Džezový hudobník je viachlavý drak

MATÚŠ JAKABČIC sa narodil do výtvarníckej rodiny, vyštudoval matematiku, ale aj tak ho napokon zlákala hudba.

Matúš Jakabčic (1961) - skladateľ, aranžér, gitarista, pedagóg. Narodil sa 14. 9. 1961 v Bratislave v rodine akademických maliarov Viery Žilinčanovej a Michala Jakabčica. Študoval teoretickú kybernetiku a matematickú informatiku na MFF UK, ktorú absolvova(Zdroj: JENA ŠIMKOVÁ)

Už vyše dvadsať rokov je neoddeliteľnou súčasťou slovenskej aj českej džezovej scény. Dosiahol v istom zmysle vrchol džezového hudobníka, vedie vlastný big band, ktorého CD nedávno vydali v Rakúsku. Poslucháči si obľúbili aj jeho cyklus koncertov v divadle Aréna. Je málo vhodnejších ľudí na debaty o veciach okolo džezu ako tento vysoký, aristokraticky pôsobiaci muž.Vyrastali ste v rodine výtvarníkov.

To, že ste začali robiť hudbu, bola revolta typu "robím niečo iné ako rodičia"?

Nie, bolo to priamočiare. Kamaráti z ulice mali kapelu, odišiel im gitarista, ja som veľmi chcel s nimi hrať, tak som si zadovážil nástroj a začal som brnkať. Kapela potom prestala existovať, ale ja už som bol v tom a išiel som ďalej.

K výtvarnému umeniu ste neinklinovali?

Bolo obdobie, keď som si kreslieval a maľoval, ale tuším len vtedy, keď som bol chorý. Takže asi z nudy. Nemal som kresliarsku zručnosť, ale rodičia hovorili, že mám farebné cítenie, zmysel pre kombináciu farieb.

V hudbe tiež ako aranžér kombinujete rôzne farby, nie je tam nejaká spojitosť?

Farby nástrojov kombinujem, ale u mňa sa hudba nespája s asociáciami v zmysle "zelená lúka". Hudba má svoj vlastný jazyk, nemusí sa spoliehať na vizuálne pomôcky.

Viesť vlastný big band a písať preň autorský repertoár je pre džezového hudobníka absolutórium, ale nie je to aj trochu komplikácia života? Už len manažovať sedemnásťčlenný orchester zložený so špičkových slovenských a českých hráčov musí byť náročné.

To je pravda, ale našťastie mi manželka pri vybavovaní dosť pomáha. Je s tým robota, ale stojí to za to, zážitok je neopakovateľný. Keď sa tí ľudia stretnú a majú z hudby radosť, je to pre mňa veľké zadosťučinenie. Stretnú sa rôznorodé temperamenty, nástroje a spôsoby hry a robia niečo spoločné, to je veľká sila. A okrem toho sa v big bande zabavíme aj cez pauzy či na cestách. Je zvláštne, že v big bandoch bola vždy najväčšia zábava.

Ako ste prišli k džezu?

Na gitare som začal s beatlesovkami, potom som počúval džezrock. Neskôr som videl v televízii Bennyho Goodmana, a to ma veľmi oslovilo. Aj vďaka tomu som pozornosť obrátil k džezu a robil som to veľmi systematicky. Začal som čítať knihy, sledovať smery, zaujímať sa o históriu.

Na vysokej škole ste vyštudovali matematiku, má hudba niečo spoločné s matematikou? Hudba sa tiež dá vyjadriť číslami.

Niektoré veci v hudbe sa dajú popísať matematickým jazykom, pri iných je to zasa problém. Analytické, exaktné myslenie je asi súčasťou mňa, ale nemôžem povedať, že by som hudbu vnímal iba hlavou. Na jednej strane je racionálne myslenie, na opačnej strane emócia, spontánnosť, intuícia. Hudba by mala obsahovať aj jedno, aj druhé. Džezový hudobník je ako viachlavý drak. Jednou hlavou počúva seba, druhou počúva ostatných, treťou zaznamenáva, čo sa dialo predtým, štvrtou rozmýšľa, kam by sa jeho hra mala uberať a neexistuje univerzálny recept, ako by tieto hlavy mali spolupracovať.

Čo je vlastne džez?

Toto je mimoriadne ťažká otázka. Džez sa od iných žánrov líši hlavne rytmom. Jasné, dôležitá je aj improvizácia, ale rytmus je podstatný. Tento rytmus môže za to, že džez je hudba obsahujúca kombináciu pokoja a dynamiky, napätia a uvoľnenosti, dravosti a ležérnosti, a čo je dôležité, tieto protipóly pôsobia v jednom momente, súčasne.

