Filmový publicista Miro Ulman: Slovenský film sa už prebúdza

Umieranie slovenského filmu je minulosťou. Novú nádej tentoraz ponúkajú nielen nadaní slovenskí dokumentaristi, ktorí už dlhšie zbierajú medzinárodné ocenenia, ale aj niekoľko hraných filmov. To najzaujímavejšie, čo na Slovensku vzniklo v roku 2007, ...

Miro Ulman (1959) ukončil Matematicko-fyzikálnu fakultu UK v Bratislave. V roku 1991 sa stal spoluzakladateľom a redaktorom filmového mesačníka Film Fan, ktorý vychádzal do roku 1995. Dva roky pôsobil ako publicista na voľnej nohe akreditovaný pre české f

Umieranie slovenského filmu je minulosťou. Novú nádej tentoraz ponúkajú nielen nadaní slovenskí dokumentaristi, ktorí už dlhšie zbierajú medzinárodné ocenenia, ale aj niekoľko hraných filmov. To najzaujímavejšie, čo na Slovensku vzniklo v roku 2007, prináša Slovenská sekcia 9. ročníka Medzinárodného filmového festivalu prvých a druhých hraných filmov v Bratislave. Po troch rokoch festival včera slávnostne otvoril práve slovenský film - Polčas rozpadu, ktorý navyše spĺňa aj kritériá medzinárodnej súťaže. Slovenská sekcia tak vlastne supluje národnú prehliadku nášho filmu, ktorá by mala byť prirodzenou súčasťou každej národnej kinematografie v Európe. Jej zostavovateľ, filmový publicista Miroslav Ulman, pre SME hovorí: "Naši ľudia filmy milujú, aj keď na slovenské nechodia do kina. Film Ja milujem, ty miluješ si kúpilo na DVD nosičoch až 9 491 ľudí. Ani vo sne by som tomu pred tým neuveril. Záujem tu je, len ho treba prebudiť novými filmami, ktoré by divákov naozaj oslovili."

V čase vlaňajšieho festivalu filmový teoretik Martin Ciel predpovedal, že tento rok zažijeme boom slovenského filmu. Stalo sa?

Situácia je rozhodne lepšia. Ak sa hovorilo, že slovenský film je vlastne mŕtvy, tak teraz z mŕtvych vstáva. Neprebúdza sa však ako Šípková Ruženka - v plnom rozpuku síl, zdravý a krásny. Ale bol úspešne resuscitovaný a dúfam, že po období rekonvalescencie sa postupne obnoví plnohodnotná funkcia všetkých orgánov.

Čo spôsobilo zmenu?

Už pred poldruha rokom sa zmenili podmienky udeľovania grantov v systéme audiovízie. Konečne sa totiž zistilo, že dať každému žiadateľovi 300-tisíc na film k ničomu nevedie. Známa je štatistika, že do filmov, ktoré neboli nikdy dokončené, sa za sedem rokov vložilo vyše 100 miliónov korún.

Kam zmizli?

Nikto nepochybil proti zákonu - peniaze sa minuli na vývoj projektov alebo na základné nakrúcanie a všetky sú vyúčtované. Boli teda použité na účel, na ktorý sa pridelili, ale divák sa výsledku nedočkal. Dnes je prostriedkov viac, navyše sú rozdelené medzi menej projektov. No odrazilo sa to až teraz. Minulý rok bol špecifický - hoci kinematografia disponovala 160 miliónmi, čo bolo asi o 60 percent viac ako v roku 2005, vlani prvýkrát po roku 1947 nevznikol ani jeden majoritne slovenský hraný film.

O to cennejšie sú skvelé dokumenty, ktoré vznikli bez ohľadu na všetko?

