e do veľkej konkurencie, pretože bude súťažiť na Medzinárodnom filmovom festivale Bratislava. Zajtra ho dokonca otvára. Jednu osobnú métu si s ním už však Fischer splnil. Odvážil sa do neho dať emócie. Smiech, plač i erotiku.
Ako to vyzerá s režisérom, ktorý sa niekoľko rokov nedostane k tridsaťpäťke? Je nervózny, cíti smútok alebo hnev?
„Samozrejme, že tridsaťpäťka je najvyššia méta. U nás sa s ňou režisér stretáva výnimočne, pri reklame, aj to ju iba ovonia. A smútok a hnev cítim skôr ako divák – v kinách nevidím skoro žiadny slovenský film.“
Na škole ste mali asi iné ambície a predstavy o kariére, aké máte dnes. Aké boli?
„Bol socializmus, všetko bolo jednoznačne nalinkované. Po škole boli iba dve možnosti: televízia alebo Koliba. Po niekoľkých rokoch asistovania prvá réžia. Ja som to absolvoval v televízii, stihol som nakrútiť niekoľko hraných videofilmov – a prišla 'generálna výluka’ pôvodnej tvorby.“
Boli ste predtým nadšení, zúriví mladíci?
„Boli. S Martinom Šulíkom a Jurajom Johanidesom sme boli spolu v ročníku. Zdalo sa nám vzrušujúce, že budeme kódovať výpovede a rýpať do establishmentu. Po revolúcii sa však všetko zmenilo, veď chvalabohu, a bolo treba hľadať nové témy. Ja ju napríklad nosím stále iba v hlave.“
Kedy bude hotová?
„U mňa je to extrémne dlhý proces. Najprv sa mi tá téma motala na papieroch kdesi po byte, potom v písacom stroji, a teraz je v 'kompjuteri'. Stále som s ňou nespokojný. Ešte aj starnem a mení sa mi pohľad na vec. Preto ju prerábam vravím si, že raz to azda príde."
O vašom filme Polčas rozpadu sa už povedalo, že je „taký neslovenský“. Čo to vlastne znamená?
„To je veľmi ťažká otázka, môžu ju posúdiť diváci. Slovenský film je komplikovaný pojem, pretože od roku 1990 sa nakrútilo primálo filmov na to, aby sme mohli povedať, čo to vlastne je.“
Je možné, že sa za slovenský film považoval Šulík, lebo nikto iný v podstate donedávna nenakrúcal?
„Je to možné, a v tom zmysle bude každý film, ktorý sa teraz nakrúti, neslovenský, lebo bude iný ako Martinove filmy. Doteraz nám chýbali rôzne žánre a rôzne spôsoby vyjadrovania, teraz sa však už konečne robí. Bude zaujímavé sledovať, ako sa ten priestor napĺňa. “
Ako je to medzi režisérmi, držia si navzájom palce?
„To neviem. Ja držím palce všetkým, čo sa do toho pustia. Všetci musíme bojovať, aby ľudia zase začali chodiť do kina. Nakrúcame pre nich, nie pre kritikov, kolegov, sponzorov ani pre rodinu.“
Myslíte si, že negatívna kritika v novinách môže od filmu odradiť?
„Myslím si, že môže. Ak si ľudia v novinách prečítajú, že film má veľa nedostatkov, chýb a ešte je aj nudný, čo si asi povedia? Pre nás je dôležitý každý divák. Čím viac ich bude v kine, tým viac filmov budeme môcť robiť.“
Česi do kina chodia aj napriek recenziám. Prečo?
„Tam sa filmy nikdy neprestali robiť. Česi chcú vidieť svojich obľúbených hercov, dokonca sa už dostali do fázy, že chodia na svojich obľúbených režisérov. U nás sú však populárne televízie, a v nich moderátori. Kto by teda chodil na hercov, keď ich nikto nepozná?“
Robili ste pre Polčas rozpadu kastingy?
„Robil a veľa. Mal som jasno v Jánovi Kronerovi a Táne Pauhofovej, pri iných postavách som ešte hľadal.“
Sú naši herci ochotní na kastingy chodiť?
„Je to pozoruhodné, ale uráža ich to. Vravia, kurnik, nech si ma prídu pozrieť do divadla. Nechápu, že film je niečo úplne iné. V zahraničí je to pritom bežné, herci stoja na konkurze v dlhom rade. Výnimkou je hádam iba Brad Pitt. Ak si ho vyberie producent, režisér asi protestovať nemôže.“
Aké máte metódy, aby ste pri vedení hercov dosiahli svoje?
„Nekričím na pľaci, nepoužívam invektívy, nerežírujem z diaľky. Som za intímny prístup. Keď som potreboval od Ivy Janžurovej slzu, sadol som si tesne k nej a pomaly sme si prechádzali situáciu. Nebolo raz, že sme si spolu poplakali.“
Filmári, a najmä herci, rozprávajú stále o veselých príhodách z nakrúcania. Je film hra?