Počítače umožnili robiť hudbu aj ľuďom, ktorí nie sú v pravom zmysle slova hudobníci, teda nevedia hrať na hudobnom nástroji. Ako sa pozeráte na takúto tvorbu?

Niežeby bolo nepodstatné, kto má aký background, ale v konečnom dôsledku je pre mňa vždy dôležitý výsledok. Aj človek, ktorý nie je študovaný, môže vytvoriť hodnotné veci. Technológie sú iba pomôcka, ďalší hudobný nástroj, a ide len o to, čo s tým človek urobí.

Džezoví hudobníci majú povesť do seba uzatvorených ľudí, ktorí nebývajú veľmi tolerantní ku komerčnejším hudobným žánrom. Máte pochopenie pre pop? Ak áno, pre aký?

Pre taký, ktorý obsahuje džezové prvky, alebo z džezu vychádza. Ale pop je vlastne množstvo žánrov. Keď niekto povie, že robí vážnu hudbu, džez alebo rock, tak si približne vieme predstaviť, o čo ide. Ale pop má nesmierne veľa podôb, je to ako široká rušná ulica s mnohými prúdmi. Samotný džez bol až do 40. rokov populárnou hudbou, vtedy sa hudba nedelila na džez a pop. Džez bol popom. Ale čo sa týka iných žánrov, viac ma zaujíma vážna hudba.

Myslím, že vôbec nezaškodí, keď sa aj popová speváčka orientuje v džeze - napríklad Christina Aguilera by bola určite výborná džezmenka.

Na nej je vidieť, že vyrastala v Amerike, v kultúre, kde sa džez zrodil. Keď sme sa bavili o populárnej hudbe, ešte dodám, že mne konvenuje tá americká. Džez je pre mnohých, aj pre mňa, fundament. Dáva niečo, z čoho sa dá zmysluplne vychádzať.

Študovali ste na prestížnej Berklee College Of Music v Bostone. Ako na vás zapôsobila Amerika?

Z hudobnej stránky to bola obrovská skúsenosť. Ak chce človek piť čistú vodu, musí ísť k prameňu a pre džez je tým prameňom Amerika. Na druhej strane, tá škola je trochu skleník, ktorý vytvára pre štúdium hudby asi ideálne podmienky, človek tam nepríde do styku s "normálnou" Amerikou. No keď sa to tak vezme, "normálna" Amerika nie je ani New York. A práve ten je pre džezmena najzaujímavejší.

Ste skladateľ a aranžér, na Berklee ste dostali špeciálnu cenu Charlesa Mingusa. Čo je na skladaní či aranžovaní najťažšie?

Vymyslel som si príklad - prechádzku v prírode, hovorievam ho študentom. V diaľke vidíme vrch s celou scenériou, ale nevidíme jednotlivosti. Ideme bližšie, začínajú byť zreteľné jednotlivosti, ale celok sa stráca. Keď prídeme pod kopec, vidíme jednotlivé stromy. A keď sa priblížime úplne blízko, zbadáme štruktúru kôry, kameňov, jednotlivé listy, ale kopec už nevidíme vôbec. Skladateľ a aranžér musí v každom momente vidieť skladbu zo všetkých pohľadov naraz. Keď sa príliš vŕtame v detaile - to je ten list stromu, môžeme stratiť predstavu celku.

Máte za sebou cyklus úspešných koncertov v divadle Aréna, aké boli?

Vďačím za ne riaditeľovi divadla Aréna, hercovi Jurajovi Kukurovi. Videl ma, keď sme hrali na Pražskom hrade pre českého prezidenta so saxofonistom Štěpánom Markovičom. Prišiel potom za mnou s víziou, že by sme mohli urobiť sériu koncertov, kde by som účinkoval vždy s inou formáciou a zároveň predstavil nejakých štýlovo vhodných hostí. Naozaj sa mu to podarilo zrealizovať, zohnal sponzora, vďaka ktorému sa koncerty mohli spropagovať. Džez mnohí považujú za takmer okrajový žáner. Pre mňa bolo príjemné zistenie, že ľudia prídu aj na slovenský džez, keď o tom vedia. Bez reklamy to, žiaľ, nejde.

Myslíte si, že slovenský džez by potreboval väčšiu podporu zo strany štátu?