Film Marka Škopa Iné svety získal v Karlových Varoch nielen hlavnú cenu za dokument, ale ako prvý dokumentárny film v histórii festivalu aj cenu divákov. Pričom v konkurencii s hranými filmami, ktoré víťazili v Cannes, Rotterdame či v Benátkach. Je to veľký úspech. Na druhej strane STV, ktorá sa dlhé roky nepodieľala na serióznom financovaní nejakého hraného filmu, práve minulý rok podporila vznik televízneho filmu Dušana Trančíka Zima kúzelníkov. A ku koncu minulého roku som v rámci bratislavského festivalu na paneli pripravovaných projektov prezentoval až 38 filmov a dnes je jasné, že sa zvýšená podpora štátu konečne prejavila - je tu 10 filmov, z ktorých je 7 majoritne slovenských - čo je najviac od vzniku samostatného Slovenska. Štyri sú debuty a Polčas rozpadu režiséra Vlada Fischera bude po troch rokoch prvým domácim titulom v súťaži na MFF Bratislava.

Ako vyzerá tohtoročný panel?

Na rok 2008 je avizovaných štrnásť premiér, z toho jedenásť majoritne slovenských. Martin Šulík mi občas hovorí, že som veľký optimista, a keď číta moje správy a články, má pocit, že po Indii a USA je Slovensko tretím najväčším producentom filmov na svete. Necháme sa prekvapiť, koľko ich naozaj bude, ale ak by sa do konca roku 2009 dostala do kín aspoň tretina z teraz predložených 47 projektov, ktoré sa budú 7. decembra prezentovať na festivale, bude to úspech.

Aké filmy uvidíme na jar na budúci rok?

Vo februári by sme sa mali konečne dočkať Báthoryčky. Uvidíme, čo prinesie. Veľmi som zvedavý na celovečernú snímku syna Jána Kronera - Jakuba, ktorý sa volá BRATISLAVAfilm. Mal by to byť prvý slovenský film, ktorý sa dotýka i mladej hip-hopovej komunity v Bratislave. A na jar by sa mal dostať do kín aj film Jahodové víno, ktorého predpremiéra odznie už teraz na festivale. Je to poľsko-slovenská koprodukcia so Zuzanou Fialovou a Jiřím Macháčkom v hlavných úlohách, nakrútená podľa predlohy poľského spisovateľa Andrzeja Stasiuka Haličské poviedky.

Aký pocit ste v uplynulých "prázdnych" rokoch prežívali pri zostavovaní kolekcií slovenských filmov pre prehliadky v zahraničí?

Rád si spomínam na prehliadku Ostro sledované filmy v roku 2004 vo Varšave, na ktorej príprave som sa podieľal. So 75 titulmi to bola asi najväčšia kolekcia československej novej vlny predstavená v zahraničí. No pripraviť jednorazovú prehliadku slovenského filmu nie je až taký problém. Máme veľa dobrých starších filmov, ale pokiaľ niekto chcel, aby sme sa vrátili druhý raz a doniesli len to najnovšie, čo máme, už bolo zle. Vypomáhali sme si preto filmami, v ktorých máme minoritnú koprodukciu - Želary, Výlet, Tajnosti... Nedávno napríklad v USA robili prehliadku filmov z nových členských krajín EÚ, ktorá by sa zaoberala životom mladých ľudí. My sme však mali len O dve slabiky pozadu a tie s rokom výroby 2005 boli pre nich už staré. Takže sme nemali čo ponúknuť.

V čom bola podľa vás príčina takého dlhodobého prepadu slovenského filmu?

Jedna z nich sa tiahne od polovice 90. rokov a má názov - Koliba. Filmári sa vtedy nedokázali zjednotiť a spoločne obhajovať svoje záujmy. Každý bojoval len sám za seba. Radšej zháňali jeden milión na vlastný projekt, akoby sa dali dokopy a vydolovali by 100 miliónov pre všetkých. V kauze Koliba prevládli skupinové záujmy, takže naše filmové štúdiá a laboratóriá dopadli tak, ako dopadli. A teraz, keď sa nakrúca päť filmov súčasne, je veľmi ťažké dať dokopy nejaký poriadny filmový štáb, lebo väčšina maskérov, kostymérov a ďalších odborných funkcií opustila svoje profesie a venuje sa už niečomu inému.

