choreografa baletu Štátneho divadla v Košiciach Ondreja Šotha. A v predvečer premiéry ich veľkolepého multimediálneho predstavenia Odysseus ponúkol Košičanom ešte aj celoslovenskú premiéru obnoveného Pražského výběru II. Legendárna skupina s tromi novými členmi predstavila svoj album Vymlácený rockový palice.
Pred koncertom ste mali obavy, ako to v kamennom divadle s červenými plyšovými sedadlami dopadne. Diváci vás odmenili standing ovations. Spokojný?
„Skôr prekvapený. V klasickom divadle sme nekoncertovali tak často. Naposledy sme hrali v Národnom divadle v Prahe s viacerými skupinami a spevákmi na počesť ukončenia funkčného obdobia bývalého prezidenta Václava Havla. Aj to len jednu skladbu. V takomto ’grupáku’ v podstate o nič nejde. Teraz to bolo iné kafe. Trochu som sa bál, či tie pecky nepoškodia to krásne divadlo, čo urobí s bigbiťákmi v džínsach samotné prostredie. Navyše sme prišli v novej zostave a s novým repertoárom. Na môj žalúdok to bol dosť ťažký guláš. Našťastie, sadrová výzdoba neopadala, prišlo až nečakane veľa ľudí a podľa reakcií nás prijali fantasticky. Čo viac si môžem želať?“
Ako vznikol nápad zaradiť koncert do osláv 60. výročia košického baletu?
„Vymyslel to Ondrej Šoth, s ktorým sme robili na Odysseovi pre Národné divadlo v Prahe pred dvadsiatimi rokmi. Je to skvelý človek a asi ho majú v košickom divadle radi, pretože nám vyšli maximálne v ústrety. Veľkoryso nám poskytli priestor, čo dnes nemá obdobu. Keby sme si mali divadlo prenajať, určite by sme v ňom nehrali.“
Veľkorysosť za veľkorysosť. Vraj ste do Odyssea ochotne poskytli úplne nové veci, ktoré mali vyjsť až na vašom ďalšom albume.
„Mám Ondra strašne rád. Takého veľkorysého človeka dnes už nenájdete. Na prípravu bolo veľmi málo času. Siahol som teda aj po skladbách, ktoré som mal pripravené v zásuvke na novú platňu Pražského výběru. Takže niektoré veci mali v Košiciach predpremiéru.“
Na Slovensku sme vás prvýkrát mohli vidieť v novej zostave po odchode dlhoročných spoluhráčov, gitaristu Michala Pavlíčka a basistu Viléma Čoka. Koncert presvedčil aj najväčších skeptikov, že skupina je nabitá novou energiou a že príchod o generáciu mladších muzikantov jej prospel. Nebude však kapele chýbať Pavlíčkov tvorivý duch?
„Ale iste! Bol by som blázon, keby som to popieral. Michal je pre mňa skladateľským fenoménom. Napriek nášmu rozchodu ho stále uznávam, z môjho obdivu k jeho kumštu nič neubudlo.“
Čo bolo príčinou konfliktu, ktorý nevyriešil ani „sprostredkovateľ“, váš osobný priateľ Václav Havel?
„Pražský výběr vydal posledný album v roku 1997. Mňa už nebavilo hrať dokola staré veci. Rád si ich z času na čas vypočujem, ale na koncertoch ma to už poriadne štvalo. Viem, že množstvo fanúšikov prestalo na nás chodiť, lebo ich už nebavilo dokola počúvať to isté. Michal všetku energiu a čas venoval množstvu svojich projektov, na kapelu nemal čas. Nedá sa sedieť na dvoch stoličkách a už vôbec nie na deväťdesiatich. A keď sme si predsa len sadli a ja som vytiahol pripravené veci, hodiny sme nad nimi meditovali, teoreticky všetko rozoberali, k jednej skladbe by sme mohli vydať aj obsiahly muzikologický traktát, len nedajbože sa k niečomu konkrétnemu dopracovať. Neviem prečo, ale zrazu začal so mnou súperiť, mal som pocit, že odrazu ma bral ako rivala, všetko sa zrazu snažil analyzovať a pomenovať namiesto toho, aby sme skúšali a hrali. Nechápem. Vo väčšine vecí sme mali kedysi takmer rovnaký názor, v našom vzťahu nebolo miesto na konflikt.“
Pavlíček s Čokom sú presvedčení, že problém bol inde. Vraj ste zrazu začali mať kapelnícke maniere.
