Renomovaný nemecký operný režisér PETER KONWITSCHNY sa preslávil už aj na Slovensku. Keď v Slovenskom národnom divadle naštudoval operu Madame Butterfly, vyhlásil, že novú budovu treba zavrieť. Nefunkčná opona totiž takmer ohrozila premiéru.
Väčšinou sa pri premiérach neskloňujú problémy, no vy ste sa rozhodli inak. Prečo?
„Dúfam, že verejným hovorením o problémoch som divadlu pomohol. S nefunkčným ovládaním elektronickej techniky javiska sa nedá robiť divadlo. Systém v novom SND je nielen 10 až 15 rokov starý, ale najmä poruchový. Mali sme nakoniec šťastie, že sa nám podarilo nájsť niekoho, kto našiel spôsob ako obísť počítač a obsluhovať oponu bez elektroniky. Inak ani neviem, či by sa mohla premiéra uskutočniť. Pre divadlo ako také to, samozrejme, nie je riešenie. Považujem za nezodpovedné to, že tieto problémy boli známe od otvorenia divadla v apríli a že ich – či už vedenie opery, či celého divadla – neriešilo.“
Ako sa vám javila atmosféra skúšania v novom divadle? V SND ste predtým naštudovali aj operu Eugen Onegin uvádzanú ešte v historickej budove.
„Priestory v novom divadle sú lepšie, aj akustika je dobrá. Ale z organizačného hľadiska je to dosť zlé, umelecká prevádzka nepracuje tak, ako by mala. Mal som však možnosť pracovať s vynikajúcimi spevákmi ako Ľudovít Ludha, Pavol Remenár, Terézia Kružliaková, ale aj s ďalšími, ktorých som predtým nepoznal, ale boli otvorení.“
Mali ste vraj iný názor ako šéf opery a dirigent Oliver Dohnányi na premiérové obsadenie.
„Medzi mojím prístupom a prístupom pána Dohnányiho bol istý rozdiel. Považujem ho za dobrého dirigenta, on je však v prvom rade človekom opery a zastáva názor, že na prvom mieste je krásny spev. Ja som sa zaoberal aj činohrou, Brechtom. Považujem za asociálne, ak ide v opere len o krásne tóny. Spevák musí byť súčasťou posolstva celej produkcie. Napriek tomu si myslím, že obe obsadenia sú veľmi dobré.“
Operu Madame Butterfly sprevádza výrazný plagát s dieťaťom, ktoré má v ruke nôž.
„S touto myšlienkou sme prišli s dramaturgom Vladimírom Zvarom. Zhodli sme sa na tom, že štýl väčšiny plagátov je neprijateľný. Buď sú len nenápaditými ilustráciami, akoby z 19. storočia, alebo modernistickými čarbanicami ako plagát k otváraciemu galakoncertu SND. Plagát musí vychádzať z témy i z postoja tvorcov. Nemali by sme naň okamžite zabudnúť.“
Prečo ste do popredia postavili práve dieťa?
„Chcel som však poukázať, že dôsledkom katastrof medzi mužom a ženou je práve dieťa. Je v tom istý pedagogický a etický aspekt.“
Dieťa na plagáte je však samo akýmsi nástrojom pomsty.
„Je známe, že brutalita narastá tým, že sa nedostatočne staráme o deti.“
Ako ste sa vyrovnali s exotickými prvkami tejto opery?
„Scénografia je forma citátu japonskej architektúry. V kostýmoch sa dostávame bližšie k japonským predlohám. Keby som však robil túto operu ešte raz, možno by som zvážil aj neutrálnejšie kostýmové riešenie. Ale nepáčilo by sa mi zas, keby sa odohrávala v našom prostredí a dnes. Je to ťažké. Skutočne japonské nie sú ani prvky v Pucciniho hudbe.“
Sú asi také ako pohľad Američana na Japonku? Cítili ste v tejto opere aj istý konflikt civilizácií?
„V Lehárovej operete Zem úsmevov je civilizačný konflikt ako niečo, čo bráni porozumeniu medzi ľuďmi, oveľa výraznejší. Madame Butterfly zobrazuje skôr jeden konkrétny variant vzťahu muža a ženy v západnej civilizácii, keď sa žena považuje za objekt, čo ju musí zlomiť.“
Madame Butterfly má podobne ako Eugen Onegin silnú milujúcu ženskú postavu, ktorá sa obetuje.
„Už mi hovorili, že je to vlastne moja hlavná téma. Je však málo opier, kde by nešlo o tému ženy ako obete. Tento titul však vybral intendant opery v Grazi, kde sa po prvý raz inscenovala.“
Takže ste v tom nevinne?
„Nikto z nás nie je nevinný.“
Dueto na konci prvého dejstva ste inscenovali dosť netradične. Milenci sú ďaleko od seba, hľadajú sa s čiernymi páskami cez oči.
„Láska je vždy spojená s hľadaním a s nebezpečenstvom. Páska cez oči má niečo spoločné s popravou. Sexualita a smrť úzko súvisia. Francúzi hovoria orgazmu malá smrť.“
Možno tam prečítať aj motív neporozumenia?
