Milovníci dokumentárnej fotografie si počas Mesiaca fotografie mohli prísť na svoje na viacerých miestach. V Dome umenia majú výstavy dvaja členovia fotografickej agentúry Magnum Carl de Keyzer a Paolo Pellegrin. Medzi najistejšie tipy patrí aj prehliadka Stratený čas? s dvoma poschodiami dokumentárných fotografií z rokov 1969 - 1989 v Slovenskej národnej galérii, no tá pokračuje až do marca.
Ale poďme k veci. Vynikajúca výstava čaká do nedele v Stredoeurópskom dome fotografie na Prepoštskej ulici v Bratislave. 5lovakia predstavuje súčasnú slovenskú fotografiu mladej a strednej generácie.
Chlieb a kríž
Číslo 5 nie je preklep, prehliadka prináša dokumentárny pohľad na Slovensko od piatich fotografov - víťazov grantu, ktorý každoročne poskytuje reklamná agentúra Vaculík. Vďaka tomu sa teraz vedľa seba ocitli známe mužské mená: Andrej Bán, Martin Marenčin, Jozef Ondzik, Andrej Balco a Viktor Szemzö.
Hoci každého z nich charakterizuje originálny rukopis, spoločne im to tiež veľmi pristane.
„Nerobme si žiadne ilúzie o tom, akí v skutočnosti sme,“ píše v úvode k „svojmu“ Slovensku Martin Marenčin. Presne tak, ilúzie treba nechať v niektorej reality šou, lebo tu už zostáva len dvojrozmerná realita. Občas je to riadna šupa medzi oči, miesto na ilúzie do poslednej škárky vytesňuje besná postkomunistická opica.
Katolícka hriešna duša uprostred Petržalky, Slováci večne čakajúci na spasenie. Kým Marenčin sa s farebnou fotografiou hrá a formálne ju posúva do módnej fotografie, Andrej Bán zostáva verný čiernobielemu sociálnemu dokumentu.
To neznamená, že by zaspal čas - naopak, na jeho snímkach nechýba ani Monika Flašíková– Beňová v prítomnosti Roberta Fica. Alebo vysmiati slovenskí vojaci pred plagátmi z volebnej kampane SDKÚ s portrétmi súčasnej opozície a najmä s dojemnými heslami: slušnosť, zodpovednosť, nádej.
V mnohých snímkach je cítiť sarkazmus či iróniu, no Jozef Ondzik sa baví priamo. Všíma si Slovensko hravé, jeho mokré oči túžobne zavesené na SuperStar, tvrdé objatie pred go-go barom či vpád dinosaurov do bratislavskej zoo.
Dôverne známa
Viac než dva milióny obyvateľov žije u nás na sídliskách. To je dosť vysoké číslo na to, aby nezaujalo aj fotografa. A hneď dvoch - Andrej Balco aj Viktor Szemzö sa zapozerali do našich panelákových divočín - opaľovanie na streche s výhľadom na polorozpadnutú nadstavbu, psíka v klietke odloženej na trávniku (sídliskové venčenie?), či na preplnené ulice pri petržalskom centre Don Bosca.
Ten posledný obraz nie je taký celkom pravdivý. Pochádza totiž od Viktora Szemza, ktorý svoje snímky digitálne upravuje tak, aby vytvoril dojem, že sídlisko je centrum plné života, s energickými chodcami na každom kroku.
Andrej Bán pri „svojom“ Slovensku píše: „Môže sa stať, že takúto krajinu nenájdete na žiadnej mape.“ Bodaj by mal pravdu. Aj keď každý výber z cyklu sprevádza len úvodný stručný text a žiadne popisky, tie fotky sú dôverne známe ako portréty rodičov deťom a detí rodičom.
Túto krajinku nájdeme na mape aj so zaviazanými očami. Zatiaľ je na tých fotkách príliš pravdivá a príliš známa. Ako listovanie v rodinnom albume, ktorého fotky nie a nie zožltnúť.
