Dráma na jednu hodinu. Kým sa stihneme zorientovať, ktorá z dcér je ktorá, ohlási Bernarda Alba koniec a ticho.
Režisér pre potreby komornej inscenácie krátil text Domu Bernardy Alby o vedľajšie postavy, žobráčky a ženy z dediny. Antický chór naopak vytvárajú podchvíľou samy dcéry v impozantných hudobných obrazoch, ktoré patria k najzaujímavejším momentom celej produkcie.
Z Lorcovej poetiky zostala dominantná biela na scéne a čierna v kostýmoch. Nie sme však v dome bohatej dedinskej vdovy, ale v akomsi salóne Alba špecializovanom s dobrou dávkou irónie na svadobné šaty. Za roky núteného smútku za otcom si majú dievčatá pripraviť výbavy. Bernarda je jeho prísnou šéfkou, jej dcéry sú v pozíciách krajčírok vykonávajúcich len mechanické práce.
Obraz, keď sa sestry rozprávajú medzi sebou spoza šijacích strojov, bol určite milo prekvapujúci. Celkovo však presun do „nešpecifikovanej súčasnosti“, ako to pomenoval režisér, narazil na mnohé úskalia. Mimo kontextu medzivojnovej španielskej dediny sú mnohé situácie a postoje postáv nepochopiteľné, dráma sa nekoná, lebo nedôverujeme jej dôvodu.
Dcéry sú rozlíšené a zároveň zjednotené výraznými čiernymi parochňami, ktoré tvoria doplnok najprv k dedinským šatám, neskôr k moderným nohavicovým kostýmom. Kostýmy sú výrazné, otázne je, či celkom zdôvodnené inscenačným výkladom. Albe sa ušiel takmer detsky roztrapatený účes. V spojení s upätým čiernym kostýmom herečke veľmi nepomohol pri charakterizácii jej postavy. Dana Košická sa v neurčitom prostredí inscenácie nemohla dostať priveľmi hlboko do povahy dominantnej ženy, ktorá manipuluje svojím okolím. Jednu z dcér predstavoval celkom vydarene Radovan Hudec, ale do diskusie o rodových otázkach toto obsadenie prispelo len minimálne. Z ostatných dcér bola výraznejšia trucovitá a odbojná Adela v podaní Aleny Ďuránovej. Ľuba Blaškovičová dala Potinii presvedčivý tón zatrpknutosti. Nepochopiteľne komický kostým však devalvoval tragiku tejto postavy.
Dom Bernardy Alby je v repertoári aj v Prešove. Zapojenie silného ženského hereckého súboru je dobrým prevádzkovým dôvodom v oboch divadlách. Obe produkcie spája výrazná scénografia. Je sympatické, že sa Michal Náhlik pokúsil pozrieť na Lorcu z celkom iného uhla. Aby však diváci okrem výtvarných stimulov dostali aj mrazenie v chrbte, musel by byť prenos drámy do nového kontextu detailnejšie premyslený.
Štátne divadlo Košice Federico García Lorca: Dom Bernardy Alby. l Preklad: Vladimír Oleríny. Dramaturgia: Róbert Mankovecký. Scéna: Ania Szökeová. Kostýmy: Lenka Kadlečíková. Hudba: Juraj Haško. Úprava a réžia: Michal Náhlik.
Hrajú: Alena Ďuránová, Kataríma Horňáková, Henrieta Kecerová, Dana Košická, Tatiana Poláková, Beáta Drotárová, Radovan Hudec, Ľuba Blaškovičová.
