S LUCIOU NIMCOVOU O SÚČASNEJ FOTOGRAFII, ŠTIPENDIÁCH A ŽIVOTE V ZAHRANIČÍ

Lucia Nimcová: Už nechcem byť vojakom

Keď v lete vyhrala Cenu Oskára Čepana, znova pocítila smútok outsidera. Kedysi s ním bojovala, dnes už nie. Vie, že je taká, aká je. Fotoaparát je systém, ktorý už mnohých prevalcoval. Ona s ním zažila zásadné veci. Ale teraz chce ísť ďalej. Cíti sa slobo

Fotografka Lucia Nimcová (1977). Študovala ŠUP v Košiciach a na Institutu tvůrčí fotografie na Sliezskej univerzite v Opave. Momentálne má štipen­dium na amsterdamskej Rijksakademie. Je autorkou viacerých fotografických kníh a držiteľkou rôznych ocenení.(Zdroj: SME – MILAN DAVID)

dná a má luxus skúšať si, čo ju napadne. Nerieši, či robí umenie. Robí veci, ktoré jej nedajú spať. Práve teraz finišuje LUCIA NIMCOVÁ svoj otvorený ateliér v Amsterdame.

Už od leta si dohadujeme tento rozhovor. Máte dvojročnú rezidenciu na Rijksakademie v Amsterdame, v Bratislave ste výnimočne. Na čom pracujete?

„Na budúci týždeň sú prezentácie v otvorených ateliéroch na Rijksakademie. Vraj tam príde okolo 10 000 ľudí z celého sveta a na základe toho, ako sa tam študent odprezentuje, si buduje škola meno a získava sponzorov.“

Tlačia vás podať „výkon“?

„Holanďania to robia sofistikovane. Vedia, že dielo sa buď podarí, alebo nie. Buď máš idey, alebo nie. Nedá sa to naprogramovať. Oni dajú študentom počas dvojročného programu voľnosť a my cítime, že by bolo fajn urobiť niečo úspešné. Teraz viac pracujem s videom. Som absolútne slobodná. Mám luxus skúšať si, čo ma napadne.“

Na výstave finalistov Oskára Čepana ste prezentovali aj film poskladaný z archívnych fotografií. Prechádzate od fotky k videu?

„Fotografiu je dobré robiť vtedy, ak naozaj neviete nájsť iné médium, ktorým sa najlepšie vyjadríte. S fotogra­fiou som zažila zásadné veci. Je pre mňa zrozumiteľná a cítim sa v nej do­bre. Chcem urobiť to najlepšie, čo sa dá. Teraz už viem, že fotku dokážem urobiť dobrú. Teda ma to nezaujíma.“

Nezaujíma?

„Už som sa ju naučila robiť dobre. Ešte by som mohla ísť do Číny a urobiť tam dobré fotky. Potom do Afriky, ale ja takto nepracujem. Najskôr sa dozviem o systéme všetko, čo sa dá a zo všetkých možných uhlov. Až potom niečo z toho spravím.“

Ste autorkou úžasných fotografických cyklov, no v posledných dielach spracovávate archívy v Humen­nom. Prečo ste sa rozhodli namiesto fotenia prehrabávať sa v nich?

„Dostala som sa k tomu, keď som robila projekt o Rusnákoch. Sama som Rusnáčka a cítila som povinnosť niečo o tom urobiť. V jednom momente som sa pýtala sama seba, aký má zmysel fotiť nové snímky, keď už je tu dosť fotografií. Bez toho, aby som im dala zmysel, akoby neexistovali.“

Máte vysvetlenie, prečo ste vyhrali Cenu Oskára Čepana?

„Možno preto, že neriešim, či to je umenie, alebo nie. Robím veci, ktoré mi nedajú spať.“

Čo vám nedáva spať?

