popoludní a zahrnoval trnavské Túlavé divadlo, Divadlo Piki pre deti, divadlo GUnaGU, Cirkus Sacra a pražské divadlo ANPU.
Dobrú myšlienku však hatila realizácia: Ľudia, ktorí chceli vidieť nové priestory Slovenského národného divadla, si mohli pozrieť akurát chodby a foyer, kde sa predstavenia odohrávali - na samotné scény sa nedostali. Výdatná propagácia prilákala množstvo ľudí, ale hostesky nevedeli navigovať záujemcov o konkrétne predstavenia. Nasledovalo blúdenie dezorientovaných návštevníkov po rozľahlých chodbách a halách národného kolosu, kým sa podarilo nájsť vyhliadnutý súbor
Predstavenie, ktoré som si vybrala, zaujalo nielen mňa, ale aj deti. Tie sa - pre absenciu scény - dotýkali hercov, liezli k bábkam a vykopli kábel reflektora. Tejto kombinovanej bábkovo-hranej produkcii, kde sa kládol veľký dôraz na hudbu a osvetlenie, uškodilo nedotiahnuté technické zázemie a hlavne absencia tmy.
Prekvapivé bolo aj hlásenie z ampliónu v polovici predstavenia, ktorým organizátori ďakovali za účasť a posielali nás domov. Sami aktéri sa sťažovali, že ich pôvodné požiadavky na podmienky neboli splnené.
Deťom a aj mnohým rodičom sa program viditeľne páčil, ale pri podobných podujatiach by bolo lepšie buď naozaj otvoriť javiská i hľadiská a preniesť predstavenia tam, kam patria, alebo potom nájsť improvizované, interaktívne, technicky menej náročné programy, ktoré by boli asi vhodnejšie najmä pre menšie deti, ktoré sa nevydržia dlho sústrediť na ucelenú hru.