„Milenci sa predsa na konci stretnú. Zaťahujú sami oponu, aby mohli byť sami, toto riešenie zabraňuje typickej divadelnej obscénnosti. My diváci sme voyeuri.“
Divadlo je z princípu voyeuristické, či nie?
„Áno, ale mali by ostať isté tajomstvá. Nemám rád obvyklý spôsob gradácie ľúbostných scén. To, čo sa dá robiť vo filme, v divadle nič neprinesie. Sexuálna revolúcia 60. rokov, dnešná vlna uvoľnenia pornografie nepomohla oslobodiť jednotlivca.“
A čo by ho oslobodilo?
„Zrušenie peňazí a kapitalizmu.“
Zmenilo by to nejakým spôsobom vzťahy mužov a žien?
„Zákonom kapitalizmu je dosiahnuť väčší zisk ako ten druhý. Všetko je v ňom na predaj.“
Vo vašej produkcii ste to zvýraznili tým, že cenovky sú na všetkom, aj na ľuďoch. Nepýtajú sa vás niekedy, prečo kazíte takýmito výkladmi krásnu hudbu?
„Je to ahistorický argument. Považujem takéto názory za hlúpe. Pripomínam, že aj Bibliu treba každý deň vykladať, exegéza je jej veľmi dôležitou súčasťou. Inscenoval som súčasné opery, ale považujem za zaujímavejšie sa venovať starým dielam. Snažím sa ukazovať, že v dejinách našej kultúry sú prítomné stále tie isté témy, že sa nám nič nepodarilo prekonať. Také niečo nedokážeme povedať novým dielom.“
Vaša Madame Butterfly v druhej časti pije, správa sa trochu bláznivo. Prečo?
„Butterfly je jediným normálnym človekom v príbehu, s výnimkou dieťaťa. Je normálna, lebo trvá na vnútornej pravde. Miluje Pinkertona, ktorý nie je macho, ako sa zvykne interpretovať, ale mladý človek, ktorý ešte nevie, čo je to skutočne veľká láska.“
Takže nie zlý Američan a naivná Japonka?
„To je mechanický výklad. Nechcem robiť opery tak, ako sa robili pred sto rokmi, ale dávať ich do vzťahu s našimi životmi. Ako to povedal Heiner Müller: Dielo je múdrejšie ako jeho autor.“
Na čom momentálne pracujete?
„Na svojom najbližšom omyle. Tento citát je zase z Brechta.“
Ktorý konkrétny problém vás momentálne najviac zamestnáva. Máte nejakú operu, ktorá by ho najlepšie vyjadrila?
„Momentálne sa najviac zaoberám otázkou, či je správne sa oženiť. Žením sa totiž čoskoro a neviem, či je rozumné podnikať niečo dlhodobé vo svete, ktorý je pred zánikom. Vážne si myslím, že naša západná civilizácia je tesne pred krachom. Nepoznám nijakú operu, ktorej explicitnou témou by bolo práve toto, ale mnohé spracúvajú základný problém – neporozumenie medzi mužom a ženou. Opery nám ukazujú, ako by sme nemali so sebou zaobchádzať.“
V tomto neporozumení je viac inštinktívneho či sociálneho?
„Jednoznačne to má sociálne príčiny. Naša patriarchálna kultúra je založená na nesprávnych axiómach. Vlastníctvo výrobných prostriedkov sa premietne aj do vzťahov. Kým sa toto zásadne nezmení, tak sa v našom svete nedá nič veľmi zmeniť.“
Takéto názory sa označujú za radikálne ľavicové, či feministické.
„To sedí. Filozoficky som marxista. Nikdy sa nezmierim s kapitalizmom, lebo je neľudský a nivočí zem. Aj vo vašom meste sa stavajú budovy, ktoré ničia tvár mesta, lebo ide o peniaze.“
Opera so svojimi honosnými budovami a drahou prevádzkou potrebuje bohatých ľudí. Asi to nie je umenie pre masy.
„V Grécku boli všetci slobodní občania povinní chodiť do divadla. Problémom našej civilizácie je to, že po stránke techniky sme oveľa ďalej ako po stránke etickej. Zanedbávame formovanie človeka prostredníctvom kultúry a najmä divadla. Hrozné nebezpečenstvo je, že s obrovským potenciálom a ničivou energiou, ktorú máme k dispozícii, zaobchádzame vlastne infantilne. Kultúra je dôležitá, aby nás naučila čo možno a čo nemožno s človekom robiť.“
Vzťahy medzi ľuďmi sú stále rýchlejšie a pragmatickejšie. Existujeveľká láska už len v kine či v divadle?
„Ak je divadlo dobré, tak v ňom možno zažiť aj veľkú lásku. V časoch úpadku sú nebezpečenstvá číhajúce na lásku veľké. Len ak sa vlastnenie, to nešťastné slovko mať, priblíži k nule, len potom narastie priestor pre lásku. Najväčším nepriateľom života je sýtosť.“
V Grécku boli všetci slobodní občania povinní chodiť do divadla. Problém našej civilizácie je, že sme po technickej stránke oveľa ďalej ako po stránke etickej. Zanedbávame formovanie človeka cez kultúru.
