Umelcova viera v nespochybniteľný význam jeho diela by ani tak neprekážala, pretože dnešný svet nezaujíma zakomplexovaný umelec. Úvahy nad istotou niektorých z nich sa však vynárajú s otázkou, ktorá znie: kde a ako k tomuto pyšnému poznaniu vlastne prišli?
Možno aj o tom chcela byť megavýstava Umenie 2007 – Interpretácia skutočnosti v bratislavskom Dome umenia, ktorá trvá do 20. januára.
Ako zabodovať
Aj také ľahko overiteľné tvrdenie, že Martina Moravcová je naša najlepšia plavkyňa a že Daniele Hantuchovej sa tohtoročná sezóna vydarila, funguje v umeleckej brandži len ako „nepísaná“ spoločenská dohoda. Samozrejme, informácia o udelených cenách, aukčných výsledkoch, zastúpení v zbierkach a frekvencii výstav na dobrých adresách zvyšuje bodové skóre.
Žiaľ, ich reálna hodnota je často len strohým biografickým údajom a nie dôvodom na celonárodný konsenzus.
Ešte prednedávnom sa dielo Ľudovíta Fullu, Milana Laluhu, Ernesta Zmetáka či Albína Brunovského chápalo takmer ako súčasť verejného majetku. No spoločenská váha tvorby súčasných umelcov sa dá porovnať akurát tak s dosahom aktivít záujmových združení a klubov.
Je paradoxom, že napriek množstvu monografických, generačných, tematických či historicky hodnotiacich výstav upadá po roku 1989 záujem ľudí o informácie z oblasti umenia.
Elita bez zázemia
V bývalom socialistickom Československu sa bežný smrteľník mohol ako-tak zorientovať na celoštátnych či okresných prehliadkach. Boli síce ideologicky scenzurované, ale aspoň vyvolali dojem, že výtvarným umením sa zoberá veľká skupina ľudí, z ktorých niektorí majú aj víziu, ako so svojím talentom a zručnosťou naložiť.
Po revolúcii sa z priestoru výtvarnej scény tento typ expozícií úplne vytratil a nahradili ho tí, ktorí sa hlásili k určitému trendu, filozofii, k Európe, rodinnému či spolkovému klanu, undergroundu, alebo čisto len k médiu a technike. Išlo v podstate o predvedenie sa vo vlastnej aréne a ak vo VIP lóži sedeli zahraniční hostia, výkon bol efektnejší.
Tak sa postupne vyprofilovala elitná prvá liga, ktorú tvorilo asi päťdesiat umelcov. Vnútri scény sa s nimi síce počíta, ale mimo nej sú neraz anonymnými menami bez chute a zápachu.
Výsledkom favorizovania jednostranností vo výstavných stratégiách – a je jedno v akom období – je vzdanie sa autentickosti, teda vlastného príbehu doma tvoreného umenia.
Po dlhej prestávke sa pokúsila aj takto sa „dotknúť skutočnosti“ celoslovenská prehliadka maľby sochy a grafiky Umenie 2007 Interpretácia skutočnosti, ktorú otvorili minulú sobotu v Dome umenia v Bratislave. Kurátorky Dagmar Srnenská a Xénia Lettrichová priamo oslovili dvesto umelcov vybratých komisiou. Priklonili sa k zaužívanej praxi, pri ktorej sa vyberie jedno – dve diela od umelca.
Zdalo by sa, že takto „polopatisticky“ postavená koncepcia nemôže priniesť žiadne prekvapenia. A práve naopak. Oproti kurátorským výstavám, ktoré podávajú reálnu situáciu súčasného umenia často cez vnímanie kurátora, tu sa „obrazom vedľa obrazu“ otvárajú dvere do prirodzeného surového prostredia.
Predsa len pýcha
V konkurencii rôznorodého jarmoku je viditeľná každá prázdna póza a každé nevydarené gesto. Jednoducho povedané, to kvalitné musí byť naozaj silné, aby prehlušilo balast vôkol seba. O to viac si treba vážiť prítomnosť Jozefa Jankoviča, Vladimíra Popoviča, Rudolfa Filu, Juraja Bartusza, Juraja Meliša, ktorí by nemuseli už nikomu nič dokazovať, a predsa vstúpili do ringu.
A o to viac prekvapuje neprítomnosť tých, ktorí do tohto ringu nevstúpili. Zo strachu? Z pocitu nadradenosti? Žeby to bolo predsa len o tej pýche?
