„Tak na tebe ta sláva přece jen dolehla a věnec ti budiž dán. A to se nestydíš? Stydíš, viď. A dobře ti tak,“ reaguje Jiří Voskovec na informáciu, že Jan Werich dostal titul národného umelca. „A proč mi píšeš na adresu národní umělec. Doufám ze srandy, to doufám,“ naznačuje svoju nespokojnosť laureát.
Rok 1963, ktorým sa začína druhý diel doteraz nezverejnenej korešpondencie Voskovca, žijúceho od roku 1948 v americkej emigrácii, a Wericha, priniesol však pre oboch predovšetkým vytúžené osobné stretnutie vďaka montrealskej svetovej výstave. „Je to krásnej pocit Ti psát po tý návštěvě. Připadáš mi strašně blízko. Musí se to takhle dělat dál a často.“
Dokument i literárny skvost
Nasledovalo päť rokov, počas ktorých sa v Československu reformné prúdy v komunistickej strane, sprevádzané sympatiami a nádejami verejnosti, snažili o „poľudštenie“ režimu. Rušno však bolo aj za hranicami, pamätné 60. roky priniesli zmiernenie studenej vojny medzi Západom a sovietskym blokom, ale aj mnohé dramatické udalosti. V kontexte tejto korešpondencie to bol nepochybne aj atentát na amerického prezidenta Kennedyho.
Politické udalosti však boli len pozadím výnimočného dialógu, ktorý títo „najlepší mužskí svojho života“ neustále na diaľku viedli. Bravúrny štýl ich komunikácie, večný humor a nádherný jazyk plný metafor, archaizmov, dadaizmov a ďalších čarovných novotvarov („jest nadále tolik kupodivů - nesmíš se přestat kupodivit“) robia z korešpondencie popri svedectve o ich životoch a dobe aj skutočný literárny skvost.
Práve brilantnosť listov môže vyvolávať dojem, že obaja rátali s ich neskorším uverejnením. Proti tejto úvahe však stojí fakt, že si nekladú servítky pred ústa a neraz nelichotivo komentujú činy konkrétne menovaných ľudí, nehovoriac o vzájomnom poskytovaní si dôverných informácií z vlastného súkromia.
Rozdielne herectvo
Korešpondencii dominujú otázky umenia a tvorby, plánov i zmarených nádejí, charakterizované úžasnou zhodou a zohratosťou („i negativně nám to myslí a cejtí paralelně“), no zároveň ovplyvňované ich rozdielnymi spoločenskými pozíciami v diametrálne odlišných spoločenstvách.
Voskovec popri divadelných úspechoch na Broadwayi či účasti v niekoľkých filmoch po boku najväčších hollywoodskych hviezd musel neraz prijať z existenčných dôvodov aj problematickejšie ponuky: „Ježto jsem se rozhodl pro tuhletu individuální svobodu, musím rovněž přijmout ty momentální paniky nejistoty.“
Súčasne si uvedomoval aj z toho vyplývajúce problémy prípadnej spolupráce s Werichom. „Během let a rozdílnych pracovních okolností se nám podstatně pozměnily standarty. Jsi herec-autor, jako jsme bejvali za starejch časů spolu, kdežto já se z nutnosti přehrál do herce-interpreta.“
Werichove obavy
Hlavnou starosťou Wericha však bol čoraz viac jeho zdravotný stav, najmä v horúcom roku 1968 trávil mnoho času v nemocnici. „Jsem unavený a někdy smutný clown,“ zdôveruje sa priateľovi, ktorý od neho žiada správy o Pražskej jari. „Celkem vzato probíhá tu něco velikého, jenže nevíme ještě co. Zda hovno, či čin. Uvidíme,“ informuje ho Werich a neskrýva svoje neskôr naplnené obavy: „Naši přátelé jsou naSSSRáni a hle, Češi zatím obviňují jeden druhého a závodní dělnické milice mají zbraně.“
Po okupácii Voskovec organizuje finančnú pomoc, kniha zaznamenáva jeho telegram zo 6. septembra, v ktorom zháňa listinu najviac ohrozených českých intelektuálov a následne pozýva Wericha do USA. Ten je sklamaný („Člověk je starý, unaven tím, že vždycky to, zač bojoval a co se mu jeví konečně na dosah ruky, najednou rozbředne v moři hoven blbých a mocných principálů“) a jeho váhanie znásobujú aj argumenty dcéry Jany o tom, že „národ ho potrebuje“.
Voskovec koriguje
„Otázka je, kde a jak svobodného se vyjádřit tě potřebuje víc. A pak je důležité si pamatovat, že ty se potřebuješ,“ znie odpoveď spoza oceánu. Nakoniec Werich do Ameriky odišiel, no vzápätí ťažko ochorel, o čom informujú Voskovcove listy Werichovej manželke Zdenke, ktorými sa kniha končí.
Nenápadné nahliadnutie do pripravovaného tretieho zväzku sa čitateľovi ponúka pár stránok predtým, kde v liste zo 16. augusta, päť dní pred okupáciou, Voskovec píše: „Mám dobrý pocit, že nejhorší krize je za námi. Von bratr Rus zřejmě netušil, že Č. a S. jsou někdy také stateční a hlavně když mají skutečného vůdce.“
Editor k tomu zaradil aj vetu, ktorú Voskovec dopísal na okraj až v 70. rokoch: „To jsem byl vůl.“
Jiří Voskovec & Jan Werich: Korespondence II.
Akropolis a Nadace Jana a Medy Mládkových, Praha 2007. Editor Ladislav Matějka.
