Naozaj si ty mne ponúkal text? - pýta sa Peter Lipa. Áno, vraví Milan Lasica. Je to už dobrých pár rokov a vraj k tomu došlo pred povestným bratislavským Véčkom. Tam niekde sa zrodila spolupráca, ktorá v posledných rokoch tak prekvitá. Lasica dokonca tvrdí, že by mu spoločné koncertovanie s Lipom celkom stačilo k šťastiu. Tak ako na oslave v bratislavskom v Štúdiu L+S.
Dôvodom boli okrúhle narodeniny divadla. Pesničky a spomienky sebaisto pôsobiacich interpretov sa na javisku namiešali tak nejako 'agentážne'. Šarmantne aj s humorom, s rutinou a bez veľkých rečí, no akoby aj s pocitom, že naozajstná zábava tu buď už bola, alebo ešte len bude.
Ako uhrať zákazy
Priestory Štúdia L+S spoznával Milan Lasica dôverne už v päťdesiatych rokoch minulého storočia pod hlavičkou Tatra revue, keď tam s Júliusom Satinským a režisérom Petrom Mikulíkom pripravovali prvé autorské predstavenia. Začiatkom 70. rokov scénu zatvorili. „Vyhlásili, že tento priestor treba zrekonštruovať. Trvalo to desať rokov,“ hovorí pre SME Lasica.
Keď sa v roku 1982 otvorilo Štúdio S ako scéna Slovkoncertu, túžbou jeho riaditeľa Štefana Ladižinského bolo, aby sa tu Lasica a Satinský spolu s Jarom Filipom, už známi z televízie, opäť mohli objaviť.
„Neboli sme vo veľmi priaznivej situácii. Bolo to síce lepšie ako v sedemdesiatych rokoch, ale práve nám zakázali premiéru na Novej scéne. Tak sme program Nikto nie je za dverami, zložený z televíznych scénok a pesničiek, uviedli v zrekonštruovanom Štúdiu S,“ spomína Milan Lasica. Po trinástich reprízach im program opäť zakázali, no riaditeľ to vraj na správnych miestach uhral. Program mal napokon niekoľko sto repríz a hral sa pätnásť rokov.
Hotová vec
Štúdio S bolo na Slovensku prvou stagionou, agentážnym divadlom, ktoré malo scénu, ale nie súbor. Hercov angažovalo, alebo privážalo predstavenia z Čiech. Tak to zostalo vlastne až dodnes.
„Je to dobrá vec, i keď organizačne náročná, lebo divadlám, v ktorých majú herci trvalé angažmán, sa musí dávať prednosť,“ hovorí Lasica, ktorý bol najprv jeho dramaturgom, neskôr umeleckým šéfom a po odchode Ladižinského do dôchodku v septembri 1989 aj riaditeľom.
Keď prišla možnosť privatizácie scény, ministerstvo kultúry Mečiarovej vlády ju nechcelo povoliť. „Nakoniec sa to podarilo v roku 1999,“ vraví Milan Lasica. „Budova odvtedy patrí hotelu, no a my sme sprivatizovali mobiliár - stoličky, reflektory a tak. Zamestnali sme Jula aj Filipa a viac–menej sme sa udomácnili. Bohužiaľ, spoločné obdobie netrvalo dlho.“
S ručením obmedzeným Milan Lasica prezradil, že onedlho sa v divadle chystá na spoluprácu s Vladom Strniskom, Jurajom Nvotom a Bolkom Polívkom.