Jednoznačne áno, ale myslím si, že kultúra vo všeobecnosti by mala mať väčšiu podporu. Nedávno u nás hrali Vienna Art Orchestra, čo je jeden z najlepších európskych big bandov, hrajú už tridsať rokov. Majú štátnu podporu a ešte aj stabilného sponzora, súkromnú firmu, sú vyslancami rakúskej kultúry. Majú podmienky ako štátny filharmonický orchester. Nemusia sa naháňať po kšeftoch pre obživu. Vtedy sa dá urobiť špičková hudba.

Džezoví hudobníci sú ako od macochy. Nič proti hercom, ale tí majú svoje kamenné divadlá plus dabingy, reklamy a seriály, džezoví hudobníci akurát neistotu.

Sú na tom ešte horšie ako ich kolegovia z oblasti vážnej hudby, a pritom, čo sa týka muzikantských kvalít, sa im vyrovnajú, u nás máme naozaj špičkovýh džezových hudobníkov v európskom kontexte. Taký člen symfonického orchestra príde do roboty a musí podať kvalitný výkon, ale má profesionálny servis, nemusí sa o nič starať. Džezový hudobník musí byť sám sebe manažérom, šoférom aj technikom. A pritom takisto musí denne cvičiť a komponovať, aby napredoval, alebo sa aspoň udržal vo forme. V džeze neexistuje "padla". Samozrejme, toto sa týka aj umelcov z oblasti vážnej hudby, ktorí nie sú členmi štátneho orchestra, džezmeni však takúto možnosť nemajú vôbec. Je zákon o Slovenskej filharmónii, Národnom divadle či národnej galérii, ale nie je zákon, ktorý by sa týkal systematickej podpory džezovej hudby.

Nebolo by to trošku čudné, že by bol nejaký štátny džezový orchester? To mali len v Sovietskom zväze.

Naozaj to znie smiešne, ale napríklad práve Vienna Art Orchestra sú vlastne štátnym orchestrom. Nehovorím o tom, že by mal štát vydržiavať nejakú kapelu, ale dávať do tejto hudby stále financie, s ktorými by sa dalo rátať. Grantový systém je taký, že človek grant môže dostať a nemusí. A pritom cyklus koncertov v Aréne naozaj ukázal, že to môže fungovať, ak sú peniaze. No chyba je aj na strane muzikantov, keby sa nás dalo dokopy viac a išli by sme po tom, vytvoriť džezu lepšie podmienky, možno by to bolo účinné. Kolegovia v Maďarsku to dokázali, vydupali si systematický príspevok maďarského ministerstva kultúry, každý rok dostávajú na projekty sumu, s ktorou môžu fixne rátať.

Vynikajúci saxofonista Rado Tariška zo silnej generácie tridsiatnikov nedávno v rozhovore povedal, že slovenský džez začal ich nástupom, neprišlo vám to ako štyridsiatnikovi zaťažko?

Rozprával som sa s ním a priznal, že prestrelil a vyznelo to arogantne. Pravda je, že - generácia 197X priniesla do slovenského džezu obrovskú kvalitu. Je v nej veľa dobrých džezmenov, čo bolo predtým skôr ojedinelé.

A čo ľudia s "dvadsiatkou na krku"? Tam sa nečrtajú talenty v nejakom väčšom množstve?

Sú to skôr ojedinelé výnimky. Je dosť možné, že po tých tridsiatnikoch bude priepasť.

V tomto čase vyšiel album vášho big bandu s hosťujúcim rakúskym saxofonistom Harrym Sokalom. Nahrali a vydali vám ho v rakúskom rádiu ORF, to je celkom príznačné, že sa u nás nenašiel nikto, nie?

Nie je to celkom tak, veľký záujem mal vydavateľ Jano Sudzina z Košíc, ale nahrávanie big bandu je technicky a finančne veľmi náročné, tak som rád, že to dopadlo takto. Vzniklo to tak, že som oslovil redaktora rakúskeho rozhlasu Herberta Uhlira, či by sme tam nemohli zahrať, jemu sa to páčilo a navrhol rakúskeho hosťa. Sám povedal, že by aj nahrali cédečko v rámci ich edície.

Pôsobíte ako pedagóg, mali ste povesť prísneho, nekompromisného učiteľa. Zmenilo sa to?

Áno, ten zápal ma už opustil. Prísny som bol, ale zlé známky som nedával nikdy. A niektorí hudobníci zasa zvyknú preháňať, tak to treba brať s rezervou. Študentom sa snažím len povedať, že nič nie je zadarmo a naozaj tomu musia venovať veľa energie a snažiť sa ísť do hĺbky, aby boli dobrí.

V džeze nie sú prípady geniálnych diletantov?

