SO SVETOZNÁMYM SKLADATEĽOM GIJOM KANČELIM O JEHO SLOVENSKÝCH PRIATEĽOCH, HUDBE AJ GRUZÍNSKU

Gija Kančeli: Mojou odmenou sú sekundy ticha

Patrí do malej hŕstky žijúcich klasikov. Jeho tvorba presiahla okruh tradičného publika súčasnej vážnej hudby a hrá sa po celom svete. GIJA KANČELI prišiel na Slovensko ako hosť festivalu Melos–étos, kde postupne zaznie niekoľko jeho kľúčových skladieb.

Gija Kančeli (1935) sa narodil v Gruzínsku, dnes žije v Antverpách. Patrí medzi najuznávanejších súčasných skladateľov. Väčšina jeho skladieb vyšla na CD v nemeckom vydavateľstve ECM records.(Zdroj: SME – MILAN DAVID)

Patrí do malej hŕstky žijúcich klasikov. Jeho tvorba presiahla okruh tradičného publika súčasnej vážnej hudby a hrá sa po celom svete. GIJA KANČELI prišiel na Slovensko ako hosť festivalu Melos–étos, kde postupne zaznie niekoľko jeho kľúčových skladieb.


Je pravda, že skladatelia Ilja Zeljenka a Vladimír Godár sú vašimi dobrými priateľmi?

„Sú to dvaja moji blízki ľudia. S Iljom som sa poznal omnoho dlhšie. Často chodieval do Tbilisi a keď som bol na Slovensku, vždy sme sa stretávali. Spoločne sme prežili totalitné režimy. Bol to veľmi zaujímavý človek aj skladateľ. Je mi ľúto, že tu už s nami nie je. V jeho tvorbe je humor aj hlboké myšlienky. Vlado Godár je človek z inej generácie. Hneď som pocítil, že je skutočným skladateľom. Priniesol som mu nahrávku, na ktorej sú trojhlasné gruzínske ľudové piesne nahrané pred 70 rokmi. Naspievali ich starí ľudia, ktorí nepoznali noty. Treba si to vypočuť, aby človek pochopil, do akej miery je to geniálne. Chcem poprosiť Vlada, aby to skopíroval a dal vypočuť tým, ktorí sa zaujímajú o gruzínsku kultúru, nakoľko je vyspelá.“

A čo politická situácia v Gruzínsku? Aká je budúcnosť vašej krajiny?

„Normálny človek nemôže hovoriť o budúcnosti bez nádeje. Všetci dúfame, že to bude v poriadku. Sedemdesiat rokov sme žili v sovietskom politickom systéme, aby sme sa zbavili jeho psychológie a zvykov, musí prejsť aspoň polovica tohto obdobia. Teraz sa nachádzame kdesi uprostred. To, že sa konajú mítingy opozície, je dôkaz, že sa u nás rodia demokratické tradície. U nás sa môže na mítingoch zúčastniť stotisíc ľudí a máme televízne stanice, ktoré dávajú ľuďom možnosť hovoriť, čo chcú. Nie je to tak všade v republi­kách bývalého Sovietskeho zväzu. Ale, samozrejme, máme aj ťažkosti. Pamätáte sa na voľby v Sovietskom zväze, keď hlasovalo 99,9 percenta ľudí? Saakašvili bol tretím prezidentom Gruzínska a stále za neho hlasovalo vyše 90 percent voličov. Myslím, že to nie je normálne.“

Od roku 1991 žijete v zahraničí. Ako často sa vraciate do Gruzínska?

„Tri­, štyrikrát do roka.“

Vidíte tam rozdiel v podmienkach pre vznik hudby dnes a kedysi?

„Za komunizmu boli zväzy, ktoré zadávali skladateľom prácu a tým ich podporovali. Také podmienky už nie sú. Na druhej strane je úplná sloboda a nemáme cenzorov, ktorí určujú, či je hudba dobrá, ktorá má a nemá národné znaky. To je veľmi dobré. Ale profesia skladateľ sa stala nepopulárna.“

Nie je to aj príčina toho, že skladateľ v tradičnom zmysle končí svoju éru a nahrádza ho hudobno-mediálny šoubiznis?

„Že súčasná vážna hudba nemá masové publikum ako pop, je normálne.“

Nebolo to tak vždy?

