OBJEDNÁVKOVÝ FORMULÁR NÁJDETE ZA TÝMTO ODKAZOM.
V knihe Márie Ďuríčkovej bola Majkou Tárajkou, pretože stále "rapotala". Vo filme skôr všetko pozoruje múdrymi detskými očami a citlivo komentuje. Dievčatko s drobným zdravotným hendikepom žijúce na dedine 70. rokov je hlavnou hrdinkou filmu, ktorý natočil režisér Peter Solan, autor skvelých filmov Prípad Barnabáš Kos a Boxer a smrť. K filmu má ambivalentný vzťah - tému si totiž nevybral sám, ponúkli mu ju. A hoci to nebola práve téma jeho srdca, nebola mu ani proti srsti. Dnes môže povedať, že film priniesol aj veľa dobrého - napokon, tvorcovia doň dali kus seba.
Denník SME spolu so Slovenským filmovým ústavom pre vás pripravil ďalšiu filmovú edíciu. Séria Slovenský film 70. rokov nadväzuje na minuloročný projekt, v rámci ktorého sme vám priniesli najlepšie filmy rokov osemdesiatych. Každý týždeň až do konca novembra si budete môcť k denníku SME kúpiť v novinových stánkoch aj jeden z klasických filmov slovenskej kinematografie za cenu 99 korún. Podrobné informácie o edícii nájdete na www.dvd.sme.sk. Prajeme vám príjemné čítanie a príjemné divácke zážitky.
O týchto ľuďoch sa smotánky nerobia
O filme A pobežím až na kraj sveta hovorí režisér PETER SOLAN (78).
Čím vás oslovila predloha, kniha Márie Ďuríčkovej o Majke Tárajke?
Predlohu mi ponúkli, po ôsmich rokoch, čo som nesmel robiť hrané filmy. Kniha ma oslovila svojou jemnosťou a posolstvom, ktoré nie je dobové - že ľudia sa trochu hanbia za svojich najbližších, ktorí majú telesné chyby.
Scenár robil Dušan Mitana. Ako došlo k spolupráci s ním?
Učil som ho na VŠMU, aj som čítal jeho knihy, veľmi si ho vážim. Je to veľmi dobrý spisovateľ aj scenárista. Bolo pre mňa dosť dôležité, že práve on má písať scenár, a tak som ponuku prijal.
O čom je príbeh?
Je to príbeh dievčatka, ktoré je živé, zdravé, až na jednu drobnosť - trochu kríva. Kniha sa volá Majka Tárajka, lebo Majka veľa "rapoce", ale vo filme to dosť dobre nešlo. Mitana povedal, že by to malo byť aj o niečom inom, ja som mal tiež ten pocit. Hľadali sme dievča, ktoré sa nebude hrať na to, že kríva, ale ktoré naozaj malo takúto vrodenú chybu. No potom nás mladá herečka prekvapila tým, že sa snažila chodiť tak, aby to nebolo vidieť. Nechcela veľmi hrať, bola z toho vyjavená, také dievčatko z Fiľakova - volala sa Anetka Lakatošová. Nám sa veľmi páčila. Hrala dobre a mala aj dobré kritiky. I keď, veľa sa o tom nepísalo, lebo o mojich filmoch sa ešte veľmi nemohlo písať.
Myslíte si, že dievčat s podobným príbehom žilo na Slovensku veľa?
Nemusí ísť len o krívanie. Ide o to, aký majú k dieťaťu vzťah rodičia. A v tomto filme sa práve mama za dcéru trochu hanbí. Stále ju napomína: Choď rovno! Neustále ju vynervúva, a o to je to pre dievčatko horšie. Ale to nie je hlavné. Je to film o dospievajúcom dievčati v tom najcitlivejšom veku, a vôbec o ľuďoch, ktorí - aj keď za to nemôžu - sú trošku iní ako ostatní.
Je takýto matkin postoj pre vťah matky a dcéry príznačný?
To si nemyslím, ale môže sa to stať. Film bol na festivale vo Varne a jeden významný sovietsky režisér, ktorý bol v porote, povedal, že to nie je socialistická matka, ktorá má k dieťaťu takýto vzťah. Tým film pred porotou diskvalifikoval. To akoby bol povedal sám Stalin, hoci už nežil. Ale na prehliadke Československého filmu získala snímka cenu diváka, ktorú som však nikdy nedostal. No veľmi ma potešila. Takisto na festivale filmov pre deti a mládež v Zlíne, vtedy ešte v Gottwaldove, film ocenili. Navyše, mal to byť dedinský film a ja som mestský človek, tak mi pár súdruhov naznačilo: To sme zvedaví, ako zvládneš dedinu. No profesia nepustí.
Matka sa k Majke správala dosť kruto, hoci v podstate išlo o bežnú, azda aj šťastnú rodinu.
To je veľmi relatívne. Nežila v zlej rodine, ale jej vzťahy a túžby neboli tak akceptované, akoby si ona bola priala. Skrátka, išlo o citový zmätok dievčatka, ktoré dospieva.