„Čo je to za nezmysel?! Nechcel som nič viac, len aby sme sa pohli dopredu, aby sme urobili konečne niečo nové, pretože v každom z nás bol dostatočne veľký tvorivý potenciál. Čas hral i hrá proti nám.“
Komunikujete vôbec spolu?
„Michal sa mi doslova vyhýba. Keby bol ochotný sa so mnou baviť, mne by to nerobilo žiaden problém. Mám ho rád ako brata. Myslím si, že raz sa ešte určite dáme dokopy. Ale zase nemám z toho, ako sa hovorí, vyrážky.“
Tak či onak, Pražský výběr II vydal prvý album Vymlácený rockový palice. Je pravda, že k tomuto názvu vás priviedol váš priateľ, americký hudobník Frank Zappa?
„Páčilo sa mu, že som sa ako rocker po revolúcii dostal do parlamentu a ako šéf parlamentnej komisie pre dohľad nad odsunom strednej skupiny sovietskych vojsk som z Československa vyprevadil posledného okupanta. Povedal, že to dokáže len „vymlácená rocková palice“. Použil som to z úcty k tomuto chlapíkovi, ktorí patrí k najväčším velikánom rocku. Na albume sa podieľa aj textovo. Časť textu som opísal z trička, ktoré som od neho dostal. Frank najväčšou mierou ovplyvnil môj život a dodnes vo mne žije. S radosťou a prekvapením zisťujem, že sa stal trvalou studnicou nielen odchádzajúcej generácie, ale aj mladých rockových muzikantov. Mnohí z nich si to ani neuvedomujú.“
Nový album je v porovnaní s predchádzajúcimi podstatne razantnejší. Pridali ste na tvrdosti, no stále badať kontinuitu so starým Pražským výběrom.
„Je senzačné, keď ľudia vnímajú našu muziku týmto spôsobom. Hľadal som takú skladateľskú platformu, ktorá by mi umožnila prirodzene pokračovať v tvorbe Pražského výběru a zároveň ju modernizovať, dostať sa ďalej. To je ideálny stav.“
Z pôvodnej zostavy zostal v kapele iba bubeník Klaudius Kryšpín. Nahradiť Pavlíčka s Čokom sa zdalo byť nemožné.
„Mal som veľké šťastie. Richard Scheufler predstavuje absolútnu svetovú špičku, gitarista Glenn Proudfoot je výrazovo i technicky fenomenálny. Sú to ľudia s otvorenými hlavami. A to je pre kapelu obrovský prínos.“
Ako sa do Výběru dostal austrálsky gitarista?
„Keďže s Pavlíčkom nebola reč, hľadal som nového gitaristu. Odporučil mi ho Klaudius, ktorý žil v Austrálii. Zavolal som Glennovi a on prišiel. Bol som z neho hotový. Veľmi dobre sme si porozumeli, a tak ostal.“
Album predchádzala v Čechách masívna reklama, zďaleka však nepatrí medzi najpredávanejšie. Prečo?
„Rozpad Pražského výběru rozdelil našich fanúšikov na dva tábory. Fanúšikovia Pavlíčka a Čoka, ktorí sa nechali ovplyvniť ich nezmyselnými mediálnymi útokmi, nás doslova bojkotujú. Takže zhruba polovica našich prívržencov sa zrazu stala našimi nepriateľmi. Pritom v princípe sa nič mimoriadne nestalo. Všade na svete denne vznikajú a zanikajú kapely. Znalec dobrej hudby sa mal povzniesť nad nejaké osobné spory a žabomyšie vojny. Verím, že našou muzikou dokážeme poslucháčov presvedčiť.“
Kritici sa pri tejto nahrávke rozchádzajú, väčšina sa však zhoduje v názore, že prináša ťažkú hudbu, že inštrumentálne náročné skladby treba počuť viackrát, aby sa dostali do uší. Prečo ste upustili od typických pesničiek Výběru, z ktorých sa mnohé stali doslova hitmi?