„Bolo aj bude. Musia však existovať skladatelia, aj keď len desiati, ktorí budú písať vážnu hudbu a tá sa musí hrať. Podmienky, v ktorých by chceli mladí komponovať a zároveň byť skladateľmi, sú ťažké, odrádza ich to. No ešte raz zdôrazňujem - masová kultúra bude mať vždy väčšinového poslucháča, ale keď vážna hudba nemá žiadne východisko, tak to je zlé.“

Čo je podľa vás východisko?

„Zlepšenie ekonomickej situácie pomôže aj klasike. Systematický filharmonický život, koncerty plánované na dva roky dopredu, možnosť pozývať sólistov, dirigentov a skladateľov.“

Vo vašej tvorbe má veľkú úlohu ticho. Prečo?

„Naučil som sa rozlišovať rôzne druhy ticha. Je úctivé ticho, inteligentné ticho, nezaujaté tiché a zvučné ticho. Keď sa medzi poslucháčmi a interpretmi objavujú neviditeľné nitky, ktoré ich spájajú, cítim to, má to pre mňa veľký význam. Niekto môže hudbu prijať a niekomu sa nemusí páčiť. Moje skladby sa končia veľmi ticho, nevy­tvárajú atmosféru na potlesk. Niekoľko sekúnd, keď sa všetko skončí, býva ticho. Tieto sekundy sú pre mňa odmenou za moju prácu. V roku 1985 Kurt Masur a Gev Khalz mali sláviť 40. výročie víťazstva Sovietského zväzu nad Nemeckom. Vláda Nemeckej demokratickej republiky vyčlenili veľa peňazí, aby mohli postaviť koncertný dom. Kurt Masur postavil výbornú koncertnú miestnosť a ako náhradu chcela vláda koncert, na ktorom by sa oslávilo výročie. Kurt Masur dirigoval moju šiestu symfóniu a vedel, že nemôžem skomponovať apoteóznu skladbu. Obrátil sa na Schnittkeho, aby mi zavolal do Tbilisi a odovzdal mi prianie od Masura, aby som napísal skladbu venovanú 40. výročiu víťazstva nad fašizmom. Začal som rozmýšľať a vymyslel som, že to bude skladba pre zbor chlapcov, symfonický orchester a dvoch chlapcov - sólistov. Venoval som ju všetkým deťom, ktoré zahynuli počas druhej svetovej vojny. Nemeckým, ruským, ukrajinským, atď. Tým pádom som mal právo písať vlastnú hudbu. Zložil som skladbu, ktorá sa volá Svetlý žiaľ. Táto skladba sa predviedla v Bratislave v roku 1988 alebo 1989 Filharmóniou. Ale prvé predvedenie bolo v Lipsko 10. mája 1985 a deviateho je deň víťazstva na Nemeckom. Sála bola preplnená. V skladbe je ľahká teatralizácia. Na začiatku prichádzajú dvaja spievajúci sólisti a o 15 – 20 minút ostatné deti, chlapčenský zbor. Prichádzajú z obidvoch strán a rozostavujú sa medzi hráčov orchestra, ako hríby. Keď sa skladba končí, za scénou hrá klavír veľmi pomalý a tichý valčík na pozadí tichého unisona kontrabasov. Detí pomaly odchádzajú, valčík sa končí, kontrabasy dohrávajú a nakoniec odídu obidvaja speváci. Koniec. Ticho. Prejde päť sekúnd, prejde ďalších päť sekúnd, ďalších päť sekúnd, ticho. Masur stojí, orchester nehrá, 2500 ľudí sedí a mlčí, nikto netlieskal ešte ďalších desať sekúnd. Začal som mať zmiešané pocity, nevedel som čo sa deje. Vedľa mňa sedela moja žena a po gruzínsky som sa jej opýtal, čo sa deje a ona povedala, že nevie. Na to som jej povedal, že nemôžem začať tlieskať sám. Vtom Masur zišiel s vyvýšeného pódia a išiel povedať ďakujem koncertnému majstrovi, vtedy začal potlesk. Vzal som si audio nahrávku z koncertu, prišiel do Tbilisi, zobral stopky a rýchlo som prekrútil nakoniec. Počítal som koľko sekúnd bolo ticho. Štyridsaťosem sekúnd. Keď si viete predstaviť, čo to znamená štyridsaťosem sekúnd ticha po predvedení skladby, tak si viete predstaviť, aké to bolo pre mňa ohodnotenie.“

Urobili ste veľa filmovej a divadelnej hudby, nechceli ste byť aj režisérom?