Aj milujúci rodičia často deťom pripomínajú ich nedostatky a správajú sa k nim necitlivo. Moment, keď matka zničí Majke zbierku servítok a chce ju nahradiť obyčajnými servítkami z obchodu, je obzvlášť krutý.
Niekto povedal, že to nie je problém. Ja som povedal: Ako pre koho. To dievčatko to tak vnímalo, mama nie.
Majke najviac rozumela stará mama, chápala, keď sa jej udiala krivda.
Áno, stará mama je vždy tá, čo dieťa pochopí. My sme teraz s manželkou starí rodičia, takže viem, ako to je. Od starej mamy sa Majka aj veľa do života naučila - cez spomienky a rozprávky.
K dobrému výsledku určite prispel aj výkon Ivana Mistríka. Ako ste vyberali hercov?
Aj to bolo pre mňa rozhodujúce, že Ivan Mistrík tam bol ochotný hrať. Miloval som ho ako človeka aj ako herca, zvláštne dobrý človek to bol. Pani, čo hrala mamu, som nepoznal, priviedla ju pomocná režisérka Jana Kršková. Dievčatko som hľadal po rôznych ústavoch, až sa našlo.
Má tento film čo povedať dnešnej generácii?
Dnešná generácia sa pozerá na svet inými očami.
Aj dnes niekde na Slovensku žije možno takáto Majka.
To by sme sa čudovali. Ale o tých sa nerobia šoty, nerobia sa o nich smotánky.
Aký osud stihol tento váš film?
Nakoniec sa tak tíško akceptoval. Premietol sa, ale tak, aby sa ani veľmi nevedelo, že existuje.
Iris Kopcsayová
Vnútorne slobodní môžeme byť v každej situácii
Režisér Peter Solan oslovil spisovateľa Dušana Mitanu s návrhom na napísanie scenára v čase, keď mu normalizátori zakázali nakrúcať filmy pre dospelých. "A keďže si ho veľmi vážim, bola to pre mňa veľká česť," spomína Mitana. "Istý čas nám prednášal aj réžiu na VŠMU, kým ho, tak ako všetkých normálnych pedagógov, z katedry nevykopli."
Zdalo sa im, že v knižke Márie Ďuríčkovej Majka Tárajka sú situácie, na ktorých by sa dal postaviť decentný príbeh o vnútornom svete dievčaťa. "Dievčaťa, ktoré - hoci mierne hendikepované, napriek často nepríjemným skúsenostiam s ľuďmi okolo seba - má vnútornú silu, a tá mu pomáha, vďaka niektorým príbuzným, najmä starším, zachovať si dôstojnosť slobodného človeka. Možno je to aj metafora dnes tak často frekventovanej témy o vzťahu k inakosti. Majka je iná ako ostatné deti, ale prijíma túto skutočnosť bez pocitu totálnej frustrácie - naopak, dokazuje, že vnútorne, autenticky, čisto a pravdivo môžu žiť aj ľudia, ktorí sa od nás v niečom odlišujú. A preto dúfam, že tento film Petra Solana má šancu osloviť aj dnešných citlivých mladých ľudí, hoci žijeme už v celkom inom čase, ba i priestore," vraví Mitana.
Knižku Márie Ďuríčkovej považuje za veľmi zaujímavú a s autorkou sa o knihe aj rozprával. Zúčastnila sa tiež premiéry filmu a veľmi sa jej páčil. Takisto Mitana má k filmu veľmi dobrý vzťah. Solan si spoluprácu s Mitanom veľmi vysoko cení, podľa neho dal predlohe aj iný rozmer, hoci mu občas ako scenáristovi vyčítal, že nedodržiaval termíny. Podstatné však je, že si ľudsky aj umelecky rozumeli. "Možno sme niekedy mali trošku odlišné názory, trebárs na niektorú scénu, na to, ako rozpracovať niektorý motív, ale vždy sme si porozumeli, bola to veľmi harmonická spolupráca. Bol som aj párkrát na nakrúcaní. Solanovi som absolútne dôveroval, pretože si ho veľmi vážim. Pre mňa to bola vyslovene radostná robota. Viete, bolo to v 70. rokoch, v čase najhlbšej normalizácie a vtedy sme sa snažili aj povedať niečo medzi riadkami. Že ľudia v každej situácii môžu byť vnútorne slobodní. Chceli sme, aby to tak vyznelo. Odvtedy už uplynulo dosť rokov. Som zvedavý, ako na to dnešní tínedžeri zareagujú. Možno sa na to úplne vykašlú," hovorí Mitana.