„Napríklad, ako je možné, že ľudia, ktorí kedysi rozhodovali, rozhodujú aj dnes? Alebo - prečo je generácia päťdesiatnikov, šesťdesiatnikov tak trochu stratená? Akoby každý čakal len na to, kedy ich vymenia mladší. Zdá sa mi to absurdné - kde sú? Čo robia? Keď sa nad tým zamýšľam, musím vedieť, čo ich formovalo, kde vyrastali.“

Takže najskôr vás zaujíma obsah, až potom forma?

„Forma bez obsahu ma nudí.“

Čo pre vás znamená fotografia?

„Je to spôsob, ako sa vyjadriť presne. Živý organizmus bez začiatku a konca.“

Robíte popri vašich projektoch aj komerčné aktivity?

„Nie.“

Čistá umelkyňa?

„Na komerčné projekty nemám čas.“

Štipendiá vás uživia?

„Teraz mi zachránilo život na dva roky štipendium v Holandsku. Aj som učila, ale nestíham to. Nedokážem prísť­ niekam na týždeň, odučiť semináre a odísť. Musím sa pripraviť a po skončení dlho spracovávam príbehy ľudí, ktorých tam stretnem. Som už veľmi opatrná, čo si vyberám.“

Máte veľa ponúk na stáže?

„Nemyslím si. Snažím sa vytvárať ponuky sama a robiť svoju prácu dobre, len tak to má zmysel. Ak by som to robila polovičato, sama sa odsúdim.“

Váš životopis pôsobí, akoby vás nepretržite pozývali na umelecké pobyty.

„Predtým som si tu pripadala trochu ako nenormálna. Bola som totálne unavená z toho, že som dookola vysvetľovala ľuďom na Slovensku, čo vlastne robím a z čoho žijem - že občas nejaké dielo predám, občas vyhrám cenu, dostanem grant. Ale ja robím každý deň od ôsmej ráno do polnoci. Teraz v Holandsku vidím, že aj ostatných 50 ľudí funguje rovnako.“

Ako vnímate slovenský ste­reo­typ, že umelci sú pojedači daní?

„Pojedači daní sú všade. Na x vecí sa môžeme pýtať, že v čom nám to zmení život? Napríklad to, že sa starám o archívy v Humennom. Načo mi je umelec, ktorý rieši vzťahy v umelec­kých kruhoch? Alebo štádium umenia ako takého? Ako to pomôže napiecť chlieb? Závisí to aj od úrovne, v akej sa krajina nachádza a čo práve rieši. Úlohou umelca však nie je riešiť, v akom štádiu sa práve jeho krajina nachádza. Aj keď ja to robím. Umelcova úloha tiež nie je vysvetľovať, čo robí. Dôležité je, že cíti potrebu to urobiť. Ak to je dobré, žije si to ďalej.“

Cítite rozdiel v tom, ako verejnosť vníma umelca na Slovensku a ako v Holandsku?

„Je to ťažké zovšeobecňovať. Často sa mi stalo, že som bola v galérii a tam si návštevníci všímali odkazy na slovenskú umeleckú scénu. V niečom je to sympatické a v niečom veľmi absurdné - ako môže byť pre niekoho Slovensko celý svet? Mne by bol ten svet veľmi malý. Veď 5 miliónov - to je veľmi malé mesto v Číne. Skôr ma zaujímajú ľudské veci, ktoré pochopí divák bez ohľadu na to, či je Arab, alebo Číňan. V tom je Rijksakademie pre mňa oslobodzujúca - môžem robiť niečo o Humennom, a zisťovať, ako funguje pre ľudí, ktorí nikdy na Slovensku neboli. Dobré je to vtedy, ak ich netrápi, kde to Humenné je.“

Cítite v slovenskom umení provinčnosť?

„Som v ňom totálny laik. Veď som študovala v Čechách.“

Prečo ste na vysokú školu išli do Opavy a nie do Bratislavy?

„Chcela som sa naučiť fotografické remeslo, a nie robiť abstraktné idey, ktorým som nerozumela. Keď som v Košiciach skončila ŠUP-ku, išla som sa pozrieť na deň otvorených dverí do Bratislavy. Všetci sa tam tvárili ako veľkí umelci, nerozumela som tomu, zdalo sa mi to veľmi nudné.“

Vy ste nechceli experimentovať s médiom fotografie?

