Postav dom, zasaď strom

JURAJ JAKUBISKO sa smeje, keď oprašuje staré spomienky. V 70. rokoch to však prežíval dramatickejšie. Preradili ho do krátkeho filmu, až po desiatich rokoch mohol nakrútiť hraný film. Ani na snímke Postav dom, zasaď strom si však cenzori neodpustili svoje zásahy.

((video))

Vedenie slovenského filmu vás začiatkom 70. rokov odstavilo. Vraj ste už mali toľko úspechov, že sa obávalo o váš zdravý osobnostný vývoj.

Áno, to som našiel v kádrových materiáloch, keď rozpustili Kolibu. Najprv v nich vypočítali, koľko filmov som nakrútil a koľko cien som za ne dostal, a potom skonštatovali: Jakubisko momentálne nič nenakrúca, preto navrhujeme, aby bol okamžite preložený do Krátkeho filmu. To by som vám odporúčal prečítať - ani poriadny argument si nevedeli nájsť. Ale takého Havettu zničili úplne, mne dali aspoň jednu malú koľajničku, kde som sa mohol hrať.

Ako to zdôvodnili pred vami?

Nepozdávali sa im Zbehovia a pútnici. Ruský hrdina a opitý? A ešte aj stúpi na hrable, tie mu buchnú do hlavy, on spadne a spod rukáva mu zrazu vidno kopec hodiniek. Kričali: To je urážka Sovietskeho zväzu. Pán Jakubisko, vy musíte robiť dokumenty, povedali mi nakoniec. Tak som ich robil. A oni ich posielali na festivalové súťaže do socialistických krajín! Alebo som robil reklamy. Nie tridsaťsekundové, ale tridsaťminútové. Na guličkové ložiská alebo na Omnia vyváža. No nádherné.

Ako ste reagovali, keď ste mali nakrútiť propagačný film, napríklad o ropovode Družba?

Ako vždy. Rozmýšľal som, ako si pomôcť a aspoň výtvarne to zachrániť. Rozhodol som sa, že nakrútim dlhý, časozberný, celodenný záber. Postavil som sa na jedno miesto cesty, sledoval a čakal, kým robotníci, čo tie rúry do zeme vkladali, prídu ku mne. Času bolo dosť. Chlapi ku mne dorazili ešte skôr, ako stihlo zapadnúť slnko. Čo ste sa zbláznili? Prečo sa tak ponáhľate? pýtal som sa ich. Len si nemyslite, odpovedali nahnevane. My vieme, že vás poslali, aby ste nás kontrolovali pri práci! Takže preto búrali všetky pracovné rekordy. Raz som pre UNICEF robil dokument Bubeník Červeného kríža. Dostal som zaň Jánskeho plaketu a Jánskeho kríž. Snažili sa mi nahovoriť, že také vyznamenanie má bohovské výhody. Keď som ich donútil, aby prezradili aspoň jednu, povedali: Keď si budeš chcieť niečo kúpiť a bude tam rad, nebudeš musieť čakať! Ale ukázalo sa, že to výhody predsa len má. Dal som si ten kríž, keď som musel ísť do sprievodu na 1. mája. Riaditeľ filmu sa rozzúril, pochopil, že provokujem a chcel, aby som si ho sňal. Odmietol som, je to predsa moje vyznamenanie. A donútil som ho, aby mi zákaz manifestovať odovzdal písomne. A už som do sprievodu viac chodiť nemusel.

Ako vtedy vyzerala cenzúra?

To si nikto nevie predstaviť, čo to bolo. To prišiel taký pán z UV, bol sám, zložil na stôl fascikel, hodinky a vzal si pero. Všetci okolo neho lietali, ponúkali mu kávičku, skúšali nanútiť borovičku. Nedáte si? Nie, nepijem. Ale predsa len, takú malú. Bolo ho treba spracovať. Pretože on mal moc, mal razítko.

S funkcionármi sa zrejme diskutovať nedalo.

Nedalo. On sa len meravo pozeral, a my sme vedeli, že musí niečo nájsť. Preto sme do filmov dávali zámerne chyby, volali sme ich "biely psíček". On to našiel, povedal, chlapci, toto vyhoďte, zapísal to a mal dobrý pocit, že niečo spravil. Ale prišlo obdobie, keď cenzúru zrušili - a to bola tá najhoršia cenzúra. O tom, či je film protiideový, alebo nie, už mali rozhodnúť dramaturgovia. Prišiel za mnou kamarát a povedal: Juraj, ty si blázon? To musíš z filmu vystrihnúť! Ty si slobodný, ale ja mám rodinu, deti, chceš, aby ma vyhodili z práce?