Ako ste vnímali túto situáciu?

Bolo mi z toho smutno... Keď sa raz stratí domáci film z povedomia divákov, už len veľmi ťažko si získa naspäť ich dôveru. V tomto svoju úlohu zohrala aj STV, ktorá na rozdiel od Českej televízie do tvorby nových hraných filmov prakticky vôbec nevstupovala. A nevyrábala ani domáce dramatické relácie. Tak sa stalo, že slovenskí diváci okrem Zdenky Studenkovej, Maroša Kramára a pár ďalších hercov, ktorí moderovali nejaké zábavné relácie, prestali spoznávať slovenské herecké tváre. Neobjavili pre seba žiadnych obľúbencov, na ktorých by sa išli pozrieť do kina tak, ako to robia Česi, keď chodia na Dušeka, Holubovú, Macháčka...

Čím si vysvetľujete, že české publikum tak fandí svojej kinematogafii?

Čechy sú v tomto vlastne výnimkou aj v rámci EÚ. V Európe sú len 4 krajiny, ktorých diváci takto masívne vyhľadávajú práve domáce tituly. Slováci celkovo chodia málo do kina, a na slovenské filmy obzvlášť. Keď niekomu v zahraničí poviem, že náš film mal 3-tisíc divákov, väčšinou sa ma opýtajú, či je to číslo z bratislavskej premiéry. Keď sa priznám, že sa týka celého Slovenska za uplynulý rok, tak si myslia, že žartujem. V takejto situácii je veľmi ťažké získať niekoho na financovania filmu zo súkromných zdrojov. Kto by dával peniaze na film, keď neprináša žiadnu návratnosť?

Zamýšľali ste sa nad tým, prečo Slovensko na revolučné zmeny zareagovalo oproti iným krajinám tak, že prvé, čoho sa ľahko vzdalo, bola kultúra?

Vzťah ku kultúre na Slovensku nikdy nebol taký veľký ako v Čechách či v iných okolitých krajinách.

Zmení sa to, keď tu teraz máme viac pôvodných filmov?

Kvantita samozrejme neznamená kvalitu. Keď tu máme jeden alebo dva slovenské filmy za rok, každý na ne čaká ako na spasenie. Kým v Čechách vyrobia 20 filmov a každé dva týždne je nová premiéra, tak na zlý film sa rýchlo zabudne, lebo sa viac hovorí o tých lepších. U nás však nie je o čom rozprávať - len o tom jednom filme, ktorý ani nemusí byť nejaký zlý, ale povedomie o ňom sa časom stále zhoršuje. Tejto situácii určite pomôže nárast kvantity. Verím, že sa medzi novými hranými snímkami konečne nájde niečo, čo divákov ozaj osloví. A aby naši diváci pochopili, že sa niečo deje a na slovenský film sa oplatí prísť, musí ich byť niekoľko. Nie je to však otázka tohto a budúceho roku.

Aké dokumenty môžeme očakávať počas budúceho roku?

V kinách by sa ich malo objaviť dvanásť. V máji napríklad film Petra Kerekesa Ako sa varili dejiny, v ktorom režisér vykresľuje dejiny 20. storočia cez pohľad vojenských kuchárov. Objavil napríklad rakúskeho kuchára z 1. svetovej vojny, či ruského z čečenského konfliktu. A keď nakrúcal výpoveď istého kuchára z ponorky, ktorý pred jeho kamerou varil na brehu mora, nechal ho na rovnakom mieste, aj keď pomaly prichádzal príliv. Napokon tam ostal stáť po pás vo vode s plávajúcim náradím. Krása. Jeho kuchári vlastne hovoria o tom, že ak sa vojaci zle najedli, ovplyvnilo to možno viac chod vojny, ako rozkazy vojvodcov. A na jeseň by mali byť hotové Zlaté šesťdesiate Martina Šulíka, ktoré nakrúca v spolupráci s Čestmírom Kopeckým. Bude to séria televíznych portrétov režisérov československej novej vlny a zároveň celovečerný film.

