. Ak sa podarí, budú raz súčasťou publikácie o ľuďoch z národného.
Mali ste od začiatku jasný nejaký základný zámer či štylizáciu fotiek?
„S tanečníkmi som šiel po výtvarnej stránke pohybu, s činohercami po emócii, u ľudí z opery som hľadal gesto.“
Opera nie je emotívna?
„Áno, ale je ťažké zachytiť na fotografii spev. Od niektorých spevákov som si však nechal súkromne zaspievať. Bol to zážitok. Aj to, ako reagovali. Veľmi hravý bol napríklad Miroslav Dvorský, išiel až do absurdity.“
Robo Roth stojí na fotke skrúšený v divadelnom sklade, Emília Vášáryová sa na terase divadla radostne díva do zapadajúceho slnka. Ingrid Timková vyskakuje. Do akých priestorov a polôh ste až chceli hercov dostať?
„Niekto bol teatrálnejší, ako Jozef Vajda. Vedel som, že od neho môžem vyžadovať veľké gesto pred fasádou. Iný sa trochu skrýval, nemal práve dobrú náladu, ako Ľuboš Kostelný, ktorému prakticky polovicu tváre nevidno. Z fotky musí vyžarovať osobnosť človeka, mala by ho pomenovať. Kde bola dôvera, tam zhodili masku. Nemám rád, ak herci hrajú.“
Podarilo sa vám všetkých otvoriť?
„Samozrejme, že nie. No pokúsil som sa využiť aj to, že si niekto naopak udržiaval svoju formu.“
Myslíte niektoré herečky?
„Mám šťastie, že mi väčšinou dôverujú. Poznali moju robotu. Niektorým som k foteniu doniesol šampanské a jahody. S Martinom to má vždy štýl, hovorila Zdena Studenková.“
Niektorí sú v divadelných kostýmoch, väčšina však nie.
„Chcel som, aby na fotke boli sami za seba, aby sa neskrývali za kostým. V kostýmoch boli fotení len tí, čo majú veľa civilných fotiek, a mohlo ich to trochu ozvláštniť.“
Pripravovali ste sa na každého samostatne?
„Nechal som si o hercoch a spevákoch pred začiatkom práce rozprávať od človeka, ktorý divadlo veľmi dobre pozná. Počas fotenia vzniklo však aj množstvo inšpiratívnych situácií. Mal som možnosť trochu si hercov zarežírovať.“
Robili ste niekedy aj desať záberov za sekundu, ako to zvyknú športoví fotografi?
„Nie, náhodu si treba pripraviť. Rozdiel medzi dobrou a zlou fotku je v milimetroch.“
Čo ste sa dozvedeli o hercoch popri ich fotografovaní?
„Že majú dobré aj zlé dni.“
Ktorú z týchto fotografií máte najradšej?
„Napríklad fotku Dušana Jamricha. Stojí opretý päsťami o sedadlá v hľadisku. Popri tom mi rozprával, čo sa dialo s novostavbou, ako museli bojovať, aby vôbec zostala divadlom.“
Čo ste sa počas práce dozvedeli o novom divadle?
„Je to úžasná, nadčasová stavba. Chcel som fotkami dosiahnuť, aby ju ľudia nehodnotili, kým divadlo nenavštívia. Počas fotenia som ho prešiel, vedel som sa dostať všade, poznal som kľučiarov i vrátnikov.“
Čo sa vám nepodarilo?
„Nafotiť orchester v jame, v tej, čo bola pred divadlom a ktorú už zastavali základy stavieb v zóne Eurovea. Škoda, že to nevyšlo.“
Ľuboš Kostelný, Jitka Sapara–Fischerová.
FOTO – MARTIN ČREP