„Nikdy. Pracoval som s veľmi dobrými divadelným a filmovými režisérmi. Bola to pre mňa veľká škola. Ľudia ako Robert Sturua a Georgi Danelija sú silné osobnosti. So Sturuom som spravil mnoho divadelných predstavení, ktoré sa hrali po celom svete. Ďakujem im za to, že sa objavili v mojom živote. Filmovú hudbu som robil možno do 50 filmov, ale iba tak sedem z nich bolo dobrých. Ostatné si nepamätám, hudbu som písal iba pre honorár. Súhlasil som so zlými scenármi, priemernými režisérmi, aby som mohol pocítiť ekonomickú nezávislosť a presne to robil aj Alfred Schnittke. Film nám dával možnosť žiť, potom som mohol tri roky písať symfóniu. Čím lepší režisér, tým ťažšie sa pre neho píše hudba, a čím slabší, tým sa hudba píše ľahšie.“

Hovorili ste o živobytí v minulosti, aké je to dnes?

„Teraz žijem z toho, že moja hudba sa často hrá. V roku 1991 som dostal ročné štipendium Nemeckej akadémie. Mohol som zobrať celú rodinu, tak sme odsťahovali do Berlína. Dostanete perfektný byt s dobrým klavírom, môžete cestovať, pracovať, ako chcete. Keď som sa odsťahoval z Tbilisi, bol tam režim, ku ktorému som mal negatívny vzťah. Bol som šťastný, že som sa dostal preč. Odvtedy som mal veľa objednávok, peniaze sa zatiaľ nemíňajú. Kým budú, dovtedy budem robiť. Potom sa vrátim do Tbilisi.“

Myslíte si, že ste mali šťastie?

„Určite. Vtedy som mal 56 rokov a keď sa v takom veku dostanete do skutočného trhového mechanizmu, stáť na vlastných nohách a živiť sa z hudby, ktorá nie je avantgardná, je dosť zriedkavé. V roku 1995 ma pozval symfonický orchester v Antverpách na jeden rok, kde som napísal skladbu pre Rostropoviča. Keďže Antverpy mi viac pripomínali Tbilisi než Berlín, rozhodol som sa zostať tam. Ale moja duša a hlava sú stále doma. V zahraničí sa okolo mňa objavili tí najlepší interpreti – Gidon Kremer, Jurij Bašmet, Rostropovič, Kim Kashkashian, Kurt Masur alebo Dennis Russell Davies. A keď sa navyše vo vašom živote objaví také vydavateľstvo ako ECM, v ktorom mi doposiaľ vyšlo deväť nahrávok, hovorím si, že osud mi dáva veľké darčeky, a preto sa považujem za šťastného. Novinári sa ma často pýtajú, prečo taký šťastný človek ako vy píšte takú tragickú hudbu? A ja odpovedám: Chcete, aby som bol tragický človek a písal šťastnú hudbu? Som veľmi vďačný za to, že sa toľko vynikajúcich ľudí objavilo v mojom živote. Napríklad som veľmi rád, že Vlador Godár sa rozhodol hrať moje skladby. Ak by cítil antipatiu k mojej hudbe, nespravil by to. Som veľmi rád, že nejaký skladateľ prijíma moju hudbu.“

On je skladateľ. Keď hrá vašu hudbu, čím sa to odlišuje od profesionálnych interpretov?

„Godár je individualita a hrá s veľmi dobrým huslistom, s ktorým som ho dnes počul na skúške (pozn. ide o Juraja Čižmaroviča. Na videu hrá spolu s Vladom Godárom Kančeliho skladbu Time ... and Again na včerajšom koncerte). Interpretácie bývajú rôzne, lebo ich hrajú rôzni ľudia. Každý má svoju dušu, myseľ a to je veľmi dobré.“

((video))

Narodili ste sa v Tbilisi, kde sa aj študovali hudbu, bokom od tradičných centier ruského hudobného života Moskvy a Petrohradu. Ako ste sa dostávali k informáciám?

„Pokiaľ žil Stalin, k informáciám sme sa nedostali.“

Je naozaj pravda, že ste dlho nevedeli, či je Béla Bartók žena?

„Áno, myslel som si to, lebo Béla je ruské ženské meno. Jediné, čo sme mali pred odmäkom za Chruščova dostupné, bol Šostakovič a neskorý Prokofiev. Bolo veľmi dôležité, že sme poznali Šostakovičovu hudbu, no neskôr sme pochopili, že existuje ešte iný svet. Prvé, čo som z neho počul, bol Webern.“

V ktorom roku?

