Silné výjavy diel osemnástich latinskoamerických umelcov pôsobia ako údery. Nežná poetika sa v nich prepletá s krutosťou veľmi rafinovaným spôsobom.
Viva la muerte!, Nech žije smrť! bolo obľúbené heslo nacionalistického generála Milána Astraya na začiatku španielskej vojny. A stal sa z neho pozdrav španielskych fašistov.
Prevzal ho aj filmový rebel Fernando Arrabal, keď pred 35 rokmi natočil adaptáciu svojho románu Baal Babilonia. Sugestívna snímka spája reálne príbehy z autorovho detstva v období španielskej občianskej vojny s krutými surrealistickými predstavami, sadistickým humorom a sexualitou takým spôsobom, že šokuje aj veľmi otupených divákov.
Veľmi podobne sa cíti návštevník výstavy Viva la muerte! Je rovnako extrémne rušivá i dojemná. Koncepcia kurátorov Geralda Matta a Thomasa Miessganga brilantne stavia proti sebe dva základné ľudské pudy - sebazáchovy a ničenia. Fotografie, obrazy, videoinštalácie vrážd, zmiznutí, únosov a násilia by mohli pôsobiť teatrálne, keby neboli súčasťou každodenného života.
Neuveriteľné slávnosti k bohu smrti v Mexiku, beštiálne rituály kolumbijských drogových kartelov či ukrutnosť latinskoamerických diktátorov kladú otázku: chápe sa v tejto časti sveta smrť inak? Eros a Thanatos, láska a smrť tu nemajú odvrátené tváre. Nepredstaviteľným spôsobom vytvárajú jednu. Hoci na nás Európanov pôsobí ako maska z gréckej tragédie.
Divadlo krutosti sa na výstave odohráva cez neupravené video Ivana Edeza (1967), nakrútené v 70. rokoch na trhovisku Tepito v Mexico-City, a tiež cez smutný dokument lovu bielych zabijakov, strieľajúcich na obyvateľov amazónskeho pralesa.
Brazílsky konceptualista Cildo Meireles (1948) svojou inštaláciou sprostredkúva bezcitné spojenie moci, peňazí a „spirituality“. Sochár Pedro Reyes (1972) sa zaoberá postavou Santa Muerteho, ktorý je od 80. rokov ochrancom mexických kriminálnikov a drogových dílerov.
Kubánsko-americká umelkyňa Ana Mendienta sa napriek krátkemu tvorivému obdobiu (žila v rokoch 1948 – 1985) stala známou siluetovými performance. Série zaznamenané na fotografiách, diapozitívoch a filme vznikli koncom 70. rokov v Iowe a v Mexiku - tematizujú rituály praktizované v týchto krajinách.
Vrcholným momentom výstavy sú provokatívne i desivé asambláže Teresy Margolles (1963) – prostredníctvom umenia povolávajú mŕtvych späť do života. Na zobrazenie obetí pre mexického boha Molocha poslúžili Terese otlačky (aj odliatky) tiel z pitevne, kde zároveň pracuje ako súdna patologička. Mŕtvi sú bezmenné obete drogovej závislosti a násilia.
Viva la Muerte! vznikla v spolupráci s Centro Atlántico de Arte Moderno na Kanárskych ostrovoch a v komplexe MuseumsQuartieru potrvá do 17. februára.
Autor: Viedeň
