Jej autor Stanislav Štepka (na snímke Ctibora Bachratého) chce divákom ponúknuť udalosti roku 1968, keď ľudia vtedajšieho Česko-Slovenska zažili chvíľkové oteplenie v podobe pokusu o socializmus s ľudskou tvárou. Štepka rozpráva svoj príbeh cez príbeh dedinského súboru malých javiskových foriem.
„Divadlo na divadle je starý vynález, ktorý sa dá vždy s chuťou a znovu objaviť,“ hovorí režisér Juraj Nvota, ktorý sa s radošincami pozná a spolupracuje s nimi už niekoľko desaťročí. Štepka je podľa neho vzor dokonalého archivára. Konflikty a vzťahy v jeho novej hre totiž nie sú dokumentárne, ale ani vymyslené.
„Je to skúsenosť,“ vysvetľuje režisér. „Skúsenosť autora je autentická a skúsenosť nás mladších prekvapivo podobná. Stále nás niekto hodnotí a stáva sa, že naše hodnoty sa zmenia bez toho, aby sme pohli prstom.“
Novú Štepkovu inscenáciu vníma ako voľné pokračovanie hry Vygumuj a napíš, ktorú režíroval u radošincov tesne pred nežnou revolúciou v roku 1989. Jej pôdorys tvorili stretnutia hlavného hrdinu s priateľmi, pokušiteľmi a komunistickou mocou, s „priateľmi“, prezlečenými do národných, ľudových a iných farieb.
„Vo Veľkých ilúziách sa hovorí, že sú to mandelinky, ktoré aj keď posypete jedom, prežijú. Stále sú tu a v rôznych stranách smrdia,“ vraví Nvota. Príhody zo života mladých dedinských hercov a ich tvorivom nadšení majú byť teda opäť aj o ľuďoch, ktorí usmerňovali ich životy – o funkcionároch, referentoch, ale aj o Alexandrovi Dubčekovi.
Autor: ea
