Obecenstvo v historickej budove SND prijalo Moskovské divadlo Olega Tabakova s istou nostalgiou za klasickou ruskou kultúrou. Bolo určite zážitkom vidieť na javisku výraznú hereckú osobnosť, ktorú sme poznali len z filmov.
Tých má Tabakov vo svojej filmografii vyše sto. Viaceré sa stali hitmi aj u nás, ako Moskva slzám neverí, Svieť, svieť, moja hviezda, Čierne oči či seriál Sedemnásť zastavení jari. Pamätným bol jeho Nikolaj Rostov z Bondarčukovej epopeje Vojna a mier.
Sedemdesiatdvaročný Tabakov stále prejavuje obdivuhodnú vitalitu. Najviac vraj miluje svoju poldruharočnú dcéru, ktorú má so svojou druhou ženou, o tridsať rokov mladšou Marinou Zudinou. Jej výrazné, na efekt až afekt vypočítané herectvo sme mali možnosť vidieť v oboch hosťujúcich predstaveniach.
Všedný príbeh, v ktorom si zahral aj sám Tabakov, označujú za „erbové predstavenie“ jeho divadla.
Založil ho v roku 1986 na báze svojho hereckého štúdia, po rokoch čakania na súhlas úradov. Štúdio totiž začalo fungovať v bývalo uhoľnom sklade už na konci 70. rokov. Sám Tabakov sa smeje, že ak by mali v súčasnosti vyhlásiť akúsi hereckú „zbornuju komandu“, polovicu z nej by tvorili jeho absolventi.
Tabakov (na snímke vpravo) v Bratislave prezradil aj tajomstvo svojho pedagogického úspechu: žiakov má rád a vychováva si ich sám pre seba. Pripúšťa aj to, že sa tu i tam zasadil svojimi konexiami v úradoch, aby mali kde bývať.
S inscenáciou Všedný príbeh precestovali od jej premiéry v roku 1990 už prakticky celý svet. Gončarov bol Tabakovovi istým spôsobom súdený, jeho hereckému typu vyhovuje autorova „obyčajnosť,“ nehysterickosť, a mierne skeptický pohľad na ľudské povahy.
K Všednému príbehu má Tabakov navyše nostalgický vzťah, v dramatizácii Viktora Rozova si zahral už v roku 1966. Pred štyridsiatimi rokmi v úlohe mladíka z vidieka, ktorý po svojom príchode do Petrohradu prechádza fázami nadšenia i sklamania až sa napokon celkom obyčajne zaradí medzi tých, ktorí už nehľadajú ani lásku, ani umenie, ani užitočnosť - len pohodlie a konformitu.
Dnes si Alexandra Adujeva zahral absolútne suverénne Jevgenij Mironov. Pri klaňačke Tabakov posúval svojho talentovaného žiaka dopredu. Sám bol v úlohe Adujeva staršieho, ktorý mladíkovi rozdáva dobrosrdečné aj ironické rady.
Od legendy, akou je Tabakov, nikto nečakal scénický výboj či inováciu divadelného jazyka. Takmer filmovo-realistickú líniu len tu i tam prerušilo výraznejšie divadelné gesto či intonácia. V prípade Všedného príbehu mala väčšiu váhu hudba v predeloch, aj scénografia prejavila istý výtvarný názor. Vydarenou scénou bolo vytriezvenie Alexandra z prehnanej lásky k jeho vysnívanej Juliji, keď došlo k milému konfliktu medzi zjavným a mysleným.
Predstavenia plynuli inak vo veľmi pozvoľnom rytme, výstupy sa rozvíjali na širokých plochách, takmer bez zmien. Ako sa čakalo, Rusi predviedli poctivo odohrané divadlo, ktoré veľmi nepresne môžeme označiť za klasické. Stanislavskij by sa asi potešil.
Autor: Zuzana Uličianska FOTO – MD