„Priznávam, že keď som ich robil, stále som sa tak trochu znásilňoval. Keby som chcel, na objednávku by som urobil šláger, ktorý by hrali rádiá a išiel by na dračku. Ale to ma už nebaví. Nechcem sa podliezať vkusu, preto ani neriešim otázku zrozumiteľnosti. Jednoducho som dospel v tvorbe inde. Na staré kolená chcem presvedčiť ľudí o tom, že v rockovej muzike sú aj iné, neošúchané polohy, ktoré ju môžu posunúť trebárs až na úroveň klasickej hudby. A že sú kritiky diametrálne odlišné považujem za prirodzené. Každá tvorivá činnosť sa posudzuje subjektívne. Koľko ľudí, toľko názorov. Kritika, samozrejme, nie je nepodstatná, pretože formuje názory ľudí. Ale žiaden tvorca predsa neskladá veci pre kritikov. Oveľa horšie by bolo, keby našej muzike nerozumel absolútne nikto.“
Vráťme sa ešte k Odysseovi, ku ktorému ste zložili hudbu. Premiéra v roku 1986 bola doslova bombou. Svojou nekonvenčnosťou a provokatívnym rebelantstvom sa z predstavenia stala kultová záležitosť. Ako je vôbec možné, že v čase hlbokého socializmu to vôbec prešlo?
„Stál za tým šéf Laterny magiky, scénograf Josef Svoboda, svetlá výnimka medzi komunistami, ktorý sa stal vďaka obrovskému talentu svetovým velikánom. V samotnej komunistickej strane získal obrovský rešpekt a vplyv. Čo povedal, to bolo, o čom rozhodol, že sa bude hrať, to sa hralo. Do Odyssea, ako antickej predlohy, sa dalo prepašovať kadečo. Ale nestalo sa ani raz, žeby niečo ideologicky manipuloval, žeby sa muselo niečo upravovať podľa gusta vtedajších mocipánov. Naopak, čím to bolo ostrejšie, tým viac sa tešil. Bol nesmierne veľkorysý a zobral si to na svoje tričko. Pod jeho vedením sa tvorilo perfektne. Väčšina predstavení mala silný umelecký náboj a teda aj úspech. Odysseus je najúspešnejším predstavením z českej autorskej dielne. Dodnes mal okolo tritisíc repríz, hral sa na Broadwayi a na mnohých veľkých scénach.“
Čím vás, rockera, oslovil príbeh bájneho antického kráľa?
„Odysseus ma inšpiroval neustálym hľadaním, túžbou po slobode, ktorá mu dávala silu a vďaka ktorej prežil. V tom čase mal Pražský výběr dištanc, komunisti nám zakázali vystupovať a nakrúcať. Pauzu som využil na skladanie filmovej hudby. Oslovil ma svetovo uznávaný režisér Ewald Schorm. Žiaľ, v čase prípravy zomrel. Podieľal som sa aj na scenári, istý čas som to aj režíroval. Nakoniec réžiu robil mladý absolvent réžie Ondrej Šoth. Práve na zhudobnení Odysseovho osudu som sa mohol doslova realizovať. Bol to na tú dobu veľkorozpočtový megaprojekt, ktorý z môjho pohľadu v sebe spájal príjemné s užitočným.“
Tvorivých ľudí zväčša nebaví vracať sa k starým veciam. Čo rozhodlo, že ste prijali ponuku režiséra a choreografa Ondreja Šotha a znovu ste sa pustili do toho istého projektu?
„Ondro je výnimočný človek, ktorého nemôžete odmietnuť. Musím povedať, že nový Odysseus je najmä vďaka nemu vynikajúce dielo, o ktorom budeme ešte veľakrát počuť.“
