SO SVETOZNÁMYM VIRTUÓZOM GIDONOM KREMEROM O ŽIVOTE HUDOBNÍKA V KOMUNIZME A SKLADATEĽOCH

Gidon Kremer: Na počiatku všetkého bolo ticho

Na Bratislavské hudobné slávnosti chodia pravidelne vynikajúci interpreti, ale huslista GIDON KREMER, ktorý bol hosťom festivalu tento rok, patrí medzi absolútnu špičku. Po koncerte poskytol rozhovor denníku SME.

Gidon Kremer (1947) pochádza z Lotyšska. Ako štvorročný začal hrať na husle a v Moskve sa stal žiakom fenomenálneho Davida Oistracha. V jeho repertoári dominujú diela súčasných autorov, mnohí z klasikov 20. storočia napísali skladby priamo pre neho. Kriti(Zdroj: ČTK)

Na Bratislavské hudobné slávnosti chodia pravidelne vynikajúci interpreti, ale huslista GIDON KREMER, ktorý bol hosťom festivalu tento rok, patrí medzi absolútnu špičku. Po koncerte poskytol rozhovor denníku SME.

V 70. rokoch ste pred bratislavským publikom na BHS zahrali skladbu emigranta Ladislava Kupkoviča. Ako ste si trúfli na podobnú „drzosť“?

„Viete, že som vtedy nevedel, že bol Kupkovič na čiernej listine slovenského hudobného života? V ZSSR som nebol nejakým disidentom – nemal som ambíciu politikárčiť cez hudbu. Robil som len to, čomu som veril. Podporoval som skladateľov, ktorí boli neznámi, 'exkomunikovaní' či v undergounde. Prirodzene som preto siahol po diele Ladislava Kupkoviča alebo Luboša Fišera, ktorého novú hudbu v Česku v 70. rokoch ignorovali. A v Moskve som si od samého začiatku vyberal skladby Alfreda Schnittkeho, Arvo Pärta, Valentina Silvestrova, Sofie Gubajdolinovej... Bola to vec môjho svedomia.“

Dali vám naši súdruhovia najavo, že ste to „prešvihli“?

„Až v Moskve som išiel na koberec. Predvolali si ma na nejaký výbor, vraj dostali z československého ministerstva kultúry protestný list, že sa správam neadekvátne, lebo som si dovolil podporovať disidentskú kultúru. Ale pre mňa to nič neznamenalo. Iba som sa usmial a pokračoval som robiť to, čo som považoval za potrebné. A napokon som emigroval.“ (Smiech)

Husľový koncert Offertorium, kto­rý ste tentoraz odohrali pred bratislavským publikom, vám Sofia Gubajdulinová dedikovala v roku 1981, keď ste už žili v Nemecku. Jeho partitúra sa k vám dostala tajnými cestami. Čo to vtedy pre skladateľku, ktorá ostala tvoriť v hranicich ZSSR, znamenalo?

„Pre ňu to bola šanca, aby ju počuli vo svete... Neskôr som sa dozvedel, že som si vlastne tento koncert objednal, keď som sa Sofie Gubajdulinovej raz v aute len mimochodom opýtal, či nemá chuť skomponovať niečo pre husle. Veľmi som sa tešil z tohto jej daru. Koncert som odohral pri prvej príležitosti vo Viedni. A hrávam ho dodnes, lebo patrí k vynikajúcim dielam husľového repertoáru.“

Ako sa váš viedenský koncert odrazil na jej tvorivej ceste?

„Vždy tvrdí, že to radikálne ovplyvnilo jej ďalší osud – možno viac, ako som to predpokladal ja. Je však pravda, že meno Sofie Gubajdulinovej zaznelo na Západe po prvý raz práve v súvislosti s touto skladbou. Neskôr skomponovala viacero komorných diel aj pre môj rakúsky festival komornej hudby Lockenhaus, ktorý vediem už 26 rokov, a bola jedným z prvých hostí, čo naň prišli z Moskvy. Vzniklo medzi nami tvorivé priateľstvo, ktoré trvá dodnes. Momentálne žije Sofia v Nemecku a napriek vysokému veku je to stále vynikajúca skladateľka.“

O generácii skladateľov z bývalého ZSSR, ktorých Západ objavil aj vďaka vášmu úsiliu, sa hovorí, že nám vrátili vieru v hudbu. Cítite to podobne?