„Okolo roku 1959. Potom pricestoval do Moskvy Stravinskij a Newyorskí filharmonici s Leonardom Bernsteinom. V jeho interpretácii som zažil Šostakovičovu piatu symfóniu a vtedy som pochopil, že dirigenti sú spoluautormi skladateľov. Počul som aj Stravinského Svätenie jari, vynikajúca skladba. Nemám rád revolúcie spojené s krvou, ale milujem revolúcie, ktoré sa odohrávajú v hudbe. Podľa mňa sú Svätenie jari a Petruška revolúciou v hudbe. Potom sme mohli cestovať za hranice, a tak som sa dostal na Varšavskú jeseň. Objavil som sa v oceáne, v ktorom som sa musel rozhodnúť, čo prijmem a čo neprijmem. Myslím, že je to nutné, lebo neverím ľuďom, ktorí prijímajú všetko, a neverím ani ľuďom, ktorí neprijímajú nič. Treba si pre seba určiť, čo je moja sféra a čo do nej nepasuje. Nie je to mínus pre tú hudbu, ktorú neberiete. A dokonca neverím ľuďom, ktorí rovnako prijímajú neskorý romantizmus, romantizmus, klasicizmus a hudbu pred Bachom. Musíte mať rôzny vzťah k jednotlivým obdobiam v dejinách.“

Mnohí tvrdia, že vaša hudba je stále rovnaká, nepodlieha zmenám. Súhlasíte?

„Keď som bol mladý, napísal som sedem symfónií. Hovorili mi: Druhá sa podobá prvej, tretia sa podobá druhej a tak ďalej. Prešlo štyridsať rokov, nech mi teraz niekto povie, že tie symfónie sú podobné. Sú absolútne rôzne. Jediné, čo je rovnaké, je, keď človek chodí po ulici a má rovnakú chôdzu. Nemôže chodiť ako dvadsaťročný nejakým spôsobom, v tridsiatke to zmeniť a päťdesiatke zasa. Sú kvality, ktoré sa nemenia a sú vlastnosti, ktoré sa menia. Niekto si môže myslieť, že sa nemením. Ja neviem. Myslieť si to môže. Iný si myslia, že sa mením.“

Kde ste ako skladateľ dnes?

„Nachádzam sa v hoteli Radisson v Bratislave, kde som prišiel na veľmi zaujímavý festival. Rozhodol som sa ostať a pozrieť si ho celý. Sú tu rôzni autori – Pärt, Tavener, Messiaen, všetko veľmi zaujímavá hudba. Aj keď som ju už počul, chcem si ju vypočuť ešte raz.“

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. Rastie nám pokrivená generácia?
  3. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  4. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  5. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  6. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  7. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  8. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  9. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  10. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  1. Detské zúbky sú veda
  2. Štartujú jesenné módne dni v Poluse
  3. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  4. Rastie nám pokrivená generácia?
  5. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  6. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  7. AAA AUTO za päť rokov predalo 320 tisíc vozidiel
  8. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  9. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  10. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  1. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 21 727
  2. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku 10 548
  3. Rastie nám pokrivená generácia? 9 464
  4. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 3 444
  5. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba 2 072
  6. Intímna hygiena – celoročná záležitosť 2 032
  7. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 658
  8. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 1 490
  9. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji 1 274
  10. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky 1 222

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Slobodné a rozvedené matky sú moderné vdovy, tvrdia Kotlebovci

Kotlebovci cielia na zraniteľné skupiny s najväčšími finančnými problémami.

PLUS

Európa sa hýbe smerom, akým chce Merkelová

Angela Merkelová bola v posledných rokoch tvárou Európskej únie. Bez domáce podpory to bude mať oveľa ťažšie.

EKONOMIKA

Bankomaty majú výročia. Takto vyzerali pred 50 rokmi

Prvý bankomat dali do používania v roku 1967 v Londýne.

Neprehliadnite tiež

Pre hudobníkov sa blížia Vianoce. Toto sú najočakávanejšie albumy do konca roka

Bolo to niekoľko plodných mesiacov. Môže to potvrdiť Beck, U2 alebo Jana Kirschnerová.

Juraj Lehotský: Rodičia často strácajú niečo, čo by ich mohlo robiť šťastnejšími

Režisér filmu Nina hľadá vo svojich filmoch paralely k vlastnému životu.

Zarába rekordne veľa, ale žije ako vojak. Stačilo, hovorí Madonna

Trvá dvadsať minút, kým jej po koncerte prestane pískať v ušiach.

Slovensko bude o Oscara súťažiť s Čiarou

Americká akadémia uvidí príbeh nelegálneho pašeráka Adama.