Okrem panelu projektov pripravujete pre festival sekciu Slovenské filmy, ale iba z roku 2007. Nie je to málo?

Toto obmedzenie ma niekedy mrzí. Ak sa napríklad dozviem o nejakom filme až po festivale, na ďalší rok ho už nemôžem zaradiť. No výber najnovšej tvorby je tento rok dosť široký - 18 titulov hraných, dokumentárnych, krátkych a animovaných filmov. Vnímam to ako kompenzáciu národnej filmovej prehliadky, ktoré sú v Poľsku, Maďarsku a Čechách úplne bežnou záležitosťou. Aspoň takýmto spôsobom sa snažím, aby naši diváci videli pokope to najzaujímavejšie, čo tu tento rok vzniklo.

Čo vás zaujalo najviac?

Páči sa mi dokument Adama Nováka Ako sa pije v Banskej Bystrici. Je to syn Jana Nováka - spisovateľa a scenáristu, ktorý spolupracoval na Formanovom filme Valmont a na jeho autobiografii Co já vím?. Adam Novák žije v Chicagu, ale ocitol sa na študijnom pobyte na Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde nakrútil dokument, ako sa tam popíja v jednotlivých baroch. Zaujímavý je aj film Miša Suchého Pictograph, ktorý uvedieme v sekcii Proti prúdu, lebo nemá "správny" rok výroby (2006). Vznikal na miestach, kde bol sfilmovaný román Tiene zabudnutých predkov a je "poskladaný" z množstva fotografií. A spomeniem aj film Viktor, človek víťazný. Je to dokument o manažérovi, pri ktorom máte problém zistiť, či je to paródia, alebo "vážne". Spomenul som si pri ňom na slová Otta Reitera z Rakúska, ktorý mi povedal, že už celé roky čaká na nejaký dobrý triler alebo na paródiu z čias mečiarizmu, lebo práve toto obdobie považuje za veľmi vďačné pre našich filmárov. No my tu nie sme schopní reflektovať ani 60. roky...

Možno tu jednoducho neexistuje spoločenská objednávka. Čo si o tom myslíte?

Táto objednávka tu zjavne chýba. Už neviem, kto to povedal, ale možno je to tak, že v každej rodine je jeden partizán a jeden gardista, takže vždy sa jedna časť rodiny cíti byť dotknutá... Na Slovensku sa doteraz programovo vyhýbame upratovaniu dejín. V tomto smere je oveľa lepší náš dokumentárny film, ktorý je bližší skutočnosti a divák ho dokáže sledovať od začiatku do konca. V hraných filmoch občas už pri prvých záberoch stratíte dôveru k tomu, čo sa tam deje.

Prečo je to tak?

Neviem, či je to tým, že filmári si uvedomujú, že keď dostanú šancu niečo urobiť, nemusí sa to už zopakovať. Preto sa usilujú do jednej snímky dať všetky svoje témy naraz a ani jednu poriadne nerozvinú ďalej. Navyše tu veľmi chýba profesia dramaturga. A to už nehovorím o tom, že sa dnes veľa režisérov venuje aj produkcii. Cez deň nakrúcajú a po večeroch zháňajú peniaze. Musia rozmýšľať veľa smermi a nemôžu sa sústrediť na tvorbu. A keď sa nejaký film nakrúca 5 rokov, tak presvedčivý výsledok si už vôbec neviem predstaviť...

Debut Vlada Fischera Polčas rozpadu by mal byť iný aj preto, že sa nakrúcal v extrémne krátkom čase?