„Veľa som experimentovala s fotografiou na strednej škole. Len vtedy som nevedela pomenovať, čo to je. Vylial sa mi ustaľovač a ja som sa potešila, akú dobrú škvrnu to robí. Zle som vyvolala negatív, tak som ho postrihala, pozliepala a nazväčšovala. Skúšala som sama. Nemala som prachy, a keď som niečo nafotila zle, nemohla som to prefotiť. Tak som to upravila tak, aby som tým splnila zadanie. Dôležité bolo, že v Opave sa so mnou bavili ako s normálnym človekom. V Bratislave sa pozerali, z akej diery som prišla. Nechápala som to - veď som taká, aká som. Pre mňa bolo dôležitejšie učiť sa s ľuďmi, s ktorými sa cítim dobre, než s takými, pri ktorých sa necítim sama sebou.“

Už v Opave ste študentskou tvorbou vynikali. Čím to bolo?

„Poviem to jednoducho – proces bol pre mňa oveľa dôležitejší ako výsledok.“

Ale váš výsledok je tiež dobrý.

„Lebo na tom veľa pracujem.“

Fotí sa vám ľahko?

„Fotí, aj keď to vzniká ťažko. Moja práca je o tom, že analyzujem svoje pocity a pocity svojho okolia v danom momente. A potom robím rozhodnutie, ktorým si musím byť istá. No súčasťou tvorby je aj to, že som robila totálne kraviny. Uvedomovala som si, ako som sa cítila: neschopná, bezdná, no future. Keď vidím, že toto je môj obraz, dokážem sa pozviechať. Kebyže to nevidím, stal by sa z toho balvan, ktorého by som sa už nikdy nevedela zbaviť a zostal by súčasťou môjho života. Keďže ja si vizualizujem svoj život, tak presne viem, čo som sa v ktorom období naučila. Cieľavedomo pracujem so svojimi pocitmi a vedomosťami.“

Čo to znamená – cieľavedomo pracovať s vlastnými pocitmi?

„Pochádzam z malého prostredia, moji rodičia neboli umelci a vždy som musela bojovať za to, kto som. Som síce iná ako okolie, ale to neznamená, že som horšia. Som taká, aká som. Už som dospela do bodu, keď za to nemusím bojovať. Nie som vojak, aby som zápasila s ľuďmi. Naopak, vďaka fotografovaniu som došla k pokoju a beriem ľudí takých, akí sú. Neviem si predstaviť, ako inak by som sa k nemu dopracovala. Toto bola moja cesta.“

Na tej ceste ste veľa fotografovali ženský svet, v ktorom ste ukazovali aj rozdiel medzi túžbami a realitou, v ktorej ženy žijú. Platí to len pre ženy a len na Slovensku?

„Myslím, že to tak je na celom svete. Nájdeme veľmi málo ľudí, pre ktorých platí, že je jedno a to isté to, čo sú, a to, čím chcú byť. To je ideál, ktorý by všetci chceli. Žiť vo svete, v ktorom naozaj chceme žiť.“

Vaše súčasné diela sa vyjadrujú k spoločnosti, ale pred ôsmimi rokmi ste mali veľmi subjektívny cyklus z nemocnice, kde ste sa fotografovali sama. Už nechcete otáčať fotoaparát na seba?

„Cvaknem sa, len keď potrebujem dofotiť film a mám posledný voľný záber. Už nepovažujem za dôležité snímať seba. Viem, kto som, a už ma viac zaujímajú veci okolo mňa a ako by sa dali zmeniť tie, ktoré sa mi nepáčia. Fotenie v nemocnici bol pre mňa vizuálny prelom. Zrazu som nepotrebovala fotku vylepšovať. Bola som to ja. Holý fakt. Povedala som si, že ak by som teraz zomrela, nič iné by už nezostalo. Každý projekt, ktorý robím, si predstavujem ako posledný. Posledné, čo po mne zostane.“

Spolu s fotografom Martinom Kollárom ste porotcami vo fotografickej súťaži sitcomm.award. Kde je dnes fotografia?

