Autá sa nemusia sťahovať pod zem

PETER STICZAY­GROMSKI.

Aký je váš vzťah k miestu, kde dnes stojí Octopus?

„Žil som na Štrkovci, čo je kúsok od miesta, kde kedysi stála sódovkáreň, predchodkyňa Octopusu. Dokonca som býval presne na mieste, kde má vzniknúť ďalší náš dosť významný projekt.“

Názov vraj vznikol skôr ako návrh. Ako to bolo?

„Vybral som ho z niekoľkých názvov. Investor si dobre uvedomoval istý zlomový efekt názvu. Je podstatný, lebo meno by malo znieť a presadzovať sa. To je prvá vec, ktorou nerealizovaný barak vlastne vniká medzi verejnosť. Inak, pracovný názov pre komplex boli Raňajky v tráve. Zachoval sa v podobe impresionistického obrazu ako tapeta vo vstupnom priestore.“

Z čoho vzišiel?

„Hlavná téma bola záhrada. Navrhli sme ju na prvom podlaží. No a to sa stalo aj hlavným problémom. Špička svetovej architektúry Dietmar Eberle stavbu odsúdil.“

Prečo ju odsúdil?

„Lebo záhrada je poloverejný priestor, a ten by mal byť dostupnejší.“

Čo na to hovoríte vy?

„Celá Bratislava je na dunajskej nive a zakladať budovu v spodnej vode znamená pre investora obetovať ďalšie desiatky miliónov korún. Okrem toho sme museli reagovať na počet áut, ktoré bolo treba niekam nasťahovať. Museli sme ich dostať pod barák, no keďže sme chceli tie desiatky miliónov ušetriť, tak sme pre autopark spravili iba prvé podzemné podlažie a potom prízemné. Preto je zá­hrada na prvom nadzemnom podlaží. Táto skladačka nám úplne vyhovovala.“

Neprekážajú autá na prízemí?

„Autá sa nemusia nevyhnutne sťahovať pod zem. Dnes je spoločnosť veľmi mobilná a, bohužiaľ, bez auta si život nedokážeme predstaviť. Nemám rád pešie zóny, a zároveň si myslím, že poloverejné priestory ukazujú kvalitu bývania. Je to však zložité, lebo ide o mestské priestory. Sú najcennejšie.“

Čím?

„Môže dochádzať k prirodzenej interakcii ľudí. Na druhej strane je tu problém dnešnej, veľmi individualizovanej spoločnosti. A rušné ulice.“

Neuznávate pešie zóny?

„Robili sa v časoch, keď áut nebolo tak veľa. Dnes ich vnímam ako anachronizmus. Automobilizmus považujem za prirodzenú súčasť architektúry.“

Mnohí by vám oponovali, že ho práve pešími zónami treba obmedzovať.

„Vývoj podľa mňa smeruje inde. Ulica dnes patrí autám, a aby sme sa tu navzájom nezožrali, treba vytvárať alternatívne možnosti. Architektúra sa stáva čoraz dynamickejšou.“

Zažívame architektonický boom, spája sa s ním invázia zahraničných developerov na Slovensko. Ako to vnímate v porovnaní s Českom, kde pôsobíte?

„V Bratislave teraz mohutnie tento hendikep stavebného boo­mu. Česko bolo naštartované skôr, skôr prišiel aj zahraničný kapitál. No v tejto chvíli prekáža na horizonte Prahy a Bratislavy približne rovnaký počet žeriavov. Akurát v Bratislave je to oveľa viditeľnejšie, keďže je menšia. Táto tendencia pravdepodobne nebude nekonečná. Skepsa, dezilúzia z globalizácie, pád hypoték už teraz robia vrásky ľuďom v západnej Európe. Česko pravdepodobne pocíti túto depresiu skôr.“

Českí architekti akoby vkladali do návrhov viac svoju osobnosť. Aká je vaša skúsenosť v spolupráci so slovenskými architektmi?

„Je pravda, že Česko bolo vždy silnejšie mocensky aj ekonomicky a urodilo sa tam viac architektúry, ktorú slovenskí architekti považovali za lepšiu. No dnes je to vyrovnané. Fondy, spoločnosti a developeri podnikajú súčasne tu aj tam. Stará garnitúra stenajúcich, ubolených architektov je preč. Mladí zase v duchu globalizácie prichádzajú s úplne rovnakými, uniformovanými vecami. Rozdiel je tuším len v tom, že na Slovensku sa latky v zábrad­liach usporadúvajú vodorovne a v Česku zvislo.“

Táto situácia vám vyhovuje?

„Áno, Bratislava má úžasné pozemky, stavia sa v centre, nič také v Európe neexistuje. Situácia vrátane legislatívnych nedostatkov priťahuje pozornosť developerov z celého sveta.“

Staršie stavby padajú novým za obeť. Má zmysel bojovať o ne?

„Ťažko čeliť problému mrakodrapovej kultúry. Barok tak­isto vtrhol do renesančných miest a narobil zmätok. Vrstevnatosť však mestám svedčí. Treba sa pozerať, čím bude starý objekt nahradený. Je dôležité mať odborníkov, ktorí sú schopní posúdiť to a odhadnúť. A potom je tu ešte problém pamiatok. Nefungujú, ťažko sa dá niečoho zachytiť. Sú tu konzervatívni pamiatkari, ktorí nechajú budovu radšej zhniť, než by ju dali riešiť architektom.“

Prečo ste sa vlastne usadili v Prahe?

„Najprv som študoval architektúru v Bratislave, neuspokojovalo ma to, tak som šiel na architektúru do Prahy. Aj tam to bolo podobné. Považoval som za dôležité, aby ma oslovil nejaký výrazný kantor, a to sa nestalo. Až po škole a dvojročnom pôsobení v projekto­vých ústavoch som v jednom libereckom ateliéri začal zisťovať, o čom by asi architektúra mohla byť. A potom, hneď, ako to bolo možné, v zahraničí. V Londýne, Glasgowe, Belfaste. To bolo veľmi osviežujúce. Odtiaľ som sa vrátil, oženil som sa a ostal som napokon v Prahe.“

Ako ste sa v mladosti dostali k architektúre?

„Úplne náhodou, podobne ako väčšina Husákových detí som mal štúdium nalinajkované dopredu. Rodičia potom v pravú chvílu podporili moje ambície a zaťahali za tie správne nitky. Myslím si však, že oveľa doležitejšie pre moju budúcnosť architekta bolo, že som sa vďaka starej mame, u ktorej som trávil prázdniny a prvý školský rok, učil byť citlivejší k okolitému svetu.“

Obytný komplex Octopus na Záhradníckej ulici v Bratislave získal Cenu Dušana Jurkoviča za rok 2007. FOTO – ARCHÍV GRIDO