Adolf Hitler je poriadny trapas

ch, sa však smiať nedá.

Ten Tiso, chudáčik, už ani erekciu nemá. V mramorovej vani čľapoce s lodičkou ako taký infantilný lúzer. Keď privrie oči a spomenie si na otca, to už sa mu rinú slzy. A džogingová súprava ako z bratislavského trhoviska na Miletičovej ulici vlhne. Do popuku, nie? Vy sa ešte nesmejete? No, veď ani my.

Smiešny vodca–démon

Nebojte sa. Na Tisa ešte nedošlo. Zato na Hitlera áno. Nemeckí filmári sa rozhodli, že ho zosmiešnia. Spoločnosť si potom musela rýchlo ujasňovať, čo si o tom myslí. Má sa pozerať na to fúzaté zviera a ško­do­radostne sa pritom uchech­távať? Môže chodiť do kina a potom moralizovať? Smie sa to? Dá sa smiať na niečom, čo ešte stále živí traumu? Jedna časť vravela áno, druhá zase nie.

Dani Levy, režisér filmu Môj vodca, nepochybuje. Z Vodcu si uťahovať možno. On sám už videl veľa filmov o diktáto­roch a všetky sa mu zdajú v jednom rovnaké: démonizujú mon­štrá minulosti a v spoločnosti potvrdzujú zaužívaný morálny postoj. Nazrieť na ľudskosť tých, čo si vyrobili značku neľudský, toho sa vraj režiséri boja. Aby náhodou nevyvolali štipku empatie.

Nemá celkom pravdu. Je aj zopár citlivých filmov, čo do charakterov diktátorov trochu ľudskosti vnášajú. Keď sa pozeráme na Sokurovove Slnko o japonskom cisárovi Hirohitovi, dokážeme prežívať jeho osobnú tragédiu. A keď nemecký režisér Oliver Hirschbiegel rozpráva o posledných dňoch Hitlera v Páde tretej ríše, mnohí z tej citlivosti nedokázali spať. Taký Wim Wenders bol „hlboko zdesený“ z toho „znevinnenia“.

Život je smiešny

Dani Levy tvrdí, že porozumieť človeka ešte neznamená odpustiť mu. „Naopak, pochopenie nás uchráni pred predčasnými ospravedlneniami,“ po­vedal pre Spiegel. On sám na to ide opačne. Chce sa smiať, teda vysmievať. Taký Roman Polanski by si pri tejto téme netrúfol žartovať. Komédia Život je krásny ho rozosmiala, ale inak vraj nemá nič spoločné s tým, ako robí filmy on. Jeho mladý kolega je už iná generácia.

Dani Levy zosmiešňuje a zhadzuje toho trápneho slabocha. Pichá prstom do toho panáčika a pozerá sa, ako sa roztečie vo vlastnej sebaľútosti. Ukazuje ho ako zúfalú bábku v ­­Goe­­­bbelsových rukách, ako tupého magora, čo nechutne prská, keď sa nadžgáva zemiakmi s bylinkovým tvarohom.

Levyho Hitler aj nepriateľa považuje za kamaráta. Keď sa na neho niekto vyrúti s mramorovým ťažidlom a chce ho zabiť, nepochopí to. A keď ho jeho židovský učiteľ herectva Adolf Grünbaum pripravuje na posledný prejav v Berlíne, naivne počúvne všetky rady a poslušne chodí hoci aj po štyroch. Jeho vlčica Blondie naňho pritom zozadu vyskočí, presne ako v dokumentárnych filmoch na Discovery.

Toto je podľa Leviho to, čo demystifikuje. Toto je podľa Leviho to vtipné.

Keby sa to podarilo, možno. Ale nepodarilo sa. Jeho film je taká nuda, že pri ňom zabudneme, že ten slabomyseľný starček je Hitler. Zabaviť sa dá snáď iba raz. Keď Hitler zoskakuje cez okno a svoju Blondie stiahne so sebou ako pomotaný Dedo Mráz vrece. Naozaj. Vtip okopírovaný z jednoduchých hollywoodskych grotesiek je tým najlepším.

Možno, že ani Levi si nebol týmto skvelým humorom taký istý. A preto pre istotu čerpal z psychologického diela, v ktorom sa motivácia diktátorov vysvetľuje zážitkami z rodičovskej výchovy. Mimochodom, poznáte nejaký životopisný film, v ktorom by sa nepretriasala trauma z detstva? Ak by každý, kto schytal v detstve jednu facku, pretavil svoju bolesť do holokaustu, koho by potom hrával Bruce Willis?

Prepáčte tento dlhý úvod. Tento film za to nestojí. Hoci sa o ňom v nemeckej spoločnosti tak vášnivo debatovalo. Nie je ­v ňom ani humor, ani demystikácia, ani myšlienka. Naozaj nič. Ak chcete mať humor a holokaust v jednom, to si radšej požičajte ten Benigniho Život je krásny.

To neznamená, že demystifikácia masových vrahov nie je fajn nápad a že také filmy nemá zmysel robiť. Veď skúsme si predstaviť, čo by s nami spravilo, keby bol úvod tohto článku skutočným záberom zo slovenského filmu.