a uhranie.
Človek ani neverí, že čosi také prosté a silné sa dá v divadle ešte zažiť. Dokonca aj napriek tomu, že komorná produkcia z pražskej Violy nemala v Štúdiu L+S celkom regulárne podmienky.
Nejde o nijakú horúcu novinku. David Prachař (na snímke Štúdia L+S) už stihol za úlohu rozprávača dostať v roku 2006 Cenu Thálie. Prachař sa vôbec nepredvádza, nesnaží sa diváka ničím oklamať. Prosté a presné herecké sólo si občas ilustruje aj hraním na „altku“. Dopĺňa ho však skutočný džezový koncert klaviristu Emila Viklického. Dvom ľuďom na scéne sa podarilo predstaviť fascinujúce obrazy bez toho, aby sa míňali peniaze na drahé divadelné kulisy. Na produkcii vidno nenápadné odtlačky vynikajúcej režisérky Lucie Bělohradskej i kostýmovej výtvarníčky Katariny Hollej.
Talianskeho spisovateľa Allessandra Baricca poznáme skôr z jeho románov. Podľa jeho divadelného monológu Novecento, ktorý u nás vyšiel pod názvom Tisícdeväťsto, nakrútil režisér Guiseppe Tornatore film.
Ide o o príbeh dieťaťa, ktoré emigranti nechali na lodi premávajúcej medzi Európou a Amerikou. Dostal meno Danny Boodman T. D. Lemon Novecento, keďže ho našli na začiatku nového, 20. storočia v škatuli od citrónov. Novecento, z ktorého sa stal famózny klavirista v salóne 1. triedy, rodnú Virginiu nikdy neopustil. Oficiálne vlastne ani neexistoval. Život mimo zaoceánskej lode bol totiž skladbou, ktorú nedokázal zahrať.
Príbehov, ktoré si zachovávajú individuálne črty a predsa naberajú na seba silu metafory, by naša divadelná prax zniesla aj viac.