„No, hra... Film je veľká drina. Každý deň je extrémne nabitý, pracuje sa aj osemnásť hodín, stále treba byť psychicky i fyzicky fit. Keď sme nakrúcali jednu scénu v aute, boli sme so zvukárom schovaní v kufri. Aby nás nebolo vidno, prikryli nás čiernou dekou. Vonku bolo štyridsať stupňov, vnútri päťdesiat, boli sme pomačkaní a nervy sme mali maximálne vypäté. V takom extrémnom nasadení ľahko vybuchnete a začnete sa z toho zúfalstva smiať. Ale to je iba jedna vec. Druhá vec je, že film je kreatívna práca a každá kreatívna práca by mala byť hrou. Je to vec skúšania a dlhých diskusií. A to je na tej hre krásne.“
Ale je to trochu drahá hra, nie?
„Preto z nej máme také nervy. Ak to preženiem, jeden nakrúcací deň stojí milión. Čo sa nestihne, to vo filme nebude, možnosť reparátu neexistuje. Lenže ani tá hra sa z neho nemôže vytratiť. Hneď by to bolo vidno.“
¶Poznáte psychické cvičenia, ako sa s takým náporom vyrovnať?
„Nie. Máte taký nabudený adrenalín, že ani necítite únavu. Je neľudské robiť osemnásť hodín a spať päť, ale naozaj niet kedy riešiť to, že vás bolí brucho, alebo že máte nádchu. Štyridsať ľudí totiž čaká na to, čo poviete. Je to šialenstvo, ale mám ho rád.“
A čo keď prídu neistoty?
„Nemal som na ne čas.“
Čo príde po takej mobilizácii? V akom stave je režisér po nakrúcaní?
„To človek zostane úplne rozsypaný, skoro emocionálna troska. Pri filmovom príbehu musí prežiť všetky osudy, to nie je zábava. Aj teraz trochu preháňam, ale naozaj som ešte dlho po nakrúcaní skoro každú noc režíroval v spánku, behal po byte a komponoval zábery. Nakoniec ma musela manželka odchytiť a vrátiť do postele.“
Stáva sa, že po mobilizácii človek ochorie. Bol to aj váš prípad?
„Ja som sa ešte neuvoľnil. Po nakrúcaní som šiel hneď do strižne, potom do zvuku, do mixu, teraz je zase premiéra. Dúfam, že sa to na mne nepodpíše. Neistoty a otázky, či sme to nemali urobiť inak alebo lepšie, určite prídu. Tým sa treba prehrýzť, aby bolo o čom hovoriť ďalej.“
Zostali vám dnes ešte nejaké ideály o nakrúcaní filmu?
„Jeden režisér, neviem presne meno, vyhlásil, že ak sa vo filme naplní o jedno percento viac ako polovica ambícií, je to absolútne víťazstvo."
Keby ste sa k filmu dostali skôr, keď ste mali dvadsať, oslovil by vás príbeh Polčasu rozpadu?
„Teraz prišiel v správny čas, súvisí s mojím vekom. Keby som mal dvadsať, možno by som potiahol inú líniu, režisér však musí vedieť nakrúcať so starším aj trojročným hercom. Môže nakrúcať hocijaký príbeh, aj o vojne, ak si v ňom vie niečo svoje nájsť.“
Čo sa vám páčilo v tomto?
„Že sú v ňom emócie. Keď sme pri strihu prišli k záverečným scénam, mali sme so strihačom skoro slzy v očiach. Pozerali sme sa na seba a vraveli si, že sme asi chorí. Plačeme na vlastných veciach. Tak sme si radšej dali pauzu a šli na cigaretu. Trochu som to teraz prehnal, ale aj to patrí k mojej práci, nie?“
Rád plačete v kine?
„Prekvapivo sa mi to stalo pri Levom kráľovi. Bol som na ňom so synom, on bol ešte malý, veľmi sa ho to nedotklo, ale ja som polovicu filmu nevidel, lebo som ho mal rozmazaný. Nezvyknem nosiť vreckovku, a to bola tentoraz chyba. V našich filmoch mi emócie chýbajú, s producentom Milanom Stráňavom sme si však povedali, že sa ich nebudeme báť.“
Prečo v našich filmoch nie sú?
„Asi sa za ne hanbíme, alebo nám pripadajú lacné? Pre mňa to bola naopak méta. Ak je niečo na smiech, tak nech sa herec rehoce, ak je to na slzy, no tak nech plače. A keď tam má byť erotika, nech ju teda vidno.“
Ste pripravený na reakcie na film?
„Samozrejme. Film je dialóg. Všeličo v ňom môže byť zlé, vždy sa však robí s dobrým úmyslom. Filmy sú o nás, môžeme sa v nich nájsť. V Polčase rozpadu je aj krásna kamera, výborní herci a skvelá muzika Oscara Rózsu. Myslím si, že keď na neho ľudia pôjdu, nebudú naštvaní.“
