Aupark sa rozšíril o mydlá Lush a o niekoľko luxusných značiek s naleštenými črievičkami. Je to v ňom čoraz zbesilejšie, no Medzinárodný filmový festival Bratislava sa upokojil, presnejšie zmenšil. Menej dní, menej premietaní a menej peňazí zaplatil aj divák za lístky (59 - 99 Sk) a akreditáciu (na sedemdňový festival vyšla 499 Sk a umožňovala vybrať si denne štyri akreditácie).
Bolo toho tento rok menej, no súčasne dosť, a dosť dobré. Strategický výber filmov sa stal naozaj heslom úspechu. Napríklad skvelé snímky ako Interview, Orlando či Ty, ktorý žiješ druhú šancu divákovi nedali.
Hneď na úvodnom večere sme sa slušne tlačili. Prišiel k nám ďalší slovenský film - Polčas rozpadu. A s ním aj echá, že je iný, čo znamená v preklade dobrý. Organizátori museli otvoriť ešte jednu sálu, lebo do tej prvej sa niektorí, hoci s pozvánkami v rukách, nezmestili. A potom ani do druhej. Snáď Polčas rozpadu nebude mať osud niektorých slovenských filmov, keď na slávnostnej premiére na pozvánky nestačí jedna sála, a potom ... ticho.
Scenár napísal Viliam Klimáček, je dobre nakrútený a muži medzi 40 a 60 (rokov) sa určite pri jeho pozeraní cítia spriaznene. Niekomu mohla prekážať hudobná presýtenosť, no skôr to bol impulz na úvahu, prečo nemáme v slovenskom filme niekoho takého, ako je Oskar Rózsa v slovenskej hudbe. (Mimochodom, keď budeme o pár týždňov bilancovať rok 2007 v slovenskej kulúre, asi najvýstižnejšie bude povedať: Rok Viliama Klimáčka.)
Slovenský film dostal na MFF Bratislava významný priestor - respektíve sám si ho zaslúži.
Odprezentovali sa na ňom štyri celovečerné slovenské hrané debuty a sekcia slovenské filmy zas dostáva zmysel. Pri čakaní v dlhých radoch na lístky (!) pôsobilo ako príjemná halucinácia, že taký Rozhovor s nepriateľom bol vypredaný. Hoci kiná mu patrili už od jari a nedá sa povedať, že by sa jeho návštevnosti darilo.
Okrem dobrého programu s filmami, ktoré boli nedávno ocenené na najprestížnejších európskych festivaloch, a divákovi „priateľskému“ vstupnému sa festivalu podarilo aj správne načasovanie. V Bratislave sme mohli vidieť filmy, ktoré v čase začiatku festivalu bodovali v Berlíne u Európskej filmovej akadémie. Rumunský film 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni sa stal najlepším európskym filmom roka, na druhej strane Fatiha Akina zvíťazil ako najlepší scenár.
Bolo menej dní, ale v kinách nebolo málo ľudí. Poloprázdna sála zarazila len raz. Na dokumentárnom filme 11. hodina, ktorý apeluje na naše nezodpovedné správanie sa k Zemi podobne ako Al Gorova Nepohodlná pravda. Žeby preto, že producentom a agitačným rozprávačom bol modrooký švihák DiCaprio?
Ale vonku - pri bare - to žilo. Predvianočný Aupark konečne aspoň v tomto nočnom čase nepripomínal rádio, z ktorého naraz hučia všetky duchaplné rozhlasové stanice. Konečne ticho.