„Nemyslím, že sú jediní, ale tak sa stalo, že pre týchto skladateľov, čo zakúsili ťažobu života v bývalom ZSSR, sa hudba stala jazykom ich svedomia. V ich dielach znie akýsi neviditeľný obsah, ktorý nemusíme nasilu politizovať. Tí najlepší skladatelia, počnúc Šostakovičom, nechceli hudbou poslucháča zabávať či rozptyľovať, na druhej strane im nešlo ani o samoúčelné komponovanie 'pre uši iných skladateľov'. Ich hudba skrýva akúsi niť, ktorú publikum dokáže zachytiť, aj keď jej celkom presne nerozumie. Cíti totiž, že ide o vážnu vec. Netvrdím, že je to jediná cenná hudba, aká vo svete vzniká. Je predsa veľa skvelých skladateľov zo Západu, ktorí tiež komponujú seriózne. No tvorba Pärta, Schnittkeho či Silvestrova je v príkrom protiklade s tými, čo s hudbou podnikajú. S tými, čo svojím snobizmom vedú hudbu do slepej uličky a aj s tými, čo sa podriaďujú vkusu publika. Hrať a tvoriť s myšlienkou na úspech pred publikom je veľmi nebezpečné. Umelec musí ostať verný vlastným hodnotám. Ako hovoril Boris Pasternak – umelec by nemal vedieť, kde ho čaká víťazstvo, a kde porážka.“

Pre vás je prvoradá služba partitúre, nie poslucháčovi?

„Určite. Som len nástroj skladateľa. A teším sa, že to stále pokračuje. Dodnes je pre mňa najdôležitejšie, keď môžem dôverne spolupracovať s ľuďmi z tohto okruhu – Arvom Pärtom, Gijom Kančelim a z mladších s Leonidom Desiatnikovom či s Viktorom Kissinom. Je to vlastne línia môjho života, keď svoju minulosť akoby vlečiem na chrbte. No keďže jej verím, tlačím ju pred sebou – dopredu.“

Váš pedagóg David Oistrach raz povedal, že ak prestane hrať, začne rozmýšľať, a ak začne rozmýšľať, zomrie. Formovala vás táto nálada?

„Toto jeho smutné vyhlásenie som si prečítal, keď už nebol medzi nami. David Oistrach miloval hudbu a oddane jej slúžil. Bol to veľkorysý človek a vynikajúci umelec. To, že som sa od neho mohol učiť celých osem rokov, považujem za výnimočné šťastie. Stihol ho smutný osud. Odišiel podstatne skôr, ako to bolo nevyhnutné. Veľmi trpel pod tlakom systému, ale hudbe veriť neprestal. A v tejto jeho fráze sa vlastne skrýva jeho postoj, že sa viac oplatí usilovať hrať ešte lepšie, ako rozmýšľať o tom, aké je všetko zlé.“

Cítite hudbu podobne ako David Oistrach, keď poznamenal, že „na začiatku bol zvuk“?

„Na začiatku vraj bolo slovo, ale v skutočnosti bolo na začiatku ticho. A je veľmi vzrušujúce vyludzovať z tohto ticha zvuk, lebo odrazu môže vzniknúť niečo veľmi čisté. Musíme sa začať oslobodzovať od všetkých šumov, ktoré nás obklopujú, aby sme získali destilovaný zvuk, aby sa objavili kryštály tónov. Teraz tu sedíme, zhovárame sa, a navôkol hučí celý svet – rádiá, klaksóny, elektronika, popmusic, industriálne šumy, ľudské táranie... No v koncertnej sieni sa ticho kryštalizuje. A ja sa ho môžem pokúsiť prevteliť do zvukov. Je to proces očistenia.“

Zmenil sa zvuk sveta odkedy koncertujete?

„Hluk, zhon a zmätok pribúdajú. Mám rád niektoré technologické novinky aj možnosti internetu, ale odpad, ktorý sa z neho valí, ma niekedy vydesí.“

Stal sa už aj z vážnej hudby „zábavný“ priemysel?

„Iste. Seriózny záujem ku klasickej hudbe sa stráca už dlhodobo. V školách sa nekladie dôraz na umelecké disciplíny a odišlo aj domáce muzicírovanie v rodinách. Klasická hudba utrpela veľkú stratu. No moja viera, že práve táto hudba obsahuje pravé brilianty, že to nie je žiadna bižutéria, čo dennodenne získava väčšiu popularitu, vo mne ostáva. A kým stojím na scéne, stále sa s tým dá niečo robiť.“ (Smiech)

Ako si spomínate na rodnú Rigu?

„V Rige žili výnimoční ľudia... Od detstva sa poznám s violončelistom Mischom Maiskym, do mojej školy chodili spisovateľ Solomon Volkov či tanečníci Miša Baryšnikov a Alexander Godunov. Riga patrila k európskej kultúre a moji rodičia a starí rodičia prišli do Pobaltia práve z Európy. V detstve som sa tam cítil trochu cudzo. No mal som šťastie. Nielenže som vyrástol v rodine hudobníkov, ale stretol som aj vynikajúceho prvého učiteľa hudby. Je dôležité, aby dieťa obklopovali chápajúci ľudia, ktorí cítia jeho nadanie a umožnia mu nájsť svoj vlastný hlas. Dnes ma už opustili frustrácie z detstva. Lotyšsko je moja vlasť, do ktorej sa rád vraciam a aj vďaka hudobníkom z Kremerata Baltica som si obnovil lotyšský jazyk, ktorým som nehovoril celé desaťročia. Žije teda vo mne aj duša Pobalťana.“

Niektorí hudobníci tvrdia, že skladatelia počujú svoju hudbu vnútorným hlasom a jej interpretácii vlastne ani nerozumejú. Máte podobnú skúsenosť?