Ak tým rozumieme ľudí, ktorí nemajú oficiálne hudobné vzdelanie, tak áno, hoci takéto prípady sú vzhľadom na stúpajúcu úroveň džezového školstva vo svete čoraz zriedkavejšie.

Je džez rehoľa?

Keď poviem áno, bude to vyzerať, že som rehoľník, a to nie som. V určitom zmysle je to tak, že sa mu treba naozaj venovať systematicky. Talent je veľmi široký pojem. Ide o to, čo s ním človek urobí. Džezmeni, ktorých uznávame, sú extrémne pracovití ľudia. To nutne neznamená, že museli roky študovať na nejakej škole, ale čas a energiu do toho dávať museli. Keď mal gitarista Pat Metheny pätnásť rokov, vedel hrať všetky sóla Wesa Montgomeryho. Keď mal osemnásť, prišiel za legendárnym Garym Burtonom a povedal, že chce hrať v jeho kapele, lebo pozná všetky ich skladby. Vyskúšali ho a hneď aj zobrali.

Čakáte so ženou prvé dieťa. Keď bude počúvať hudbu, ktorá vám nebude po vôli, budete sa ho snažiť prevychovať, alebo budete pozorne počúvať, čo sa mu páči a niečo si z toho vziať?

Tak to naozaj neviem. Dúfam len, že budem otvorený vplyvom a zároveň nápomocný pri tom, aby si vyberal kvalitu, pričom, samozrejme, rátam s tým, že sa to môže minúť účinkom.

K silnej generácii mladých džezmenov patrí podľa Jakabčica aj saxofonista Radovan Tariška, s ktorým často koncertuje.

S bubeníkom Martinom Valihorom si v Aréne zahral v projekte Madhouse.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  2. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  3. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  4. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  5. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou
  6. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  7. I cez prázdniny testujte elektrobicykle
  8. 5 dôvodov, prečo sa prihlásiť na konferenciu ENERGOFÓRUM®
  9. V meste či mimo mesta, stále s kvalitným internetom
  10. Máte už vybranú dovolenku na júl?
  1. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  2. Funguje predaj realít aj bez maklérov?
  3. BILLA a ÚNSS skontrolovali zrak 10 380 slovenským deťom
  4. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  5. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  6. Borguľa žiada vyrúbenie dane pre americkú ambasádu
  7. Stanovisko Klubu pre BA k mimoriadnemu rokovaniu zastupiteľstva
  8. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou
  9. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  10. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  1. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky 5 944
  2. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade 4 635
  3. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku 4 093
  4. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou 3 421
  5. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami 3 009
  6. I cez prázdniny testujte elektrobicykle 2 045
  7. Chcete vedieť všetko o vašej krvi? Čaká vás 6000 typov vyšetrení 1 582
  8. Máte už vybranú dovolenku na júl? 1 564
  9. V meste či mimo mesta, stále s kvalitným internetom 1 081
  10. 5 dôvodov, prečo sa prihlásiť na konferenciu ENERGOFÓRUM® 660

Hlavné správy zo Sme.sk

ŠPORT

Tour bola bez Sagana nudná, no ponúkla aj nový objav

Vybrali sme päť najzaujímavejších momentov z tohtoročnej Tour de France.

PLUS

Spievajúci dom týral operou celú ulicu

Je to najabsurdnejší susedský spor, ktorý sa na Slovensku odohral.

KULTÚRA

Zomrel Štefan Nosáľ, zakladateľ a dlhoročný vedúci Lúčnice

Štefan Nosáľ ostane navždy s nami, odkazujú členovia Lúčnice.

KOMENTÁRE

Nemému Dankovi ani vlastná hovorkyňa nerozumie

Problém je v samotnej SNS a v jej softvéri.

Neprehliadnite tiež

Štefan Nosáľ: Ako sa kedysi tancovalo? Otec to vystihol najlepšie - vyskakovau, kerý ako vedeu

Profesor vychoval okolo seba ľudí, ktorí vedia ako ďalej, aj keď tu už on sám nebude.

Ďurovčík: Nosáľ bol géniom národa. A ten naňho nikdy nezabudne

Choreograf si spomína na svojho učiteľa, priateľa, mentora.

Zomrel Štefan Nosáľ, zakladateľ a dlhoročný vedúci Lúčnice

Štefan Nosáľ ostane navždy s nami, odkazujú členovia Lúčnice.

Jamiroquai zahrali diskotéku pre viac generácií. Kto pri tom dýchal?

Koncert britskej kapely ukázal, že Colours of Ostrava vie poskladať dobrý program. Na problémy naráža inde.