, že keď sa dostane von, môže zomrieť. Svet sa zatiaľ totálne zmenil, nemal rodinu. Ten muž mal nedávno dovolenku, čo v tábore znamená, že sa môže pozerať televíziu. Videl v nej, že vo svete je veľa záplav. Bál sa, že keď otvorí bránu tábora, voda zaplaví aj jeho.“
Aj v iných súboroch preháňate a hráte sa s absurditami. Ako ich vkladáte do fotiek?
„Mám veľa irónie a tiež relativizovania. Neverím v objektívnu fotožurnalistiku. Vždy preháňam, aby som trochu zneisťoval. Aby divák nevedel, či sa to naozaj stalo. Fotografia vždy zostane klamstvom. K pravde sa môžem priblížiť tak, že budem preháňať, než tak, že sa budem snažiť o stopercentnú objektivitu. To Američania sa snažia o politickú korektnosť a podobné veci, ale klamú viac než ja.“
Vy, člen agentúry Magnum, neveríte v pravdu fotografie a objektivitu žurnalistiky? To sa Henri Cartier-Bresson musí obracať v hrobe.
„(Smiech.) Keď som prišiel do Magnum, bola tendencia robiť humanistickú fotografiu dávno preč. Martin Parr, Bruce Gilden, či Lise Sarfati neverili v objektívnu humanistickú fotografiu, ktorá sa presadzovala v 60. rokoch. Odvtedy sa svet stal cynickejší. Ľudia majú viac informácií. Posolstvo, že každý človek je dobrý, už neplatí. Už nenájdeme fotografov, ktorí by pracovali ako napríklad William Eugene Smith či Sebastiao Salgado, ktorí veria v ľudskosť a humanistickú fotografiu.“
Nefunguje u ľudí automaticky spojenie Magnum a humanistická fotografia?
„Áno, ale Magnum už funguje 60 rokov a musí sa zmeniť, inak sa stane múzeom. Treba to pochovať, postaviť na to kríž a ísť ďalej. Veci sa menia. V posledných rokoch prichádzajú noví kolegovia, ktorí pracujú medzi fikciou a pravdou. Každý môže zachytiť vojnu svojím štýlom. Vždy si vyberá, ako ju zachytí. A každý výber má istý účel.“
Ako vidíte budúcnosť agentúry?
„Celá fotografia je v kríze. V časopisoch je menej kvalitných fotoreportáží. Magnum je drahý, ale fotografi tam dlho pracujú na jednom námete. Časopisy v USA aj tu v Európe sú plné lifestylových strán. Všetko sa točí okolo toho, ako zvýšiť prestíž, aké auto si kúpiť, ako musí vyzerať váš dom. Všetko je to veľmi povrchné a priemerné. Zriedka tam nájdete reportáže o vojnových oblastiach, skutočných problémoch – koho to trápi? Magnum je zázrak, podarilo sa mu zachytiť mnohé udalosti 20. storočia, ale fotografia žije ďalej a Magnum sa teraz sústredí viac na kultúrne záležitostí. Keď som prišiel do agentúry, išlo 80 percent fotografií do časopisov, teraz je to 20.“
Kde končia tie zvyšné fotky?
„Enormne nám narastajú zákazky pre ministerstvo, knihy, výstavy. Zasiahneme omnoho menšie publikum, ale je elitné. Nie je to tým, že by sme nechceli robiť, ale tým, že trh s fotografiou zmizol. Časopisy zistili, že môžu prežiť so snímkami, ktoré stoja omnoho menej, sú jednoduchšie a lákajú teda viac čitateľov.“
Zmizol trh s fotografiou alebo kritická verejnosť?
„Oboje. Európania sa starajú o svoje pohodlie. Nechcú byť konfrontovaní s tým, čo sa deje napríklad v Afrike. Chcú dobrý byt, dve deti a malú záhradu. Ľudia si nechcú klásť otázky. V 60. a 70. rokoch to tak ani náhodou nebolo. Ľudia, hoci niekedy naivne, bojovali za spoločenské veci. Dnes je to čistý lifestyle a luxus. Je očividné, ako nás po páde komunizmu prevalcoval kapitalizmus, každý chce byť bohatý. Ľudia si vytvárajú svet zo snov.“
Dá sa ešte dnes, keď má toľko amatérov uverejnené fotografie v novinách a časopisoch, hovoriť o fotožurnalistike?
„Fotožurnalistika už nie je. Už je len trh. Ale malo to svoj vývoj – vznikali agentúry Getty a Corbis, a keď niekto išiel po ulici a náhodou uvidel mŕtveho, nafotil ho mobilom a o desať minút to poslal emailom do agentúry. Nemusí byť fotografom, dôležité je, že sa to práve deje. Takto fotku predá za 50 či za 100 dolárov. No dnes už visia na internete fotografie, ktoré sa predávajú za jeden dolár. To si nemôžeme dovoliť, nás stojí faktúra viac. Tlačené médiá zistili zásadnú vec: publikujú zlé fotky, ale nestrácajú čitateľov. Tak prečo by posielali fotografa z Magnumu na tri mesiace do Etiópie? Uznávam, že sme aj spiatočnícki. Nepúšťame len tak fotografie cez email, aj keď máme online službu. U nás ide všetko cez telefón. Potrebujeme si overiť, v ktorom médiu to vyjde.“
Môžeme sa teda rozlúčiť s fotografmi, ktorí strávia pol roka v Sudáne a prinesú úžasnú fotoreportáž?
„S tým je koniec. Hoci ja ešte niekam idem, ale musím si zarobiť iným spôsobom. Vo svete novín fotografov platia zle a teraz už takmer nič. Pochádzam z akademického sveta, sám som vyučoval. Po piatich rokoch v Magnume som pochopil, že to nie je svet pre mňa.“
Prečo?
„Je to svet plný kompromisov. Teraz je už z dokumentárnej fotografie umenie. Pred 15 rokmi nemali dokumentárne fotografie miesto v galériách. Teraz sú všade. Aj to je vývoj. A dobrý.“
Klasický trh s fotografiou zmizol. Časopisy zistili, že môžu prežiť so snímkami, ktoré stoja omnoho menej a sú jednoduchšie.
