S Pavlom Mikulíkom som sa zoznámil na konci 50. rokov minulého storočia pomerne typicky pre našu generáciu: na jednom z fantastických nedeľných predpoludní Lasicu a Satinského v niekdajšom Tatra-kabarete, teda v dnešnom Štúdiu L+S. Životnosť týchto pre nás priam zázračne slobodných predpoludní nebola dlhá - komunisti ich zakázali priam do roka a do dňa. A práve v tom výnimočne šťastnom roku sme s Paľom zistili, že sa smejeme na tých istých fóroch, tlieskame tým istým dialógom a máme radi tú istú džezovú hudbu
(vtedy sa "odbojovo" písalo jazzová hudba).Onedlho, v roku 1961, sme sa ocitli spolu na rovnakej škole - na Divadelnej fakulte VŠMU. Paľo patril k najtalentovanejším hercom a v ročníku sa veľmi rýchlo vytvorila mušketiersky nerozlučná trojica: Stano Dančiak, Marián Labuda, Pavol Mikulík. Už v druhom ročníku sa doslova vrhli na texty jednoaktoviek Slawomira Mrožka Strip-tease a Veselica a ako prví uviedli poľského majstra absurdných grotesiek na slovenské javisko. Boli to vtedy v Redute nezvyčajne provokujúce a šokujúce predstavenia, na ktoré sa hrnuli študenti zo všetkých vysokých škôl v Bratislave.
Legendárna trojica
Paľovi však jediný raketový štart nestačil. Krátko nato inicioval spoluprácu s mímom Milanom Sládkom a necelý rok po Mrožkovi mal v Redute premiéru pôvabný biblický príbeh zo 16. storočia - Kyrmezerova Komedie o bohatci a Lazarovi. S ňou sme potom doslova "obehli" Európu, až sme napokon vyhrali aj slávny svetový festival študentských divadiel vo francúzskom Nancy a ako víťazi sme vystúpili na vrcholnom divadelnom podujatí UNESCO - na Divadle národov v Paríži. Paľo Mikulík tu hral po zásluhe "božskú postavu" Otca Abraháma, Marián Labuda spravodlivo potrestaného Bohatca a Stano Dančiak posmrtne odmeneného úbohého Lazara, spočívajúceho na večnosti v náruči Mikulíkovho Abraháma.
Legendárnu trojicu prijali po promócii v roku 1965 do Činohry SND (kde všetci traja vystupovali už aj predtým ako študenti). No len čo sa nám spoločne v legendárnom roku 1968 podarilo založiť miniatúrne, ale významom pre nás všetkých pätnástich podstatné a konečne aj slobodné Divadlo na korze, "traja mušketieri" Dančiak, Labuda a Paľo Mikulík ani na chvíľu nezaváhali a odišli z Národného do pivnice na večne živom bratislavskom Korze, kde už boli niekoľko mesiacov udomácnení aj Lasica so Satinským.
Nové šance
Vzrušujúce tri divadelné sezóny, ktoré skončili v roku 1971 zákazom a rozpustením Divadla na korze výnosom "normalizačného" Válkovho Ministerstva kultúry SR, znamenali pre všetkých - a teda aj pre Paľa Mikulíka - veľmi veľa. Najpodstatnejšou bola skúsenosť relatívne slobodnej tvorby v generačnej partii spriaznených duší. Takú skúsenosť už nebolo možné nikomu z nás vymazať z pamäti.
Po zrušení Korza bola väčšina hercov "prevelená" na Novú scénu. Našťastie prišiel na Novú scénu režisér Miloš Pietor, ktorý predtým inscenoval na Korze Gogoľa a Čechova, a tak partia hercov z Korza dostala opäť šancu (Mikulík Tuzenbacha v Troch sestrách a Guildensterna v Hamletovi). A keď o pár rokov milostivo dovolili režírovať aj Strniskovi, tak tých šancí bolo ešte viac - Paľo Mikulík v Pietorových a Strniskových inscenáciách vytvoril celý rad skvelých postáv (Buenca v Clavijovi, Macduffa v Macbethovi, hlavnú postavu v Ivanovovi).
Kuchár revolúcie
Napokon sa Paľo Mikulík v roku 1983 vrátil tam, odkiaľ v roku 1968 odišiel - do Činohry SND. A opäť tu našiel "spriaznené duše": režisérov Petra Mikulíka, Pietora, Vajdičku a neskôr i Strniska. S Pavlom Hasprom spolupracoval najmä na mnohých televíznych inscenáciách.
Paľo Mikulík bol všestranný herecký talent. Už od detstva účinkoval v rozhlase, od "junáckych liet" aj v televízii a vo filme. Najväčšmi sa však preslávil filmami z 80. rokov - Tisícročná včela, Južná pošta, Lekár umierajúceho času, Perinbaba.
Pavol Mikulík mal zmysel pre humor; nie však "hurónsky" a vulgárny, lež inteligentný, s miernou dávkou irónie. Spočiatku chlapčenské, mladícke a lyrické postavy vystriedali figúry rozpornejšie, trpkejšie, dramatickejšie.
Vo veku "mužnej zrelosti" si však Paľo Mikulík zvolil ešte jednu úlohu - pedagóga herectva na VŠMU. Učeniu venoval všetky svoje bohaté skúsenosti, vzácny voľný čas a - poviem to pateticky - celú svoju dušu. Študenti ho milovali; opýtajte sa hoci Vlada Hajdu či Romana Luknára. A v novembri 1989 sa nielenže jednoznačne postavil na ich stranu, ale počas štrajku, výjazdov a demonštrácií študentom vlastnoručne na divadelnej fakulte vyváral. Revolúcia sa tak pre Mikulíkových študentov stala i kulinárskym zážitkom, lebo Paľo varil ozaj skvele! A to už prosím od svojich študentských čias.
A just nie!
Správa o jeho mozgovej príhode a následnom ochrnutí, ktoré ho postihli v lete 1993 počas práce v košickej televízii, prišla ako blesk z jasného neba. Paľovi sa totálne zmenil život. No nasadenie a húževnatosť, s akými zvládal svoju profesiu, zacielil teraz na svoju chorobu. A po čase ste ho mohli nielen vidieť v Bratislave korzovať sa na elektrickom invalidnom vozíku, ale v roku 2000 i na Malej scéne SND, kde bravúrne zahral nemú postavu postihnutého otca Jaspera v dráme Simona Graya Na konci hry (za tento výkon dostal Krištáľové krídlo v kategórii divadlo a film, o päť rokov bol uvedený do Siene slávy v ankete OTO).
Skrátka, jeden z troch mušketierov sa svojmu osudu nemienil poddať. Toto Mikulíkovo odhodlanie dokladá i názov jeho knižky spomienok "A just nie!" Jeho často opakovaným životným heslom bolo "Vydržať!"
Napokon ho smrť premohla. Ale azda Paľa Mikulíka pritúli aspoň sčasti taká láskavá náruč, akou bola tá jeho, keď v nej spočinul Kyrmezerov úbohý Lazar.
Martin Porubjak