„Mám zážitky so skladateľmi z celého sveta. Každý má osobitý postoj – niekto je prehnane pedantný, iný veľkorysý. Niekedy skladateľ ani nevie, čo vlastne skomponoval a až iný muzikant mu to dokáže ukázať. Hudba totiž ožíva až v rukách interpreta. Bach vo svojich partitúrach málokedy poznamenal značky forte alebo piano, ale milióny ľudí v jeho notách nachádzajú hlboký obsah. Iný skladateľ bude v každom takte dopisovať 20 znakov v očakávaní, že len jediná verzia jeho interpretácie je tá správna. Je to nebezpečný postoj – potom je už lepšie noty zveriť počítaču alebo vrátiť skladateľovi, nech si to hrá sám. Ale je známe, že napríklad Bartók alebo Stravinskij hrali svoje skladby inak, ako ich predpísali iným. Veď to boli živí ľudia.“

Hovorili ste, že Johann Sebastian Bach je pre vás Himalájske pohorie, ku ktorému sa len približujete. Je tak jediný?

„Nikto podobný sa už nenarodil ani nenarodí. Sú, samozrejme, skladby, ktoré sa niektorým skladateľom fenomenálne vydarili. Neskoré kvarteto Šostakoviča svojou hĺbkou zodpovedá Beethovenovi, a husľová sonáta Bélu Bartóka, ktorú som zahral v Redute ako prídavok, sa asi najviac približuje k Bachovmu modelu v žánri sóla pre husle. Talenty tu sú, ale aby sa to všetko zjednotilo v jednom človeku, ako sa to stalo u Bacha, to sa už nezopakovalo. Bach je bytosť z inej planéty.“

Počúvate vlastné nahrávky?

„Nemám o to záujem. A nikdy ma nezaujímalo ani komponovanie. Stačia mi moje knihy, ktoré občas napíšem. Až pri nich som zistil, aká je vlastne tvorba namáhavá.“ (Smiech)

Gija Kančeli tvrdil, že keď robí novú skladbu, prežíva doslova ukrutné tvorivé muky. Najdôležitejšie potom je, aby si to nevšimol poslucháč...

„Iste, a preto všetko prerába. Len nedávno pre Kremerata Baltica skomponoval novú skladbu a pred mojím bratislavským koncertom mi zavolal, že má pre mňa novú verziu! (Smiech) Teším sa na ňu.“

Keď s vami konzultuje, nestávate sa aspoň na chvíľu skladateľom aj vy?

„Usilujem sa stať zvukom, ktorý chcel skladateľ vyjadriť.“

Teraz tu sedíme, zhovárame sa, a navôkol hučí celý svet - rádiá, klaksóny, elektronika, popmusic, industriálne šumy, ľudské táranie. No v koncertnej sieni sa ticho kryštalizuje. A ja sa ho môžem pokúsiť prevteliť do zvukov. Je to proces očistenia.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me
  2. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  3. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  4. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  5. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me
  6. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  7. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy
  9. Nonstop banka vo vrecku - aplikácia Mobil Banking
  10. Ako sme jazdili v socializme
  1. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  2. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  3. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  4. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me
  5. Stavebný úrad neoprávnene predĺžil americkej ambasáde lehotu
  6. Grantová výzva na vykonávanie činností centier Europe Direct
  7. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  8. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  9. Lety do exotiky už aj z Bratislavy
  10. Nonstop banka vo vrecku - aplikácia Mobil Banking
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 21 155
  2. Ako sme jazdili v socializme 2 195
  3. Lety do exotiky už aj z Bratislavy 1 267
  4. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me 1 140
  5. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami 875
  6. Zo stredomorskej stravy sa nepriberá 844
  7. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 732
  8. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov 723
  9. Túžite po práci z pláže? 7 rád, ako sa stať digitálnym nomádom 678
  10. Prísne kontroly a veľa tepla. Takto sa vyrába mlieko 671

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Koľko stál Plavčan, ešte len spoznáme

Človek s Plavčanovou históriou sa nikdy nemal stať ministrom.

DOMOV

Kauza Plavčan: O čo ide v najväčšom škandále leta?

Najdôležitejšie otázky a odpovede o kauze eurofondov.

Neprehliadnite tiež

Bond zostáva blond. Daniel Craig sa ospravedlnil za stupídnu odpoveď

Ohlásenie bolo emotívne, herec sa červenal.

NEKROLÓG

Joe Bologna písal, hral aj režíroval. Spoznávali ho však najmä ako manžela

Už ako šesťdesiatnici v roku 2001 napísali ďalšiu hru o svojom manželstve. Ak ma raz opustíš...pôjdem s tebou!

Hudobníci reagujú na výzvu ochranárov, aby nešli na festival Tatra Flowers

Vystúpiť majú Braňo Jobus aj Peter Lipa. Svište to vraj neohrozí

Zabíjala v momente orgazmu. Aj dnes by bola Sharon Stone jediná, kto by si na to trúfol

Základný inštinkt sa dal nakrútiť len bez pudu sebazáchovy.