(irk)
Pohľad mladej generácie
Smutný, no nie sentimentálny
Monika Kompaníková (28), spisovateľka
Hneď prvý dialóg z filmu vo mne vyvolal silné spomienky na vlastné detstvo. Úryvok z Majky Tárajky som ako dieťa recitovala na Hviezdoslavovom Kubíne, a tak sa mi niektoré pasáže filmu vynárajú v pamäti slovo po slove. Aj my sme zbierali rovnaké zahraničné servítky a jedli kapustné fliačky, a keď doviezli do obchodu pivo, minulo sa, kým sme stihli dobehnúť. Príbeh dvanásťročnej Majky, dievčaťa postihnutého malou telesnou chybou a najmä krutosťou detí a necitlivosťou rodičov, je smutný, no nie zbytočne sentimentálny. Výjavy z dedinskej svadby alebo družstva dnes pôsobia dosť komicky, no vyvažujú ich prekrásne magické predstavy a sny Majky a jej starej mamy. Tie sa opäť striedajú s realistickými obrazmi života priemernej slovenskej rodiny 70. rokov, ktorá vo svojej každodennosti neriešila žiadne veľké otázky doby, žila len svojimi banálnymi rodinnými spormi a malými radosťami.
Filmy, ktoré tiež vznikli v roku 1979
Kramerová verzus Kramer (USA), réžia: Robert Benton, hrajú: Dustin Hoffman, Meryl Streep
Manhattan (USA), réžia: Woody Allen, hrajú: Woody Allen, Diane Keaton, Mariel Hemingway, Meryl Streep
Zvedenie Joea Tynana (USA), réžia: Jerry Schatzberg, hrajú: Alan Alda, Meryl Streep
Hra s ohňom (VB), réžia: Michael Winner, hrajú: Sophia Loren, Eli Wallach
Brass Target (USA), réžia: John Hough, hrajú: Sophia Loren, Robert Vaughn
Kvintet (USA), réžia: Robert Altman, hrajú: Paul Newman, Fernando Rey
Kristus sa zastavil v Eboli (Fr./tal.), réžia: Francesco Rosi, hrajú: Gian Maria Volonté, Paolo Bonacelli
Príbuzní (USA/Záp.Nem.), réžia: Terence Young, hrajú: Audrey Hepburn, Romy Schneider, Omar Sharif
Svetlo ženy (Fr./Tal./Záp. Nem.), réžia: Costa-Gavras, hrajú: Yves Montand, Romy Schneider, Roberto Benigni, Jean Reno
L' Adolescente (Fr./Nem.), réžia: Jeanne Moreau, hrajú: Simone Signoret, Francis Huster
Letisko '79 - Prípad Concorde (USA), réžia: David Lowell Rich, hrajú: Alain Delon, Susan Blakely
Fakty o filme
V 70. rokoch prebehla slovenskou kinematografiou vlna normalizácie. Vystriedalo sa vedenie a kvalitní filmári mali buď obmedzenú alebo zakázanú činnosť. Niektorí emigrovali, iní boli odsunutí mimo hraný film. Tak sa Peter Solan ocitol v Štúdiu krátkych filmov, kde nakrútil deväť dokumentov. Odchod najtalentovanejších tvorcov postupne prehlboval krízu v hranom filme. Kvalita klesala a s ňou klesal aj počet divákov v kinách. Koncom desaťročia prevládol pragmatizmus nad ideológiou a proskribovaným autorom začali ponúkať druhú šancu. Koncom 70. rokov ju dostal aj Peter Solan v podobe Mitanovej adaptácie prózy Márie Ďuríčkovej Majka Tárajka. Film A pobežím až na kraj sveta je tematicky zameraný na súčasnosť, ktorej zobrazenie bolo v tej dobe vzhľadom na spoločenskú a politickú klímu problematické. Keďže však išlo o detský pohľad na svet, vzniklo hodnotné filmové dielo, málo zaťažené vtedajšou ideológiou. Podobne mohol na začiatku 60. rokov Stanislav Barabáš priniesť cez detské oči menej schematický pohľad na SNP v Piesni o sivom holubovi. A pobežím až na kraj sveta je film [nielen] pre deti vyrozprávaný pomerne modernou filmovou rečou, ktorá sa zo slovenskej kinematografie 70. rokov takmer úplne vytratila. Peter Solan a Dušan Mitana zvolili subjektívny pohľad hlavnej hrdinky, ktorý bez použitia klišé spája sen a skutočnosť, vnútorné prežívanie postavy a svet okolo nej.
1979, 74 min., farebný
Réžia: Peter Solan
Námet: Mária Ďuríčková (kniha Majka Tárajka)
Scenár: Dušan Mitana
Kamera: Stanislav Szomolányi
Hudba: Zdeněk Liška
Kostýmy: Milan Čorba
Hrajú: Anetka Lakatošová (nahovorila Zuzana Zimenová), Miriam Vránová (nahovorila Ľudmila Mandžárová), Martin Zatovič, Hana Pastejříková (nahovorila Kamila Magálová), Ivan Mistrík, Oľga Adamčíková, Samuel Adamčík, Anna Javorková, Elena Klemová, Martina Hladká (nahovorila Claudia Vašeková), Viera Strnisková, Viliam Polónyi, Ján Kramár, Pavol Mikulík, Boris Farkaš, Magda Paveleková, Oľga Šalagová, Mário Slivka (nahovoril Andrej Kraus)
Peter Solan. FOTO – MILAN KORDOŠ
Autor: Video: SFU