Som naň zvedavý a teším sa, že autorom scenára je Viliam Klimáček. Jedna z vecí, ktoré mi na domácej tvorbe prekážajú, je kvalita dialógov. Znejú absurdne, neprirodzene a strojene. Vôbec nevystihujú to, čo vidíte a počujeme vôkol seba. A práve Klimáčkove dialógy, ktoré poznáme z divadla, dokážu glosovať život taký, aký je. Vždy sa mi zdalo, že by ako autor filmového scenára dokázal všeličo zachrániť. Rovnako sa na budúci rok teším na pripravovanú filmovú verziu Vosátkovho English is easy, Csaba is dead, ktorej projekt ako jeden z 12 filmov východnej Európy vybrali tento rok aj do Cottbusu.

Martin Ciel tvrdí, že dokumentárny film je vlastne vrcholom filmového umenia a dnešný hraný film sa k nemu veľmi približuje. Cítite to podobne?

Hraný film sa rozdelil na dva prúdy - na okázalé snímky z multiplexov, ktoré obsahujú množstvo obrazových a zvukových efektov, ale samotný filmový dej ide na vedľajšiu koľaj - a na druhý, ktorý sa blíži k záznamu reality a spracováva s čo najmenším štábom konkrétny problém. Vždy, keď sa vraciam na Slovensko z nejakého zahraničného festivalu, ostro si uvedomím, že vznik dobrého filmu nemusí byť podmienený množstvom peňazí. Podstatná je totiž téma filmu, ktorou môžeme publikum zrozumiteľne osloviť. Nie každá téma potrebuje veľa prostriedkov na to, aby zarezonovala doma aj v zahraničí. A dokumenty majú výhodu v tom, že majú možnosť oveľa rýchlejšie reagovať na realitu, ktorá sa prudko mení. Prinášajú buď nové témy, alebo aspoň nový pohľad na už známu skutočnosť.

Dá sa ešte v hranom filme vymyslieť niečo neobvyklé?

Viaceré autority hovoria, že hraný film pre nich skončil začiatkom 70. rokov. Odvtedy sa podľa nich všetko iba opakuje, nič nové, zaujímavé nevzniká. Je to radikálna teória, ale obsahuje kus pravdy. Na druhej strane, keď prišiel Tarantino v Pulp Fiction so spôsobom rozprávania, ktorý bol známy už v 50. rokoch, pre dnešnú generáciu to bola novinka.

Ako ste vy, matematik a kybernetik, prepadli čaru filmového umenia?

Asi každý človek rád číta, chodí do kina alebo počúva hudbu. Teoretickú kybernetiku a matematickú informatiku som študoval v čase, keď sme tu mali len sálové počítače s páskami a vstupy sme zadávali cez dierne štítky. Napriek tomu som mal už v druhej polovici 70. rokov spracovanú celú československú kinematografiu tak, že som v nej mohol vyhľadávať a triediť podľa režisérov, názvov, roku výroby, čo vtedy ešte neexistovalo. Netrvalo dlho a zoznámil som sa s inými "nadšencami", takže po revolúcii som rád prijal miesto redaktora vo filmovom časopise Film Fan. Keď prestal vychádzať, ostal som už pri filmovej publicistike.

Koncom 90. rokov ste písali o filme na stránkach prvého internetového magazínu o kultúre InZine. Dodnes si mnohí pamätajú na vaše kino-rady Doktora Divnolásku. Bol to vrchol vašej publicistickej popularity?

Vtedy okruh ľudí pripojených na internet nebol taký veľký, ako je dnes... No raz som išiel do podchodu pri Centrálnom trhovisku a odrazu sa spoza môjho chrbta ozval hlboký hlas: "Doktor Divnoláska, poraďte mi, koľkokrát sa vo filmoch vyzliekla Jana Brejchová??" Keď som sa obzrel, zistil som, že to bol Robo Roth, s ktorým som sa predtým nikdy osobne nestretol! (Smiech.)

Prečo ste si zvolili práve toto meno?

