I keď to cena Maľba 2007 nemá napísané v stanovách, pre PR aktivitu je bonusom práve šum okolo nej, ktorý získava najviac bodov. Na slovenské pomery vysoká odmena pre mladých víťazov (300, 200 a 100tisíc), len málokoho nechala ľahostajným. Navyše, je oceňovaná maľba, ktorá už niekoľko desaťročí radikálne rozdeľuje aktérov výtvarnej scény na jej odporcov a prívržencov. Toľká pozornosť, prirodzene, vyvoláva napätie. Paradoxne, práve to dnes výtvarná scéna potrebuje.
Komunikačný most
Druhé ročníky síce ešte neznamenajú tradíciu, ale sú prvým krokom k istote, že to raz tak bude. O šťastie sa pokúšalo osemdesiat umelcov vo veku do tridsaťpäť rokov a dvadsiati sa ho na chvíľu dotkli. Ich maľby sa dajú vidieť vo výstavnej sieni Kostola klarisiek v Bratislave do konca roka. Organizátori pripravili kvalitný katalóg, fajnovú vernisáž spojenú s vyhlásením výsledkov, za účasti všetkých možných médií.
Slová radosti víťaziek Juliany Mrvovej (1. miesto), Andrey Bartošovej (2. miesto) a Moniky Mikyškovej (3. miesto) sa dali počuť v menšinovom rádiu Devín alebo vidieť v markizáckej Smotánke. Všetky uvedené fakty hovoria v prospech organizovania ceny a ak by sa mal objektívne zhodnotiť jej obraz v médiách, tak by to bola pomaly najdôležitejšia udalosť tohoročnej výtvarnej sezóny. Výška odovzdaných súm a backround silného organizátora sa ukázali ako ten „správny“ komunikačný most medzi umením a našou postkomunistickou spoločnosťou.
Bez sily, ringu a úsmevu
Ani tak sa nedá prehliadnuť, že výtvarná obec prijala rozhodnutie poroty rozpačito Udeľovanie umeleckých cien vždy tak trochu zneisťujú reči a lobingu, priateľských väzbách alebo nezáväzná manipulácia v mene osobného vkusu. Na druhej strane určiť najlepší obraz roka namaľovaný mladým umelcom je ortieľom, ktorý sa dá overiť len časom, ktorý ešte len príde.
Nie je to o sile víťaziacej v ringu ani o najrýchlejšom bežcovi či najpríťažlivejšom úsmeve. Aj napriek neistotám, ktoré bude každé rozhodnutie aj v budúcnosti prinášať, parametre súťaže sú nastavené správne. Od anonymného prihlásenia diela do súťaže až po konečné vyhlásenie výsledkov odbornej poroty.
A ak sa tento rok porota rozhodla pre tri maliarky a na ich maľbách ocenila „prítomnosť štetca“, tak na budúci rok porota v inom zložení možno ocení maľby hrajúce na inú strunu. Lebo aj táto cena nie je len o ponuke osemdesiatich maliarov, ale aj o hodnotiacej porote, ktorá sa skladá z konkrétnych ľudí.
Spriemerovať hlasy
Každý z nich okrem svojej odbornosti prináša so sebou svoju skúsenosť s maľbou, svetovou scénou či vlastnou praxou. A aj keď sa hlasy sčítajú a urobí sa z nich priemer a v danej situácii sa dospeje k najobjektívnejšiemu výsledku, je to predsa len súčet subjektívnych postojov. Ktoré, predpokladajme, že v dialógu hodnotenia, sa rozhodli pre konkrétne tri obrazy.
To určite neznamená, že maľby Baffiho, Blaža, Černušáka, Mravca, Podobu, Sedláčika, Sirku, Šilleho, Sadovskej sú horšie. Stalo sa len to, že neboli prví, druhí ani tretí. Škoda, že sa nedá overiť, ako by výtvarná scéna zareagovala na ich víťazstvo.
Pravdepodobne Cena Nadácie VÚB sa svojou finančnou veľkorysosťou zapíše do našich malých dejín, ale to, či sa do nich zapíšu finalisti a víťazi, sa len ukáže. Či ustoja konkurenciu a ostanú v pamäti ako Galandova Madona, Fullova Pieseň a práca či Jasuschov Žltý mlyn.
Či vôbec majú na to, aby na ich obrazy aj o pol storočia bol niekto zvedavý.
Autor: Beata Jablonská (Autorka je kunsthistorička)
