Blízki, kolegovia či priatelia vnímali Mikulíkovo „vydržať“ o to silnejšie, že ho vravieval človek, ktorý zostal v najlepších rokoch z aktívnej divadelnej činnosti vyradený. Narodil sa 2. marca 1944 v Prešove, zomrel predvčerom v Bratislave na zlyhanie srdca.
„Vybavujem si ho, ako sa vezie na svojom obľúbenom vozíčku dlhou alejou v Sade Janka Kráľa. Teraz akoby sa mi v tej perspektíve strácal. Dúfam, že tam na konci mi pripraví miestečko,“ vyznal sa jeho dlhoročný herecký kolega Marián Labuda.
Od roku 1965, keď Pavol Mikulík doštudoval herectvo na VŠMU v Bratislave, vytvoril mnoho nezabudnuteľných postáv – v divadle, televízii i vo filme, najmä pod režijným vedením Miloslava Luthera, Pavla Haspru, Dušana Trančíka či Juraja Jakubiska. Od začiatku ho formoval i dialóg s Vladimírom Strniskom, Milošom Pietorom a bratom Petrom.
Jeho osobnostný a herecký prejav predurčilo na mnohé roky dopredu Divadlo na korze. Dlhoročnou kolegyňou na tejto scéne mu bola herečka Zita Furková. „Mal v sebe obrovskú dávku empatie a bol jedným z mála gentlemanov voči ženám našej generácie. Obdivovala som jeho výdrž a trpezlivosť, keď sa mu stala tá smutná vec.“
Stano Dančiak bol jeho súpútnikom už od ôsmich rokov. „Chodili sme do rozhlasu, do televízie. Boli sme spolužiaci v ročníku, boli sme i spolu na vojne, hrali sme spolu v Národnom, v Divadle na korze aj na Novej scéne. Stratil som veľmi blízkeho kamaráta,“ hovorí.
Osudné koreniny
Pavol Mikulík nemal ani päťdesiat rokov, keď ho prekvapila mozgová príhoda. V ten deň, v lete v roku 1993 sa s ním Stano Dančiak viezol autom do Košíc. Práve on ho našiel po divadelnej skúške v hotelovej izbe v bezvedomí – pôvodne mal byť v meste, kde si chcel kúpiť obľúbené koreniny a zohnať pozdrav, ktorý mali spolu poslať Milanovi Markovičovi k päťdesiatke. Ihneď zalarmoval záchranku aj rodinu v Bratislave. Podarilo sa ho zachrániť, no do konca života zostal pripútaný na invalidný vozík.
„Paľo bol vynikajúci gurmán, z hercov varil určite najlepšie. Keď sme prišli do nejakého mesta, vždy vedel, kde sa dá dobre najesť. Robil najlepšie klobásky, mal niekoľko receptov z Dolnej zeme a podľa nich si vytvoril ten svoj. Bez neho sa nám taká klobáska nikdy nevydarila,“ nemôže nespomenúť Stano Dančiak.
Keďže aj on sám teraz bojuje so zdravotným hendikepom, v poslednom čase sa stretávali skôr v rámci spoločenských podujatí: „Bol to obrovský bojovník, ťažko sa mi zmieruje s tým, že tu nie je.“
Hviezdne Benátky
Pred pár rokmi sa na popud Ľuba Romana presťahoval Pavol Mikulík do bratislavského penziónu Leberfinger na petržalskej strane Dunaja. Tu ho neobišla Soňa Valentová. Za mladších čias sa jej často zdôveroval s láskami aj citovými problémami.
„Bol jedným z mojich najčastejších hereckých partnerov najmä v televízii,“ hovorí Soňa Valentová. Najsilnejšie spoločné zážitky im priniesla Jakubiskova Perinbaba. „Zažili sme spolu najkrajšie štyri dni na filmovom festivale v Benátkach. V tých časoch sa ešte nemohlo cestovať, a zrazu sme boli uprostred hviezd, rovnocenní hercom ako Julietta Massina.“
Marián Geišberg nastúpil do divadla práve v čase, keď Pavla Mikulíka ranila mŕtvica. Dostal miesto v jeho šatni na Malej scéne, aj zaňho zaskakoval. Neskôr si s ním zahral v jeho poslednej inscenácii Na konci hry.
„Komunikoval ťažko, ale rozumeli sme mu a on nám,“ povedal Geišberg.
Ady Hajdu, Roman Luknár a Igor Krempaský prišli na VŠMU z divadla Ludus vystrašení: všade samí herci a jeden živý obrázok je ich vedúcim ročníka. Bol to Pavol Mikulík.
„Pre nás bolo veľmi dôležité, že mal čas nás počúvať,“ hovorí Ady Hajdu. „My sme ho počúvali tak, že sme chodili na všetky jeho predstavenia.“
Pri Mikulíkovi stratili pocit, že sú na hodine herectva. Nechával im voľnú ruku. „Škola nám zrazu nestačila. Začali sme sa stretávať na chalupe a založili sme herecký krúžok.“ Tak sa onedlho zrodila inscenácia Maratón, prvá Mikulíkova réžia. Úspešné predstavenie bolo študijným materiálom aj pre zrelých divadelníkov. Keď sa trojlístku po skončení štúdia začalo cnieť, podarilo sa im s Mikulíkom dať ešte dokopy vydarenú trnavskú inscenáciu Čakanie na Godota.
„Veľa pracoval, a potom sa mu, žiaľ, stal ten úraz. Je nám to veľmi ľúto,“ povedal Ady Hajdu za celú trojicu. Chceme sa mu za všetko veľmi poďakovať. Viem, že si to raz vypovieme. Tam hore sa začína grupovať dobrá partia.“
Posledná rozlúčka s Pavlom Mikulíkom bude 4. decembra o 11. hodine v sále Činohry SND.
Vybavujem si ho na jeho obľúbenom vozíku v Sade Janka Kráľa v Bratislave. Teraz akoby sa mi v tej perspektíve strácal.
Marián Labuda
Pavol Mikulík vo filme Južná pošta, ktorý vznikol v roku 1987.
FOTO – SFÚ
