„Televizní idylka / přistřihne nám křidýlka / Vypneme ji, vypneme / a do řiti půjdeme...“ znelo vypredanou sálou činohry SND a väčšina obecenstva, ktoré si novembrové okamihy spred 18 rokov iste dobre pamätalo, stíchlo v očakávaní spomienok na vlastne mladé roky „za totáča“. Na pódiu odpaľovala autentická undergroundová kapela, ktorá nikdy nebola morbídna, ako o nej pred mnohými rokmi napísali na Západe. Morbídny bol „len“ jej skutočný príbeh.
Hra Toma Stopparda, autora českého pôvodu, ktorý sa pred viac ako 30 rokmi zaľúbil do textov Václava Havla a na tomto základe akoby intuitívne vycítil jeho budúci veľký príbeh, mala premiéru v Prahe pred pol rokom. Začína sa rozlúčkou hlavného hrdinu Jana (David Prachař) s Cambridgeom, lebo sa vracia do Prahy. Je august 1968. Cez osudy jednotlivých britských aj českých postáv sa dostáva k normalizácii, väzneniu Magora a ostatných Plastikov až k Charte 1977 a výmene názorov medzi disidentmi, aby sa dej strihom ocitol v roku po Nežnej.
Stoppard umne vyskladal príbeh, v ktorom zaznie takmer eklekticky mnoho tém. Je tu prudké a rozporné prežívanie profesora Maxa (Alois Švehlík) - posledného ozajstného marxistu na pôde liberálnej, neskôr konzervatívnej Británie. Aj adorácia životného pocitu detí kvetov. Boj s rakovinou prsníka, náznak tresku manželského trojuholníka, vyznanie úcty ženskému intelektu cez pestrú interpretáciu básní Sapfó. Aj téma židovstva, aj téma zrady, prefíkaní agenti ŠtB a Jan ako nevinná obeť totality.
Oddaná láska k rockovým kapelám mu napokon otvorí oči aj na scestnosť svojich pôvodných názorov. A príbeh prenasledovaných a väznených Plastikov sa stane aj jeho osudom. Dej sa končí ukážkou z koncertu The Rolling Stones na Strahove v roku 1990. Sála buráca rockovým zvukom, lúčia sa aj charizmatickí dinosauri - živí Plastici. Ľudia aj spomienky vstávajú k standing ovations - The Plastic People sú fakt Of The Universe.