Svet je komplikovaný. Je to veľmi vágne a banálne tvrdenie, ak však chceme porozumieť stavbe posledného Vachkovho filmu. Film Záviš, kníže pornofolku, ešte sa zíde. Je totiž pozoruhodnou inštanciou Vachkovho kréda „myslieť filmom“.
Režisér a pedagóg FAMU Karel Vachek chce ukázať myslenie v činnosti. To znamená v štádiu, kde ešte nemôže mať formu pekne sformovaných argumentov, kde je ešte stále plné prekvapivých asociatívnych zvratov, kde nemá pevnú pôdu výsledkov pod nohami.
Zvyčajné naznačenie témy filmu by v tomto prípade nevyhnutne zavádzalo – svojím zjednodušením.
Poukážme však aspoň na význačný rys Vachkovho filmárskeho rukopisu. Ten poskytne omnoho lepší pohľad do jeho zvláštneho vesmíru, než akákoľvek deskripcia.
Očakávanie, že film bude mať svoj vývoj, vrchol, čitateľnú pointu (čo by sme mohli stručne charakterizovať ako organizovanú následnosť) nahradzuje Vachek oslobodzujúcou simultaneitou. Predpokladá zvláštnu úlohu času v jeho filmoch.
Čas pre Vachka je nielen prázdnou pasívnou formou, ktorá je určená na vyplnenie a ktorá sama nemá žiadnu moc. Čas je pre Vachka základným architektonickým prvkom.
Následnosť je základným predpokladom klasického filmového rozprávania. Môže sa však organicky transformovať do simultaneity – na dlhej ploche. Len sa treba pomaly oddať Vachkovým asociáciám.
Skrz neustále vrstvenie motívov vzniká vo filme prakticky stále napätie.
Originalita Vachkovho kontrapunktu spočíva v tom, že zvyčajne nevedie k jasne formulovateľným záverom. Jednotlivé motívy napriek prvému dojmu spolu vždy akosi súvisia. Tá súvislosť je však skôr poetická než stroho racionálna, ale vždy je inšpiratívna, zaujímavá.
Výsledkom takéhoto postupu je, že Vachek nepredkladá hotové myšlienkové tvary, ale myslenie v zrode, v procese. A hoci je film Záviš, kníže pornofolku pomaly plynúcim tokom javov odolných k definitívnej interpretácii, a je preto filmom skôr pre klubové publikum, nechýba mu veľká divácka príťažlivosť. Tá pramení najmä z Vachkovho britkého zmyslu pre obrazový i verbálny humor.
Záviš, kníže pornofolku pod vlivem Griffithovy Intolerance a Tatiho Prázdnin pana Hulota aneb Vznik a zánik Československa (1918 – 1992). Česko, 2006, 147 min.
Réžia a scenár: Karel Vachek. Kamera: Karel Slach; Martin Řezníček, Jiří Rolínek. Hudba: Milan Záviš Smrčka.
Účinkujú: Stanislav Gross, Václav Klaus, Miroslav Macek, Jiří Paroubek, Jakub Patočka.
Premiéra v SR: 28. novembra
Autor: Jakub Kudláč (Autor je publicista)
