Jeho úmrtie potvrdila hovorkyňa Béjartovho baletu v Lausanne.
Hospitalizovali ho iba pred niekoľkými dňami s poruchami činnosti obličiek a srdca.
Rodák z Marseille, ktorý v počiatkoch svojej umeleckej dráhy priniesol do tanečného umenia tak nové prvky, že sa v súvislosti s jeho osobou hovorilo o revolúcii baletného umenia, začínal ako tanečník na scéne Opéra National de Paris v 14 rokoch. Vo Francúzsku bol následne členom viacerých súborov, neskôr pôsobil v International Ballett v Londýne a Cullberg Ballett v švédskom Štokholme. Práve tam debutoval ako choreograf v roku 1951 opusom LďInconnu (Neznámy). O štyri roky neskôr pripravil na hudbu Pierra Henryho a Pierra Schaeffera, choreografiu Symfónia pre osamelého človeka pre vlastný súbor Ballets de lďÉtoile, ktorá pre Béjarta znamenala definitívne akceptovanie zo strany nielen publika, ale aj kritikov.
Začiatkom 60. rokov XX. storočia založil Béjart za pomoci riaditeľa divadelnej scény Théatre Roya1 de la Monnaie Maurica Huismana v Bruseli súbor Ballet du Xxe siecle (Balet XX. storočia), s ktorým absolvoval turné po rôznych končinách planéty. Z tohto obdobia pochádzajú inscenácie ako napríklad Boléro (1961), či Messe pour le temps présent (1967) alebo L'Oiseau de feu (1970).
Choreograf, ktorý medzičasom konvertoval na islam, premiestnil v roku 1987 sídlo svojho súboru z Bruselu do švajčiarskeho Lausanne a nazval ho Béjart Ballett Lausanne. Naďalej bol umelecky aktívny a v roku 1998 sa musel zmieriť s rozsudkom justície kvôli plagiátu, ktorého sa dopustil v jednej z pôvodných choreografií.
Choreograf inklinoval k pátosu, mysticizmu a uctievaniu hrdinov, jeho štýl nezriedka polarizoval tak odbornú, ako aj laickú verejnosť. Témami jeho prác boli nezriedka mýtické postavy, bohovia, umelci, ale aj cudzie kultúry. Kritici mu však vyčítali neoklasický štýl, ktorí údajne už nezodpovedal súčasnosti.
Z jeho prác v ostatných desaťročiach spomeňme napríklad Petrouchku (1977), Piaf (1988), Smrť vo Viedni (1991), A propos Šeherezáda (1995) alebo Tangá (2001), či Zarathustra (2006).
Maurice Béjart, ktorý bol mimoriadne úspešným pedagógom a ktorý rozšíril výučbu moderného tanca dokonca do afrického Dakaru, bol laureátom celého radu ocenení, vrátane japonskej "Nobelovej ceny" Praemium Imperiale (1993), Kjótskej ceny (1999), ale aj vysokého belgického štátneho vyznamenania, či členstva vo Francúzskej akadémii krásnych umení.
3 12 le juh
