Ako by vyzerala snímka, na ktorej by vás fotograf zachytil v momente, keď skončíte svoju prácu? Bol by to výraz spokojnosti, šťastia, excitovanosti či úľavy? Takýto koncept si zvolil Vladimír Yurkovic. Jeho výstava Ľudia po práci sa po Bratislave, Nitre či Prešove presunula do Banskej Bystrice.
„Niekedy si pripadám ako totálny remeselník, ako upratovačka. Rozbalím si tri čierne tašky, trpezlivo čakám niekoľko hodín, až príde objekt. A keď príde – som hotový za desať sekúnd a pobalím. A objekt mi často povie: ďakujem, je to krásna myšlienka,“ opisuje slovenský fotograf a grafický dizajnér Vladimír Yurkovic, ako vznikajú fotky k Ľuďom po práci.
On je vtedy nezaujatý. Nechce, aby oni niečo hrali alebo aby s ním komunikovali. „V tej chvíli by som chcel byť neviditeľný,“ rozpráva o svojej práci - tvorbe. Po Slovensku jeho nádherná výstava Men after Work, teda Ľudia po práci už dlhodobo cestuje (a teraz nemyslíme MHD, kde sa jej tiež dobre darí). Od minulého týždňa je v Štátnej opere v Banskej Bystrici.
Muzikanti a ich violy
Na začiatku boli muzikanti. Yurkovic ich čakal po koncertoch, aby zachytil ten zvláštny moment. Vtedy, keď počuť posledné ozveny z publika a keď oni vo svojom rozrušenom stave odchádzajú do zákulisia. Tam ich čaká on. Fotograf si prinesie svoj „núdzový balíček“, rozprestrie neutrálne šedivé pozadie a cvakne. Raz, dvakrát, trikrát. To prvé cvaknutie vraj býva najlepšie. Niektorí robia opičky, v iných ešte doznieva pocit z pódia a oni si ho v tichu vychutnávajú.
Vlastne je to jednoduchý koncept - to najdôležitejšie je dostať sa k hudobníkom bezprostredne po koncerte. Odfotil tak Mariána Vargu aj Kuliho. No, jednoduchý - niektoré slovenské celebrity nechajú fotografa čakať a potom si to rozmyslia. Ale nič to, lebo súbor sa aj bez nich rozrastá.
Yurkovic sleduje gestá, polohy rúk, výraz tváre, privreté oči alebo bojovný postoj. Niektorí muzikanti objímajú nástroje láskyplne ako ženu, iní skáču od radosti. Jediný okamih. Yurkovica to naučilo akčnosti, neprešvihnúť ten neopakovateľný moment.
Súbor Muzikanti sme už na Slovensku videť mohli. No Vladimíra Yurkovica jeho koncept uchvátil. A tak sú tu Ľudia po práci. Kňazi, pôrodníci, kováč, lakovač, chirurgovia po tom, ako im „padla“. „Práca je po partnerovi najdôležitejšia vec. A pre niektorých ľudí predstavuje tú istú rovinu dôležitosti ako láska.“
Vrchol kontra rituál
Fotograf síce spája všetkých pod označenie Robotníci, no súčasne priznáva: „Pre muzikantov ide o vrcholový výkon, na ktorý sa dlho pripravujú. U robotníka ide o každodenný rituál, a keď sa skončí, teší sa na niečo iné.“ Spája ich Yurkovicov jednotný štýl, ktorý pôsobí akoby sa fotografovanie udialo v štúdiu, ale nie je to tak. „Keby ste zdvihli roh papiera na fotografii, to by ste videli veci - operačnú sálu, linku na demontáž vagónov, zákulisie Lucerny. Ale nechcem tam mať prostredie. Pracujem s myšlienkou na Exupéryho, že všetko, čo je dôležité, je očiam neviditeľné.“
Keďže fotografií po práci každý rok pribúda, s výberom je to čoraz ťažšie. Na prehliadku sa ich zmestí približne tridsať. Napríklad spomínaného Kuliho v galérii zatiaľ neuvidíte, nezmestí sa. No napriek tomu o poslednej fotke zatiaľ Yurkovic neuvažuje. „Mám pocit, že stále je čo povedať. Toľko krásnych ľudí je na svete! Mám problém prechádzať sa po meste, nafotil by som každého tretieho.“
A tajomstvo na záver? Vraj nikto neuteká z práce tak rýchlo ako muzikanti. Behajú z jedného koncertu na druhý.