Pomohli vám niekedy vplyvní kamaráti?

Raz som na Kolibe stretol známeho z východu. Volal na mňa, poď sem, ja som teraz predsedom strany, vieš, čo to znamená? Vieš, akú ja mám moc? Ja som teraz boh. Povedz si, čo chceš, a ja ti to splním! Napadlo mi, či by som sa predsa len nemohol dostať späť k hranému filmu. Lenže skôr, ako som to vyslovil, on tú iskričku v mojom oku zbadal a opravil sa: Jediné, čo nemôžeš, je chcieť nakrútiť hraný film. Inak všetko.

Koncom 70. rokov vás však predsa nechali hrané filmy nakrúcať. Prečo?

Mal som šťastie, forsírovali ma Nemci. Boli ochotní zaplatiť päťtisíc mariek, ale chceli mňa. A keďže také peniaze nevedela komunistom zarobiť žiadna fabrika, súhlasili. Spísali zápisnicu, kde mi povolili nakrúcať hrané filmy - s podmienkou, že budem robiť len rozprávky alebo historické filmy.

Prvý hraný film po dlhej pauze bol Postav dom, zasaď strom.

Ani neviem, či mám o tom rozprávať. Jeden môj kolega režisér práve zastupoval riaditeľa filmu. Prišiel za mnou tesne pred tým, ako som mal film dokončiť a poslať na Benátsky festival. Vysvetlil mi, že som urobil protištátny a protisocialistický film. Súdruhovia sa vraj zľakli a musím z neho veľkú časť vystrihnúť. Namietal som, že to v Nemecku schválili, že film videl aj riaditeľ festivalu. Nepomohlo, musel som zájsť za chorým riaditeľom a sťažovať sa. Vravel mi, pán Jakubisko, povedzte, že vám v noci čosi napadlo a že to musíte prestrihať. Zhrozil som sa. Mám im povedať, že som sa cez noc zbláznil? Že mi šibe, a tak som sa rozhodol, že si zničím film? Veď ja nemusím robiť hraný film, a nemusím sa vrátiť ani do Krátkeho filmu, môžete ma dať do ešte kratšieho, vravel som mu. Pochopil, že je zle. Zamyslel sa: Viete čo, choďte na UV, tam je človek, ktorému to môžete vysvetliť. Spíšte novú zápisnicu a spravte si ten film podľa seba. Musel som predstúpiť pred komisiu. Povedali, že mám odstrániť z titulkov pesničku Mariky Gombitovej Krajina plná medu. To som oželel, a ešte pár drobností. Podpísali sme novú zápisnicu a v noci som robil posledné úpravy. Vtedy do strižne vstúpil ten môj kolega. Videl, že som film neprestrihal a začal strašne kričať. Stop, stop! Táto scéna tu predsa nemala byť! No, vravím mu, je tu ešte veľa scén, ktoré si nepraješ. A zamával som mu pred očami novou zápisnicou. Tak ty si ma takto podrazil? Naopak, ty si podrazil mňa, povedal som mu pokojne. Aj tak som úplne nevyhral.

Ľutujete, že vám do tvorivého obdobia zasiahla normalizácia?

Neľutujem. Považujem za šťastie, že patrím ku generácii, ktorá prežila také rôznorodé časy. Robili sme za komunistické peniaze filmy proti komunistom - s invenciou a zo srdca. Je mi ľúto mladých, keď dnes behajú po ulici, demonštrujú a ich jedinou starosťou je, aby zachránili nejakého medveďka. My sme bojovali za dušu, za slobodu a niečo sme aj dokázali zmeniť.

Je obdobie temného totalitného stredoveku. Magický filmár Juraj Jakubisko sa vracia z tvorivého vyhnanstva. S postavou Jozefa Matúša, "tvrďáka sympaťáka", prichádza na "kusturicovskú" zapadnutú dedinu s jediným heslom na perách - Zasaď strom, urob syna, postav dom (a na začiatok zveď dcéru predsedu Miestneho národného výboru). Keďže má "holý zadok", rozvlní pre svoj cieľ - pokojnú atmosféru - dravou "podnikateľskou" aktivitou. Tá mu prerastie cez hlavu a on sám aj so svojou nádhernou bielou Tatrou sa zrúti do priepasti kapitalizmu. K tomu mu smutne spieva čistá duša Žigu, priateľa, ktorému svojím podnikaním všetko vzal. Jakubiskova optika oživuje ideovo predpísaný sujet ľahkou erotikou v lopúchoch, romantickými jazdami "tatrovkou" lesom a s novou nitkou, ktorá všetko spája. Kto má rád Perinbabu, užije si aj túto čistú prácu.