Rozhodol som sa urobiť z mojich dobrých rád pravidelnú rubriku, a teda poradňu, ktorú si spájam s doktorom. A prvý, kto mi zišiel na um, bol Doktor Divnoláska z môjho obľúbeného Kubrickovho filmu z roku 1963 Doktor Divnoláska alebo Ako som sa naučil nerobiť si starosti a mať rád bombu - jednej z najslávnejších protivojnových satír so skvelým Petrom Sellersom v trojúlohe. Film bol u nás uvedený v rámci Projektu 100 - 2001, a tak som s ním mohol zoznámiť aj mojich čitateľov na Slovensku.

Platí ešte aj dnes, že naši ľudia filmy vlastne milujú?

Milujú ich, aj keď na slovenské nechodia. No keď sa slovenský film premietne v televízii, vždy si ho pozrie dosť veľa ľudí. Vlani sme vydali sériu DVD so slovenskými filmami 80. rokov a bol som prekvapený, že sa ich predalo vyše 100-tisíc. Napríklad film Ja milujem, ty miluješ si kúpilo 9491 ľudí. Ani vo sne by som tomu predtým neuveril. Záujem ľudí tu je, len ho treba prebudiť novými dobrými filmami, ktoré by divákov naozaj oslovili.

Čím vás najviac fascinuje filmové umenie?

Na vysokej škole som sa učil rozmýšľať a preberať informácie logicky a selektívne, čo teraz využívam pri spracovávaní štatistík. Film sa stal pre mňa rozptýlením, únikom do iného sveta, kde som mohol vypnúť z tých "nula - jedničiek" do humánnejšieho prostredia. Navyše, keď som bol mladší, ešte sa nedalo cestovať, takže prostredníctvom filmu som sa zoznamoval s celým svetom. A teraz necestujem, lebo už nemám čas a mám malé dieťa. Bohužiaľ, táto zmena prišla pre moju generáciu trochu neskoro, ale v každom prípade, vďaka za ňu.

Napriek tomu ste pochodili veľa svetových festivalov, čo sa nepodarí každému...

Na festivaly som jazdil, len keď som si to platil sám. Bol to drahý koníček, lebo publicistikou a fotografovaním som dokázal vrátiť svoje náklady len v jednej tretine. Ale videl som zasa veľmi veľa filmov a hovoril som aj s ich tvorcami.

Napríklad?

Okrem iných to boli herci Jack Nicholson, Will Smith, Kevin Spacey, Nicolas Cage, Priscilla Presley, Andie MacDowell, Renée Zellweger, Scarlet Johansson, režiséri Steven Soderbergh, Robert Rodriguez, Terry Gilliam, Terry Jones, Roy Andersson, Rob Marshall, scenárista Charlie Kaufman...

Na koho si rád spomeniete?

Úplne prvý rozhovor som robil v roku 1992 s držiteľom Oscara za animovaný film Munro Gene Deitchom (1924), ktorý od roku 1959 žije a pracuje v Prahe. Zobral si za ženu Češku a vďaka nemu sa niekoľko dielov Toma a Jerryho robilo v Krátkom filme Praha. Ak by ste tie diely videli, pocítili by ste odrazu inú poetiku... Takže asi preto prestala ďalšia spolupráca. (Smiech.) Ale vďaka nemu sa do Prahy dostala i ďalšia zákazková tvorba. Deitch má rád i džez a na svojom stereofónnom magnetofóne, ktorý bol prvým v Československu, nahral napríklad album SHQ. Supraphon ten pás od neho kúpil. A môj prvý zahraničný rozhovor bol s Nicholsonom.

Aký bol?

Presne taký ako vo filme. Naozaj platí, že čím je za človekom viac slávy, tým je príjemnejší. Bolo to v Paríži v roku 1994. Keď nás Lucy Collins, zástupkyňa Columbia Pictures a neter slávneho Philla prestavila a podali sme si ruky, uvažoval som o tom, že si ruku nebudem umývať a neskôr ju venujem múzeu v mojom rodnom meste. (Smiech.)

