Hoci Kančeliho hudobné i osobné kontakty so Slovenskom sa datujú už od konca 80. rokov, predvedenia jeho skladieb boli u nás odvtedy dlho sporadické. Čiže dramaturgia si naďalej vyplnenia informačného vákua, aj v období blízkej minulosti. Kančeli je dávnejšie luxus, potvrdený vydavateľstvom ECM a dnes by som za normálnych okolností mal skôr písať o jeho hudbe bežnej hranej na pódiu Slovenskej filharmónie.
Aké boli vrcholy tohto ročníka festivalu? Recitál francúzskeho klaviristu Rogera Murara, Zwiebelove kvarteto (hrajúce Ligetiho, Buffa a Crumba), premiéra skladby Romana Bergera Musica pro defunctis a Kančeliho Život bez vianoc (dir. Juraj Čižmarovič). Práve v tejto Kančeliho skladbe sme sa mohli stretnúť s ojedinelým ponímaním hudobného priestoru, ktorý z hlavného hosťa urobil klasika. V ten večer sa v hudbe zastavil čas. Stalo sa vám niekedy, že počas takmer dvojhodinového koncertu komorného orchestra sa hanbíte preglgnúť vlastnú slinu, lebo by vás počuli o štyri rady ďalej?
Asi iba na Kančeliho koncertoch sa môžete stretnúť s takto koncentrovanou dávkou ticha, pianissima a občasnej introvertne exaltovanej výbušnosti. Komu tento dvojhodinový koncert nestačil, mohol si ešte vypočuť klavírne skladby Juraja Beneša (aj keď po troch koncertoch v ten istý deň zaradiť ešte jeden koncert o desiatej večer je na zváženie, lebo divák si môže zapamäť iba jeden dlhohrajúci trilok).
Roger Muraro redstavil jedno z kľúčových diel svojho učiteľa Oliviera Messiaena - Dvadsať pohľadov na Jezuliatko. Pred asi sedemdesiatimi divákmi odznel identický recitál ako pred troma rokmi v Parížskom Théatre des Champs-Elysées, kde však bolo vyše tisíc ľudí. Neviem, či uveria tí, čo ho nepočuli, ale išlo o jeden z vrcholných interpretačných výkonov, ktoré sme mali možnosť počuť v našom zemepisnom ohraničení. Organizátori, prosím „nezabaľte“ to kvôli neprítomnosti nevzdelane ignorujúceho publika. Vedľa mňa sedelo 17-ročné dievča, ktoré počúva hip hop a tento dvojhodinový koncert aj ju celkom dostal.
Melos-étos je prehliadkou súčasnej minulosti a dopĺňaním chýbajúcich vedomostí o nej. Ten pravý súčasný rozmer doňho vnášajú hlavne premiéry slovenských autorov. Ja iba rozmýšľam, aký žijúci svetový klasik ešte nebol ako hlavný hosť festivalu. Uvidíme o dva roky.
Autor: Miro Tóth (Autor je doktorand v Ústave hud. vedy SAV)