„Sittcom.award nie je cena pre fotografov, ale pre tých, ktorí pracujú s médiom fotografie. Samotná fotografia prechádza veľkou premenou. Profe­sionálom môže už byť hocikto, stačí mať prístroj. Mnohých už samotný fotoaparát prevalcuje ako systém, za ktorý sa nedostanú. Každý umelec bojuje so systémom. Fotografia ako médium je jeden z jazykov, ktorý je jedinečný. No spracovať niečo do hĺbky, bez ohľadu na to, aké sú trendy v galériách, dokáže dnes málo ľudí. Lebo málokomu sa chce patlať niečo 15 rokov, kým to dozrie. Radšej použijú overené metódy.“

Je zlé použiť overené metódy?

„Pomôže im to dostať sa na výslnie a súčasne si tým zarobiť. Samozrejme, to je začiatok. Ale aj začiatok konca. Umenie nepozná kratšiu cestu. Buď si ju prejdeš celú aj so všetkým tŕním, ktoré ju sprevádza, alebo ju neprejdeš.“


Umelcova úloha nie je vysvetľovať, čo robí. Dôležité je, že cíti potrebu to urobiť. Ak to je dobré, žije si to ďalej.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Profesionálne sa predaj nehnuteľností dá robiť jedine exkluzívne
  2. Zažite zmenu s najpredávanejším SUV Hyundai Tucson
  3. Mimoriadna kvalita unikátnych Kia SUV modelov
  4. Výnimočný obchod robia výnimoční zamestnanci
  5. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal?
  6. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy)
  7. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke?
  8. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  9. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  10. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  1. Obyvatelia si zabezpečujú domácnosti bezpečnostnými dverami
  2. Slováci sa hojne stávajú majiteľmi nehnuteľností v cudzine
  3. Prečo mamy lákali deti na mobil, kľúče či diaľkové ovládanie?
  4. Zažite zmenu s najpredávanejším SUV Hyundai Tucson
  5. Neviete si rady s vaším ročným vyúčtovaním? Pomôže vám FiiFree
  6. Nadácia Orange ocenila Detský čin roka
  7. Výnimočný obchod robia výnimoční zamestnanci
  8. Mimoriadna kvalita unikátnych Kia SUV modelov
  9. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal?
  10. Aj vy môžete mať pekný trávnik, poradí vám expert
  1. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal? 18 186
  2. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy) 16 638
  3. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa 7 341
  4. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií 6 957
  5. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody 6 381
  6. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished! 6 303
  7. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky 4 973
  8. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom 4 848
  9. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke? 4 004
  10. Mimoriadna kvalita unikátnych Kia SUV modelov 3 370

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Má anorexiu a 26 kilogramov. Jej manžel je zúfalý, lebo jej nikto nevie pomôcť

Povedali mi, že s takouto diagnózou nepochodíte nikde na Slovensku. Nikto vám ju nezoberie, spomína manžel na reakciu samosprávy.

DOMOV

Minúta po minúte: Mediálny výbor čaká ešte Ťapáková a Dírer

O post šéfa zabojuje deväť kandidátov.

Neprehliadnite tiež

Beatles si vymysleli falošnú kapelu. Nahrali s ňou jeden z najlepších albumov dejín

Sgt. Pepper´s Lonely Hearts Club Band oslavuje päťdesiat rokov od vydania

Prerobiť Beatles je drina. Nový remix ich skladieb však zaujme mladých

Na výročie vydania albumu Sgt. Pepper´s Lonely Hearts Club Band vychádza netradičná nahrávka.

V Číne falšujú slávnych spisovateľov. Prekladá ich Daniel Majling

Literatúru zaplavilo nebezpečné množstvo ruských Cimrmanov.

Na život nebol pripravený. Jeff Buckley sa zo sveta vytratil ako jeho otec

Od smrti talentovaného hudobníka prešlo dvadsať rokov.