Stojíte pri mnohých projektoch, ktoré šíria filmy pre náročnejších divákov. Ste spoluautorom Sprievodcu klubovým filmom. Má ešte opodstatnenie takáto publikácia v čase internetu?

Určite áno, pretože nájsť informácie k starým ruským, bulharským alebo kolumbijským filmom ani dnes nie je ľahké. A záujem o ňu je - z prvých dvoch vydaní je na sklade už len asi 200 kusov. A keďže na budúci rok oslávi Asociácia slovenských filmových klubov spolu s českou asociáciou 15. výročie svojho vzniku a obe asociácie celý tento čas úzko spolupracujú, rozhodli sme sa pri tejto príležitosti vydať spoločnú publikáciu, ktorá zmapuje všetky filmy, obsiahnuté v našich kinotékach.

Ktorý slovenský film máte rád?

Najviac naše staršie filmy - s väčšinou novších mám naozaj problém, aby som si ich pozrel niekoľkokrát. Záhrada vznikla v roku 1995, odvtedy sa o ničom nehovorilo a všetko sa porovnávalo len s ňou. Nie je to zdravé, aj keď rukopis Martina Šulíka obdivujem - a týka sa to aj jeho dokumentov. Mám rád Iné svety Marka Škopa a tvorbu celej generácie dokumentaristov, čo debutovali pred pár rokmi a len teraz sa dostávajú k celovečerným snímkam. Zo starších si veľmi cením filmy Dušana Hanáka, Martina Hollého, Stanislava Barabáša... Predstavovali šťastné obdobie, keď sa slovenské filmy hrali aj vonku. Dodnes by sa tam mohli prezentovať kedykoľvek znovu, ale už ani o týchto ľuďoch za hranicami skoro nikto nevie. V 90. rokoch vznikla veľká medzera v aktívnom filmovom živote, takže dnes už ani naši klasici nie sú v prestížnych encyklopédiách. Na druhej strane, keď sme v Slovenskom filmovom ústave vydali ich filmy po anglicky otitulkované na DVD, dostali sme dobrú reakciu z rôznych regiónov Európy.

FOTO - MILAN DAVID

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  4. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  6. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  8. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom?
  9. Jarné prázdniny pri mori?
  10. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta
  1. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  2. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  3. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  4. Svadba v kraji lietajúceho mnícha Cypriána
  5. Vecný dar pre Detské kardiocentrum v Bratislave
  6. VZN o hazarde sa dá zachrániť
  7. Prieskum: Ako si Slováci požičiavajú? Hlavne rýchlo
  8. Čo prinieslo tohtoročné Záhradnícke fórum?
  9. Diplomaciu v praxi na EU v BA otvorila veľvyslankyňa Nórska
  10. Študenti z rôznych kútov sveta prichádzajú študovať na EU v BA
  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 9 855
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 9 717
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 7 951
  4. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 7 492
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 6 858
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 5 292
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 4 110
  8. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 3 629
  9. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord 2 832
  10. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet 2 720

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Prieskum Focusu: Smer mierne klesá, vládu by skladal ťažko

Ak by boli voľby tento mesiac, v parlamente by bolo osem strán.

DOMOV

Štúdia spochybňuje liek na cukrovku dovezený z Kuby

Najdôležitejšími výhradami sú nevýrazná účinnosť a otázna bezpečnosť.

SVET

Prečo vo Švédsku vidia krach multikulturalizmu

Švédsko priznáva problémy so začlenením utečencov.

Neprehliadnite tiež

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú, riaditeľ Art Film Festu Peter Nágel vysvetľuje prečo.

Beyoncé to nie je, ale má k nej blízko. Na Pohodu príde jej talentovaná sestra

Najväčší slovenský hudobný festival predstavil, kto bude jednou z jeho najväčších hviezd.

Rozdali Brit Awards: David Bowie nahral najlepší britský album

Pozrite si zoznam všetkých víťazov cien najlepšej britskej hudby.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop